Rumpelstiltskin
Rozhojdané...
Nadviazanie
na ff Temný závoj
7.
kapitola
Aj chcel zašepkať jej meno, aj pohol
perami a tie sa triasli rovnako, ako celé jeho vnútro, ale nedokázal
vydať zo seba ani hlások. Hlas zlyhal, paže to vzdali vopred, len srdce,
vykoľajené a zovreté strachom, že videné by mohla byť pravda, rozbúchalo
sa silnejšie a zároveň chvíľami vypovedávalo službu, akoby sa pripravovalo
na možnosť, že už možno o chvíľu aj tak nebude mať pre koho biť.
-
Čakal som, respektíve, mal som pripravených niekoľko verzií, ale, že budeš len
sedieť a zízať, poviem ti, to ma trochu sklamalo. – ozvalo sa mu za
chrbtom.
Ustrnul, ale odmietol sa obzrieť. Hlas
spoznal. Spoznal aj jeho majiteľa.
-
Mal som len jednu jedinú verziu... - zaparafrázoval. - ... kto má v tomto všetkom svoje zlodejské
naničhodné prsty! A som tiež sklamaný! – vydýchol, akoby ho
toto poznanie, však na druhej strane konečne, po hodinách beznádejného a márneho nenachádzania
cesty ani odpovede, uspokojilo,
nespúšťajúc beztak oči z obrazu pred sebou, hoci mu po kúštičkoch
neľútostne stále rovnako oddrapoval zo srdca, neuspokojac sa s nádejou, že ide iba o fingovanú ilúziu.
Hlas sa mu zhmotnil pred očami, márne mal
nutkanie ich rýchlo pred ním zavrieť. Uznal však, že akýkoľvek paraván,
prekrývajúci mu jeho životnú lásku, prisladko sa práve usmievajúcu
v objatí mladíka s cajchom dedičného snúbenca, bude prijateľnejší pre
jeho myšlienky a duševnú vyrovnanosť, o ktorú sa s vypätím
všetkých síl pokúšal, lebo videné ťalo do živého.
Oči však radšej zatvoril aj tak, očakávajúc
ďalšie ironické poznámky mladíka, zodpovedného za to, že práve nesedí doma, vo
svojej chalupe, ukolísaný spokojnosťou s konečne nastoleným poriadkom,
s pocitom domova, symbolicky za stolom so svojím synom a svojou...
Striaslo ho, až sa mu telo prudko vymrštilo dopredu.
-
Odchádzame konečne? – strhol sa aj muž pred ním, doteraz znudene hľadiaci na
spiaceho spoločníka. – Už nevydržím ani chvíľu bez mojej vzácnej snúbenice.
Každá hodina bez nej mi takpovediac básnicky trhá spánok, nechápem, ako ty môžeš tak spokojne usnúť,
hoci vieš, ako ja neznesiteľne trpím. – chytil sa paradoxne muž, nie za hrudník, ale za žalúdok
a pošúchal si ho.
Neprijal natrčenú ruku. Ale srdce sa zrazu,
po týchto slovách, z ktorých bolo konečne jasné, že zas šlo len o nejakú
nočnú moru, nie skutočnosť, cítilo ľahké a slobodné, opäť celé, opäť
s nádejou, že má ešte šancu...
Pousmial sa a mladosť ani krása soka mu
už nepripadali také neprekonateľné prekážky, aj keď priamo hľadieť na ich
zbližovanie sa, hoci len to bola fatamorgána, ho nútili byť stále v strehu.
Zvlášť po tom, čo jej spôsobil naposledy...
Tieto výčitky mu aspoň nedovolia opäť usnúť.
- Pravdepodobne ideme rovno do nastavenej
pasce. – skonštatoval lakonicky a čakal na reakciu.
Gaston znudene prevrátil očami a automaticky
siahol na bok, zabudnúc, že nemá paloš, meč, ani žiadnu inú zbraň.
- Dobre, že hovoríš. Bol by si, taký láskavý
a vyzbrojil ma?! Aspoň keby si mi vrátil môj meč. Viem ním bravúrne
narábať a hoci sa mi trochu bridí zabíjať decká, v prípade núdze som
ochotný prekročiť hranice rytierskych cností. – požiadal rázne a rovno natrčil
obe ruky.
So zdvihnutým kútikom úst mu do náručia
naložil celý arzenál od mečov, mečíkov, kópií, luk i šípy až po obojručné
sekery i husitský palcát, pod ktorým Gastona už ohlo v páse.
- Prosím, vaše prianie je mojím rozkazom...-
zaironizoval a luskol zas, aby tu rytierik stál v brnení, v riadne
ťažkej drôtenej košeli, už len prilbu s chocholom nasadiť a zaklapnúť
priezor.
- Prestaň sa mi vysmievať! – odvážil sa
protestovať. – Máš ma za hlupáka?!...alebo chceš, aby ma za takého mala moja
vyvolená?! To by ti vyhovovalo?!
...Vidím ti na očiach, že po nej sám pasieš! ...- zadrel, odšmariac náklad späť
Rumplovi pod nohy. – Nemal som možnosť jej dokázať, že som muž na pravom mieste, hrdina, bojovník
a zaslúžim si jej ruku, takže táto príležitosť je pre mňa darom z neba
a nenechám si ju prekaziť nejakým sprostým zakríknutým škaredým škriatkom,
ktorého mi podstrčili do cesty, aby ma skúšal! Už som ťa prekukol, aby si vedel!
...ale ty ma nepoznáš...ja sa nevzdám! – vytiahol predsa len z kopy železa
meč, premeral si ho, pozorne prezrel čepel, poťažkal, pokrútil ním a natrčil
jeho hrot rovno na Rumplovu hruď.
Ustál to. S uznaním prikývnuc na
mladíkovu obhajobnú reč. Bol by aj zatlieskal, ale míňať kúzla na taľafatky, čo
by v jeho prípade bolo liečenie z bodného zranenia, podľa iskier, čo
už šľahali Gastonovi z očí, nemienil.
Aj tak si nebol istý, koľko ich má ešte v zásobe
a ako rýchlo sa tu, v Zemi-nezemi minú. Už laškovanie s výzbrojou
bolo zrejme bohapusté plytvanie a môže sa im škaredo vypomstiť.
- Budeš počúvať moje príkazy. Ak by došlo k boju,
máš voľnú ruku. – mierne bokom naklonil hlavu, opäť ju však vystrel a potriasol
vlasmi, vytrčiac dohora vztýčený ukazovák. – Obávam sa však, že „pasca“, ktorú som spomínal, bude skôr iného
razenia... Ako poznám svojho otca...- zadrhol sa v reči, lebo hrot meča sa
mu nebezpečne priblížil k hrudi.
- Ja som vedel, že... – vyštartoval po ňom v okamžiku
Gaston.
V poslednej chvíli uskočil, pričaroval si
meč a začal sa brániť jeho útokom.
"Zrejme to s bojom na život a na smrť
myslí vskutku vážne." prekvapilo ho náhle zistenie aj mladíkova odhodlanosť.
Meče sa rozcinkali a džungľa obohatila o nové pazvuky:
zúrivé výkriky, syčanie aj prudké výdychy v stále sa zrýchľujúcom dorážaní
muža proti mužovi.
A do toho potlesk...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára