Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 14. diel DUB

Rumpelstiltskin

Temný závoj

14. diel

    Dvere sa prudko roztvorili a on napochodoval priamo do útrob domu, nerozpakujúc sa ich ani zatvoriť, ani odložiť si kabát, či aspoň pozdraviť. Napriek rozpoloženiu, neunikla mu omamná vôňa, šíriaca sa z kuchyne, ani mäkké svetlo krbu, pred ktorým sedeli dvaja ľudia nad niečím iste veľmi zaujímavým, keď sa hneď nestrhli a s úsmevom zaujato pokračovali vo svojej činnosti.

  To ho odzbrojovalo, spomaľovalo, nervozitu nenápadne nahrádzalo upokojenie.

  Bae, doteraz so špičkou vyplazeného jazyka, konečne zdvihol hlavu a s rozžiareným pohľadom ho informoval.

  - Roztopili sme sviečku, otec, teda dve...a naliali do misky a teraz ma Belle učí písať!  - vykríkol nadšene, odložiac veľký klinec a otáčajúc miskou k otcovi ukazoval na haky-baky skrz stuhnutý vosk. – Pozeraj, no, ...pozri, toto je veľké „B“. A to „B“ znamená Baelfire...to je meno! Moje meno! – vznášal sa radosťou a prstom obťahoval ryhy vystúpené z vosku. - ...a Belle povedala, že zájdeme k nim na zámok a vezme odtiaľ pre mňa svoje rozprávkové knižky ...a bude mi čítať ...a potom...- nedopovedal.

  Počujúc slovo „zámok“ prebudila sa v ňom opäť ledva utíšená zlosť. Aj to meno, meno...meno! Hej, aj on jej chcel dať meno! Svoje meno! Tak, ako sa patrí. Podľa poriadku, podľa práva, zákona...

  - Nikam nikto nepôjde! Na nijaký zámok! Nikdy ! – vychrstol a odšmaril misu zo stola. – Toto je náš domov a len tu nám bude dobre! Nepotrebujeme nijaký hlúpy zámok a bohatstvo a tituly a knihy a čojaviemčoešte! Sú to hlúposti, taľafatky! Nikdy už nič podobné nechcem v mojom dome ani len počuť! – afektoval a strúhal grimasy, chvíľami menil farby, pot mu vystúpil na čelo a jeho trhané, nekoordinované pohyby zdali sa byť takmer šialené.

  Belle s Bae zbledli a nechápavo pozreli pred seba na muža, ktorý sa prestal práve úplne ovládať. Bol už pár dní zvláštne zamĺknutý, ale nekričal, nehneval sa...neosopoval sa na nich. Čo sa to s ním zrazu stalo?

  Belle potichu vstala a chcela k nemu pristúpiť. Cúvol. Len natrčil na ňu výstražne prst ako meč na nepriateľa  a nič nevraviac, triasol sa a z očí mu stále sršali blesky.

  - Aj ja som zo zámku. Som pre teba len hlúpa taľafatka? – spýtala sa priamo, stále však nedešifrujúc, prečo tak zúri.

  - Zmĺkni! Zabudni na to! A hneď! Čím skôr, tým lepšie! – rozkázal jej. – Už tam nepatríš! ...patríš sem. Ku mne! K nám! – ďobol si všetkými prstami do hrude pevne rozhodnutý stáť si za svojím rozkazom.

  - Rumpel, ...- skúsila ticho oponovať, ale zvrtol sa a vyšiel von, pred dom.

  Tentokrát tresol dverami, až sa plamienky v krbe od prievanu, čo narobil, zachveli.

  Bae pristúpil k šokovanej Belle a pritúlil sa k jej boku. Bola meravá, strnulá, nemilo prekvapená.

  - To prejde. Neboj sa...Poznám ho. Občas takto vyvádza, ale o chvíľu príde, prinesie nám niečo dobré pod zub a bude sa zas usmievať... ver mi, Belle. – skúsil ju detsky naivne upokojiť, ale nevnímala ho.

  Zložila si jeho ruky zo sukne a rozhodne vykročila.

  - Viem, kde je...chodieva k tomu dubu na kopci a ...tam premýšľa...keď má zlú náladu. – zavolal za ňou a smutne zízal na vymrvený vosk z misky.

  Dub na kopci...Ten dôverne pozná. Skrývala sa pod jeho rozložitými, takmer k zemi schýlenými konármi s knižkou v rukách pred okolitým svetom často. Takmer každú voľnú chvíľu...ale jeho tam nikdy nestretla.

  Zložila z háčika pri dverách vlniak, čo dnes niekde z povale priniesol Bae, aby sa zohriala, kým sa krb rozhodne ich počúvnuť, zabalila sa doň a vyšla do šera podvečera.

  Pod dubom bolo ticho, tma a prázdno. Šumeli len listy, občas zapraskal nejaký suchý konárik, nahnevaný na vtáčika, čo si vybral práve jeho a aj na ňu, lebo tu bezradne chodila okolo a rušila všetko, čo sa chystalo na spánok.

  - Viem, že si tu...- zašepkala, hoci si istá vôbec nebola.

  Vyšiel spoza kmeňa, za ktorým bol zneviditeľnený, ale nepristúpil k nej, len sa oprel a žmolil čosi medzi prstami.

  Ani jeden z nich nechcel začať rozhovor.

  Spravila aspoň prvý krok a oprela sa vedľa neho.

  Zamračil sa. Ale nie nahnevane.

  - Chcel som...ani neviem, čo som vlastne ...očakával...- začal zoširoka.

  - Ja viem...Máš strach, aby sa mi nezačalo cnieť za ...predchádzajúcim životom... – skúsila doplniť, ale on len záporne pokrútil hlavou a odlepil sa od kôry.

  Stál chrbtom pár krokov od nej a díval sa dolu do doliny, ku chalupám, ktoré dôverne poznal.

  - Ponížil ma... Urazil...pokoril. Správal sa ku mne povýšene, ako...ako...k plevelu, ku chrobákovi, ktorého môže beztrestne zašliapnuť! Spravil zo mňa ničotného, bezvýznamného chudáka, nič...akoby som ani nebol človek! – zlosť sa opäť začínala prebúdzať a naberať nebezpečné obrátky. – ...vraj sa nemám opovážiť ani len tvoje meno vziať do úst! Nieto...- zahryzol si do jazyka.

  Nepriama charakteristika jej sedela na jediného človeka.

  - Stretol si sa s mojím snúbencom? – zažmurkala trochu nechápavo mihalnicami, ale slová, ktoré vyriekla, naplnili  hladinu jeho zlosti a tá vzkypela ako výbuch sopky.

  - Ty máš snúbenca?! – prudko sa otočil a zdrapil ju za ramená.

domiceli