Rumpelstiltskin
Temný
závoj
11. diel
S hlavou podopretou díval sa do
chladnúceho nápoja na stole a snažil sa odosobniť. Nebyť. Necítiť. Nepremýšľať,
nemyslieť stále na to isté...na tú istú.
Až šum pred domom vytrhol ho z bdelej ospalosti.
Uvedomil si, že tu vlastne čaká na syna, nie na zázrak a že sa ten, zrejme, práve
teraz vracia. Rýchlo vstal a prisunul nad oheň mriežku s večerou, aby sa
znova ohriala a z pariacej vody v kotlíku nad miernym ohníkom nalial
do šálky s lístkami čaju ešte za naberačku. Vonku už prituhuje, jesenné
noci sú chladné. Teplý čaj ho patrične zahreje, potom, čo ho on najprv schladí výčitkami.
Počujúc otvoriť dvere aj prvé kroky, tak
spustil, nestrácajúc duchaprítomnosť a moment na výchovné kázanie, ako každý správny
rodič.
- Už sa to nikdy nesmie zopakovať! Nie je
prípustné, byť tak dlho preč...Takmer som sa zbláznil, nevediac, kde si, čo
robíš...Takéto niečo mi už nikdy viac, nikdy, nikdy nesmieš urobiť...- medzi káravými slovami si však náhle uvedomil, že kroky, akési výraznejšie,
klopotavejšie, nepatria Bae, ale...Komu potom?
Otočil sa a zmeravel rovnako ako ona,
vypočujúc si jeho slová, ktoré, akoby patrili priamo jej. Ako výčitky, po tak
dlhej dobe odlúčenia, ktorá sa oboch zrejme bolestne dotýkala, lebo cítila, ako
sa jej oči zaťahujú prvými slzami dojatia, vidiac ho znova, s tým istým
spýtavým pohľadom, mäkkým, úprimným a otvoreným natoľko, že len slepý by
nevidel, koľko lásky sa v ňom ukrýva.
Šálka v ruke sa mu roztriasla, horúci
čaj vyprskol na prsty. Neudržal ju a vypustil z dlane. Dopadla na
zem, ale nerozbila sa. Nestaral sa. Nezaujímalo ho to teraz, ani popálená ruka.
Neveriacky spravil prvý krok, potom ďalší...
Stojac jej zoči-voči, stále lapal po dychu
i zdravom rozume. Stále neveril tomu, čo vidí. Sen? Prelud? Fatamorgána? Nikdy sa už nechce prebudiť...
- Si to ty?...Si späť?...Vrátila si sa...-
položil jej prsty, po chvíli váhania, lebo čo ak sa mu v tom momente nebodaj rozplynie, na plecia.
Opatrne, postupne, článok po článku, kým naozaj aj vnútorne nepocítil, že je skutočne tu, je to ona, stále rovnaká, krásna, udýchaná, vystrašená a trochu nesmelá, ale je tu...s ním. Prišla. Sama...
Nechala mu dlane prejsť až k lopatkám a uzatvoriť kruh na jej chrbte. Pocítiac jeho čelo na svojom pleci, tiež sa pokojne oprela lícom o jeho drsnú, rovnako ledabolo rozviazanú košeľu, akú mával vždy a zatvorila oči, aby do ďalšieho nádychu vstrebala celú jeho bytosť, pokiaľ to len pôjde. Jeho prudký klopot srdca, triašku a dych, ktorý stále netušil, v akom tempe má ísť a robil bláznivé výkyvy, chvíľu sa stratiac, aby sa rýchlo zas rozbehol či naopak, nechal nosu právo na dlhý nádych, pretože jej prítomnosť bola omamujúca a nechcel sa jej už nikdy vzdať. Už nikdy!
Opatrne, postupne, článok po článku, kým naozaj aj vnútorne nepocítil, že je skutočne tu, je to ona, stále rovnaká, krásna, udýchaná, vystrašená a trochu nesmelá, ale je tu...s ním. Prišla. Sama...
Nechala mu dlane prejsť až k lopatkám a uzatvoriť kruh na jej chrbte. Pocítiac jeho čelo na svojom pleci, tiež sa pokojne oprela lícom o jeho drsnú, rovnako ledabolo rozviazanú košeľu, akú mával vždy a zatvorila oči, aby do ďalšieho nádychu vstrebala celú jeho bytosť, pokiaľ to len pôjde. Jeho prudký klopot srdca, triašku a dych, ktorý stále netušil, v akom tempe má ísť a robil bláznivé výkyvy, chvíľu sa stratiac, aby sa rýchlo zas rozbehol či naopak, nechal nosu právo na dlhý nádych, pretože jej prítomnosť bola omamujúca a nechcel sa jej už nikdy vzdať. Už nikdy!
- Nemohla som ...prísť skôr...Bežala som za
Bae. Bála som sa, že ho moje slová priveľmi rozrušili. Bol taký zmätený....Už
je dúfam doma. – šepkala, stále nedvihnúc viečka, len ruku si ešte nedočkavo priložila
na jeho odhalenú hruď, k tvári, akoby plocha, ktorou sa ho dotýka stále nestačila. Nestačila.
Strhol sa.
- Bae, šiel po teba?! – neveriacky jej vzal
tvár medzi dlane a pýtal sa jej zmäteného pohľadu.
Prikývla, odhodlaná pomôcť mu ihneď hľadať ho, lebo
pochopila, že sa domov zatiaľ nevrátil.
- Nie. Zostaň....Zostaň, prosím... Prosím...musím
ho nájsť sám. Viem, prečo ušiel. Musím to vyriešiť sám. – zvesil lampu, vykročil
k dverám, ale vrátil sa.
Rýchlo, akoby si na niečo dôležité spomenul.
Akoby ho to malo stáť život, keby to práve tu a teraz neurobí...
Zaboril jej voľnú dlaň do behom rozviatych,
ešte vlhkých vlasov, prešiel nimi a pritiahol si ju za temeno k perám. Z dotyku jej
úst nasal silu a odhodlanie konečne poskladať svoj život tak, aby bol naplnený a šťastný, tak ako to sľúbil
Bae, tak ako si to aj sám tisíckrát za posledné dni vysníval.
- Budem vás tu čakať. – vyprevadila ho
úsmevom ako bodkou, za ktorou bude nasledovať ďalšia a ďalšia, ako nikdy
neukončený príbeh.
Teraz v to uveril. Šťastne pritakal
a zmizol v tme.
Zodvihla šálku zo zeme. Bola puknutá.
Pohladkala ju po rane, akoby to bola živá tvár a položila na stôl
k druhej, takej istej, ale ešte nepoškodenej. Otec a syn. A...
Usmiala sa.
Pokojne si sadla za vrch stola, kde predtým
sedel on a s úľubou sa obzerala po starom známom mieste. Toto je jej
domov. Nie chladné múry paláca a mrazivá
prázdna izba, hoci preplnená drahocennosťami, ale stále ľadovo studená.
Zložila hlavu do venca rúk a spokojne
zaspala.
domiceli
puknutá šálka :) symbol Rumbelle :) pekný detail pre túto časť a zmiznutie Bae pekná zápletka :) inak opäť som si všimla že máme rovnakú múzu :) niektoré prvky sa nám opakujú :)
OdpovedaťOdstrániť