Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 13. diel NA ZÁMKU...

Rumpelstiltskin

Temný závoj

13. diel

    - Kto to má akože byť?! – zaznelo ako výbuch v miestnosti, až okenné table zadrnčali a záclony sa rozvlnili. - ...nejaký ...Rupl...Rampl...Rumpelstiltskin?! ...Ako to, že ma s tým vôbec otravuješ a nerieši to správca, alebo niekto iný?!...Mám tu na dvore málo kompetentných darmožráčov?!...A všetko je stále aj tak na mne! Na mojich úbohých ramenách! Ste čvarga! Chamraď nevďačná, neschopná!...v mojom veku by som si už mal užívať svojich šedín, keby som vôbec nejaké mal, ale pri vás mi aj tie vlasy od hrôzy vypadali! ...- ziapal rozhnevaný pán domu, od bolesti z dny zapretý o opierky kresla, kým úbohý, spotený felčiar robil, čo mohol, aby mu uľavil, ale  odporné čerstvé vnútornosti, čo mu na bolestivé miesta prikladal, dokázali svojím zápachom a slizkosťou každému iba ak dvihnúť žalúdok.

  - Odpustite, pane...ale je neodbytný a...dovolím si vám, odpustite mi to na stokrát...lenže chýry, čo o ňom idú, jeho povesť a...to všetko, čo má na rováši...- habkal nešťastný  komorník, snažiac sa takmer nedýchať, aby pána neurazil svojím zhnusením z liečebných metód tohto šťúpleho ránhojiča, čo vedel asi jedine tak púšťať žilou, ale odpomôcť od bolesti, prípadne ju nebodaj utlmiť a jej pôvod vyliečiť, o tom nemal na prvý pohľad ani poňatia.

  Lenže nikoho iného nezohnali a jediná, kto im vždy zachraňoval chrbty pred pánovým hnevom tu zas raz nebola...a nie pár hodín, ako doteraz, tentokrát je to už niekoľko dní...

  Sir Maurice si priložil k nosu vreckovku s akousi aromatickou silicou, tvár mu sčervenela, oči sa rozslzili, ale bolesť nohy bola stále v presile.

  - Dočerta, so všetkými návštevami! ...Nechcem nikoho vidieť...- zasŕkal pod novou vlnou bolesti. – Kde je moja Belle?!...Už sa našla?!...Vrátila sa konečne...?! Iba ona jediná mi dokázala uľaviť! – začal takmer plačlivo, následne zúrivo skopol úbožiaka, čo sa mu snažil napraviť posunuté teplé črevá z mačky na nohe a zaprúc sa o opierky, skúsil vstať.

  Márne. Aby sa nerozvzlykal pred služobníctvom, vyhodil všetkých.

  Zatlačil dlane na spánky a prižmúril oči, čo to len šlo.

  Dvere zas vrzli.

  - Vypadnite! Všetci! ...som povedal...– zvrieskol.

  - Akoby som vám bol čítal myšlienky, Sir Maurice...a dovolil som si prísť bez sprievodu. Nemusíte teda nikoho vyhadzovať.  – ozval sa muž stojaci už uprostred miestnosti s rukami ležérne na prvý pohľad založenými za chrbtom. Na druhý si musel každý všimnúť, aký je nervózny a ruky má celé červené a dotlačené od rozrušenia z toho, čo sa práve chystá učiniť. - ....ostatne, mal som v úmysle aj tak s vami hovoriť len medzi štyrmi očami. – znechutene pozrel na vypúlené, mŕtve, mačacie v lavóri pod stolom.

  - Nechcem byť premúdrelý, ani dotieravý, ale...Dosť barbarské zvyky....nezdá sa vám?! Liečivé byliny majú v sebe väčšiu silu. – odstránil radšej svojvoľne nádobu so zvyškami zdochliny, aj to, čo pomaly schlo na nohe Sira Mauricea.

  Po druhom mávnutí sa opuch aj kŕče zmenšili a po chvíli dokonca načisto zmizli.

  Pán domu, pocítiac náhlu, už nečakanú úľavu, ani nezaregistroval kúzla, až teraz otvoril oči a pozrel neveriacky na svoju nohu a následne na muža, stojaceho teraz už nad ním.

  - Rumpelstiltskin. – uklonil sa ten a zároveň poopravil predstavovanie. – Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Som Rumpelstiltskin a som poctený tým, že ste ma ráčili prijať a ste ochotný vypočuť si moju žiadosť...- zaklamal, ale dlhšie čakať pred bránou paláca už nemal v úmysle, a tak sa drzo votrel dnu sám.

  - Kto vás ...bodaj ho parom páral, ...sem vpustil! To si odskáču!... – zreval nezdvorilo pán domu, sediac len v spodnej košeli pod županom, ktorý si trochu pritiahol k telu.

  - S Paromom mám dobré vzťahy, ale to, že pára smrteľníkov sú sprosté ohováračky. On jednoducho svoj hrom, prípadne blesk využije zásadne na usmrtenie. A je to dosť rýchle a myslím si, že takmer bezbolestné...Dúfam, že aj moja metóda liečenia vašej dny zabrala a uľavilo sa vám...- skúsil takmer líškavo, hoci sa mu táto, inak bežne používaná metóda rozhovoru, dnes vôbec nehodila.

  - Si felčiar?! Ránhojič? Alchymista? ...Podvodník?!...- šúchal si Sir Maurice svoju odhalenú, uzdravenú nohu a neveriacky si muža pred sebou obzeral.

  - Rumpelstiltskin. – zopakoval vážne sklamaný, že mu jeho meno a skutky stále nič nevravia.

  Sir Maurice vstal, prešiel pár krokov, zamyslel sa, takmer sa pousmial a následne si zas sadol. Spokojný.

  - Nech si kto si, mňa to v podstate ani nezaujíma. Spomohol si mi od bolesti, vrav, čo za to žiadaš. – oprel sa o lakeť, zívol a znudene čakal.

  - Pol kráľovstva a ruku princeznej k tomu! – vyprskol jedovato, že mu návšteva vôbec nevychádza tak, ako si vopred celé dni pripravoval.

  Spoločník neodpovedal, zatiaľ sa zhovievavo škľabil, mykajúc nohou, rád, že to zas ide a nebolí, nebolí...nebolí!

  Nadýchol sa, pozrel kdesi von do okna, hrdo sa vypol a po chvíli spustil.

  - Prišiel som vás požiadať o ruku vašej dcéry Belle. ..- pohliadol mu rovno do očí, ale perami mu cukalo a nervozitu, čo mu otriasala telom, bolo takmer vidno.

 Pán domu vyfúkol násilím nazbieraný vzduch z pľúc. Trpezlivosť ho práve prešla.

  - Tak a dosť! ... prestaňme so žartovaním. Som ochotný ti zaplatiť, povedzme...tri...päť zlatých, rovno na ruku. A správcovi zadaj svoje bydlisko, keby sme ťa náhodou potrebovali, aby sme ťa našli! Zdá sa mi, dokonca, že nie si z nášho kraja a...- prižmúril oči, - ...zrejme tu budeš prisťahovalec a ktovie, ktorí z priateľov šľachticov, ktorým si zdrhol z poddanstva ťa práve teraz postráda...takže...pomohol si, všetka časť, som ochotný prižmúriť oči, môžeš si na mojom panstve založiť živnosť a teraz vypadni! – ukázal na dvere a sám sa poberal k druhým.

  Zovrela v ňom zlosť.

  Premiestnil sa pred neho a zatarasil mu cestu. Mal čo robiť, aby budúceho nádejného svokra nezovrel rovno pod krkom.

  Ten zhnusene cúvol a tvár sa mu tiež zastrela jedom.

  - Zopakujem vám svoju žiadosť, len z úcty a lásky k nej, mojej Belle. Ľúbim ju, a preto som vás slušne prišiel požiadať o jej ruku! – nahol sa k nemu, takmer sa už dotýkali nosmi.

  Pod krkom ho zdrapil Sir Maurice.

  - Tvoja drzosť už presahuje všetky medze, ty odporný ničotný červ! Kto si, že sa odvažuješ vôbec vysloviť jej meno?! – prskal mu do tváre.

  - Rumpelstiltskin...- zopakoval tentokrát vyzývavejšie a rázne, vyprostiac sa obratne zo zovretia.

  - Stráže! – dostalo sa mu odpovede.

  Rozrehotal sa, ale nechcel ublížiť Bellinmu otcovi, tak sa radšej zhovievavo dobrovoľne a potichu vyparil.

  Zostal po ňom iba dym a hrôza v očiach pána domu aj privolaných stráží, čo len šepkali meno, ktoré mu bolo dnes toľkokrát spomenuté a on...

domiceli