Rumpelstiltskin
Rozhojdané...
Nadviazanie
na ff Temný závoj
6.
kapitola
Teraz nevedel, či sú jeho šaty stále mokré
od prechodu vodopádom, alebo sa spotil tak veľmi, že sa cíti presne rovnako,
ako keď sa vynoril za masou spenenej vody na druhej strane, vo východe jaskyne.
A pritom len prižmúril na chvíľu viečka od únavy z pochodu. Určite
nespal. Takíto spotení sa ľudia budia po nočných morách. Určite si nezdriemol ani na
okamih! Len prižmúril tie sprosté oči...od únavy! Má právo na únavu! ...
Obzrel sa po svojom spoločníkovi. Nebol nikde
v dohľade...
Započúval sa do zvukov, ale zostalo tu akési prapodivné ticho. Doteraz bol lomoz,
praskanie, šuchot, škrekot, kadečo - slabšej náture nervy drásajúce, na čo si už sám
skoro zvykol, ale ticho?...
Absolútne ticho. Dokonca ani listy sa nehýbu,
ani stebielko, ani konárik.... akoby celý obraz, čo sa mu zmestil do výhľadu zrazu zamrzol a skamenel. Len farby
a tvary si zachoval.
Stromy, kry, listy, zem a záplava
bielej.
„Záplava bielej?!...“ neveril svojim očiam.
V úzadí, medzi stromami obrastenými lianami, stála postava. Žena. Kráska...
- Belle! - vykríkol od prekvapenia, pozviechal sa zo zeme
a rozbehol sa jej v ústrety.
...a spätil sa skôr, než spravil prvých pár
krokov.
Spoza ženy sa totiž vynorila postava muža. Iba jeho
hlava. Iba husté zvlnené vlasy padajúce jej na odhalené rameno...a vedľa vlasov
prsty preliezajúce jej kožou, ako päť malých zosynchronizovaných hadích mláďat.
Muž na okamih zodvihol hlavu, zabodol do
neho, presne ho s cynickým úsmevom zamerajúc, svoj pohľad, kým opätovne
neprisal pery do preliačiny nežného
krku... ruka sa jej pomaly vzniesla k hrudi, biele prsty narazili na hadie hniezdo a preplietli sa
s ním. Viečka už mala rozochvené a hlavu slastne opretú o mužovu.
Na perách sa jej zjavil krehký úsmev...
- Ty darebák! Čo si to dovoľuješ?! – neovládol
sa Gaston a so zaťatou päsťou pripravenou v okamžiku zaútočiť,
vymrštil sa na muža s prstami majetnícky zaborenými v pleci "jeho snúbenice"...
V zápästí ho zabolelo a ruka
vystrelila dohora.
- Zošalel si?! – díval sa mu priamo do očí
Rumpel s jednou rukou zakvačenou o jeho zápästie a s druhou
držiacou Gastonovi dostatočne od tela zvláštne zafarbený konár s obrími bodliakmi.
- Omrzel ťa už život, keď sa dobrovoľne vrháš
na kopie smrtiaceho spánku?! Zožerú ti vnútornosti zaživa a pripravia smrť
takú bolestivú, že si budeš, plaziac sa podomnou na kolenách priať, aby som ťa
vlastnoručne zabil...a zrejme to aj rád urobím, ak ešte raz neuposlúchneš moje
príkazy, drahý...– precedil pomedzi zuby, stále nepochopiac, prečo
z ničoho-nič Gaston, pred chvíľou pokojne odpočívajúci kúsok od neho, vystrelil a chcel sa
dobrovoľne nabodnúť na ostne jedovatého kríka.
- Kde je Belle?! Pred chvíľkou tu ...predsa...
bola...?- zneistel mladík, otriasajúc sa a uvoľňujúc zo zovretia.
Rumpel ukázal smerom dopredu a naznačil
mu, aby sa utíšil. Už teraz mal neodbytný pocit, že beztak vzbudili pozornosť
a stráže, nenápadne pozorujúce okolie, zo zamaskovaných stanovíšť, už
o ich prítomnosti dali echo do hlavného tábora.
- Musíme sa skryť a počkať na noc.
Vedia, že nezaútočíme, lebo sme len dvaja, ale rovnako si myslím, že nás nechajú
na pokoji aj sami, netušiac, kto sme a čo tu zrejme chceme. Alebo...strategicky vyčkajú
na náš plán. – zamyslel sa nahlas starší z mužov.
- My máme plán? – spýtal sa mladší
a perami mu cukalo, že musel vôbec vysloviť tú vetu.
Aj Rumpel zostal prekvapený. „Takže „panáčik“
sa rozhodol spolupracovať?!“ premeral si ho od hlavy po päty a zazdalo sa
mu, že to myslí naozaj vážne. Konečne zrejme pochopil, že v tomto svete
nemá šancu byť sám „družina“...
Hodiny sa míňali a naozaj sa aj
Gastonovi videlo, že kde-tu sa medzi kríkmi obďaleč mihla nejaká malá postava
pripomínajúca škriatka a zas zmizla v poraste. Nepriateľ. Decká... Márne však hľadel
ktorýmkoľvek smerom, Belle už nikde nevidel.
„Ale ...bola predsa tak blízko... a bola to určite
ona! Iba kúsok od neho...Nespal. To nemohli byť halucinácie! To museli byť
halucinácie, keď sa dobrovoľne nechala obchytkávať a bozkávala sa...s týmto tu!“ nevraživo zazrel na
muža opretého o protiľahlú skalu, od nudy strúhajúceho čoraz tenšie drievko
do podoby ihly.
Mal kamennú tvár. Zaborený kdesi vo vlastných myšlienkach.
Ktovie, možno plánuje...
Ktovie, možno plánuje...
„Ešte tak vedieť, prečo
vlastne pomáha zachraňovať mu snúbenicu. Poslal ho niekto z rodiny?! Čo
s ňou má spoločného?!...Nesmie ho spustiť z očí.“ oprel sa
pohodlnejšie, aby na neho lepšie dovidel a nahol hlavu trochu dopredu, ako
pozorný strážca, aby mu neunikol jediný pohyb, ktorý by mu mohol prezradiť
odpovede na jeho nezodpovedané otázky.
Rumplova hlava sa zas naklonila dozadu
a oprel sa o skalu, privrúc viečka, akoby chcel uľaviť doteraz
ohnutému stuhnutému krku. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď hlavu vrátil do pôvodnej
polohy a mrkol bokom, aby skontroloval, čo robí jeho spoločník.
Jeho spoločník
práve nežne po líci hladil pri kolenách mu kľačiacu Krásku a tá mu pohyb
opätovala s úsmevom, približujúc sa tvárou s pootvorenými už, od túžby vlhkými perami k tým mladíkovým...
domiceli
Krajina-nekrajina so sebou prináša aj veľmi zákerné čary, ktorým bude napodiv veľmi ťažké odolať a navyše keď hlúpučký Gaston skočí Petrovi Panovi do pasce tak sú v keli úplne...ale aspoň to má grády :)
OdpovedaťOdstrániť