Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 18. diel PRÍPRAVY

Rumpelstiltskin

Temný závoj

18. diel

    Čas mal v srdci mráz, rovnako silný, ako ten, čo sa ráno zmocnil záhrady a priľahlého okolia. Aj múry ochladli a masívne krby nestačili ich ohrievať svojimi jazykmi.

  Ako primrznutá stála v strede izby pred obrovským zrkadlom a tlupa krajčírok a ich pomocníčok s plnými ústami špendlíkov, háčikov, stužiek, šnúrok  a krajok dolaďovali jej nové šaty.

  Snehovobiele, hoci po snehu nikde ani chýru ani slychu. Mráz jediný pyšne vládol nad krajinou i nad jej vedomím.

  Poddala sa apatii, letargii, odovzdanosti, len v kútiku duše už živiac iskierku na záchranu...

  Hrdosť jej nedovolila pokúsiť sa znovu o útek a znásobený počet stráží i slúžok tmoliacich sa jej večne, naoko nenápadne, pod nohami, jej nádejám na slobodu tiež nepridával.

  Neprestala však dúfať, že príde ON...Márne.

  Medzi dverami sa zjavila ďalšia pomocníčka s hlúpym výrazom na tvári, pyšne pred sebou nesúca obrovskú truhlicu. Ostatné, na rozdiel od nej, zvedavo pribehli a s patričným pátosom, pomaly vyťahovali z nej celé metre priesvitnej, vyšívanej  látky.

  Závoj. Zhlboka povzdychla.

  Mykla radšej hlavou, aby ich ani nenapadlo, aby sa ani neopovážili prikladať jej ho!

  - Ale, ale...našej princeznej sa čosi nepozdáva?! Roky rokúce opatrujem tento skvost po tvojej matke a tebe sa nepáči?! – prísne sa ozvalo z dvier, kde stáli už chvíľu dvaja muži. 

  Takmer identickí, obaja s ležérne zakvačenými rukami za chrbtom.

  Na ich prítomnosť však všetky ženy v izbe spustili krik a híkanie aj zúfalé volanie o ratu, akoby práve dochádzalo k vražde a ony sa bezmocne na to musia dívať.

  Obstali ju svojimi rozložitými sukňami a dvihli aj zásterky nad hlavy, len aby z nej netrčal ani kúsoček, čo by muži, najmä ten mladší, napodobňujúci v pohyboch pána zámku, uvideli.

  - Vidieť nevestu pred sobášom vraj prináša nešťastie! – spustila odvážne hlavná komorná, zodpovedná za garderóbu a hrdo si zastala pred oboch chlapov s nechápavými výrazmi na tvárach.

  Starší iba prekrútil očami a kývol rukou, mladší bol trochu sklamaný. Už zopár dní nevidel svoju Belle a...

  ...a neuvidí ju zrejme dnes zas.

  Rázna žena nenápadne, ale isto, vypoklonkovávala mužov z izby, aby mohla zabuchnúť dvere a zorganizovať zo svojich pomocníčok patričnú domobranu. Niektoré vyslala pred dvere, iné za dvere, aby sa nestal trapas, ako pred chvíľkou. Už teraz si však nebola celkom istá, či ono nešťastie predsa len túto svadbu neobíde. 

  Podľa kyslého tvárenia sa mladej nevesty, je to viac ako pravdepodobné.

  Dívala sa pred seba, ale videla len záľahu bielej a zdala sa jej taká monotónna, smutná a ťaživá ako lavína. Len pár stôp, na inak dokonalej, hladkej ploche, kazilo trochu ten obraz. Jej smutné oči a škvrna, ktorá tam zostala, po jeho návšteve v jej izbe kedysi dávno. Dierka v skle, v ktorej chýbal miniatúrny čriepok.

  Sklopila viečka a spoza rozložitej sukne vytiahla ruku.

  Malý, nenápadný prstienok so skleneným očkom na ňu posilnený svetlom neisto zažmurkal.

  Stislo jej srdce...

  Chytil sa za hruď.

  - Je ti niečo tatko? – dvihol vyľakane Bae hlavu od taniera, zaregistrujúc, ako sa otec oproti vypol a priložil si dlaň do medzierky košele. 

  Všímal si pozorne zmenu, čo sa s otcom diala. Za posledné dni pochudol, v jedle sa iba mrvil, tvár mu zošedla a vrásky sa prehĺbili. Málo rozprával a usmievať sa prestal úplne...

  Nepozrel na syna, len niekam bokom. Pomaly, ako v tranze vstal, vysunul sa spoza lavice a krížom cez čelo zjavili sa mu dve kolmé vrásky.

  - Musím...musím odísť, synak... – zašepkal a bez vysvetlenia odkráčal von, nevezmúc si ani kabát...

  Na dvere opäť niekto klopkal. Jedna z komorných zasunula ju preventívne za obrovské zrkadlo, ostatné vyštartovali k dverám, zabezpečiť ich nedobytnosť.

  Stál tam Gaston s nádejou, že mu finta s vyskúšaním obrúčok vyjde. Nevyšla.

  Ženy mali ihneď riešenie naporúdzi. Vraj si ho budú skúšať, ako Popoluška črievičku a ktorej padne, tá ho porovná s nejakým prstienkom mladej panej a basta.

  Aj posledná, čo dopĺňala živý paravan, vedľa zrkadla, si nenechala ujsť príležitosť, môcť si skúsiť pravý panský prsteň a hneď rovno aj obrúčku! Pretlačila sa k dverám a natrčila svoju dopichanú, mozoľnatú dlaň.

  Zostala sama, ako Alica za zrkadlom. 

  Ale akási neviditeľná sila ťahala ju dopredu, pred lesklú plochu. Stála zas pred ňou, v celej svojej kráse. Zohla sa ešte po matkin závoj, čo rozbláznené ženy bez záujmu pohodili na koberec a v momente, keď ho chcela s úctou a bázňou prevesiť aspoň cez rám zrkadla, vykĺzol jej z dlane, lebo jej ruku začínalo neuveriteľne ťahať k malej štrbinke uprostred plochy, kde chýbal kúsok, ktorý nosila ako očko v prsteni.

  Nezaváhala a poslúchla tú neznámu silu, predstaviac si razom, že je za ňou skrytý ON. Otočila poslušne prsty spakruky a bezmyšlienkovito, ako pod vplyvom vyššej moci, ktorej sa nedá odolávať, vložila čriepok do škáry.

  Zrkadlo sa rozvlnilo, akoby bolo živé a vtiahlo ju do svojich útrob.

domiceli