Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 10. diel BAE

Rumpelstiltskin

Temný závoj

10. diel

    Vyplašená komorná medzi nakladaním riadu, s opäť nezjedenou večerou, nenápadne šepkala, akoby len sama pre seba, aby ju strážnik pri dverách náhodou nezačul.

  - ...ten chlapec tam už stojí celé hodiny a dožaduje sa vstupu do paláca. Neodradila ho ani správcova bitka a vedro pomyjí, čo na neho vyšľahla hlavná kuchárka...je mi ho tak ľúto...ale sem hore sa nedostane...a nechce povedať, kto je a ani prečo tu je...a chce len vás... chce sa rozprávať s "jeho Belle"...– zámerne sa šišmala, vykladala a znova nakladala a čakala, čo na to mladá slečna.

  Doteraz pripútaná letargiou a odovzdanosťou k oknu sa na moment zháčila, odlepila čelo z rámu a konečne pristúpila k umrmlanej slúžke.

  - Asi desaťročný, pekné hnedé oči, husté vlasy a plachý pohľad? – nechala si pritakať od spotenej dievčiny. – Bae...- zašepkala. – Musíš mi pomôcť!...-  lapla ju za zápästie a stlačila, až chudinka prekvapená, že sa mladá konečne prebrala a celé dni len nemlčí a nezíza do diaľky, zažmurkala drobnými očkami a vytasila do svetla pokazené zúbky.

  Zdravý sedliacky rozum jej napovedal riešenie. Podišla k vystretému vojakovi a zalíškala sa mu zvláštne položeným hlasom.

  - Viem, že máš svoje rozkazy, ale uznaj. Naša slečna nemôže nič zjesť, lebo jej ráno tá hlupaňa, čo má na starosti garderóbu, priveľmi stiahla šnurovačku. Musím jej ju povoliť a ona sa nebude strápňovať vyzliekaním sa pred tebou. Takže sa na chvíľu postavíš vonku pred dvere, dobre? – snažila sa mu vysvetliť, ale videla, že v očiach má strach pred trestom a nemieni sa zo svojho postu pohnúť ani o kúsok!

  Chňapla ho preto za vysoký límec a hoci sama nevysoká, vytiahla sa až k jeho uchu a čosi mu chvíľu dôverne šuškala. Vojak červenel a bledol, klipkal očami a konečne sa poddal. Zvrtol sa na opätku, vyšiel pred dvere a buchol halapartňou, ako znak, že môžu začať.

  - Chlapi natvrdlí, nadržaní...- šomrala slúžka a rýchlo zvliekala svoje zvršky. – No, tak, viem, že sa vám to asi hnusí, ale nič lepšie ma nenapadlo. Netuší, že sa vymeníme, ale pred dvere si stal! To sme potrebovali...– podávala kusy oblečenia Belle a pýtala si jej plášť. -  Dúfam, že to nepraskne a starý pán si z môjho chrbta nedá stiahnuť pásy na bičík! Ale to vám hovorím, jedna noha do kuchyne a druhá nech je tu! Zdola prinesiete hrnček s medom, akože...potom sa zas vyčachrujeme. - organizovala a Belle sa nestačila diviť.

  Natiahla košeľu i hrubú sukňu a spokojne sa usmiala. Tieto kusy, určené pre obyčajných smrteľníkov z podhradia, jej už tak veľmi chýbali. S láskou pohladkala látku zásterky.

  - ...sa mi vidí, akoby ste sa to mojej fertuchy zamilovali, slečinka...- zaškerila sa slúžka zamotávajúc sa do zamatového, drahocenného plášťa. – Hm, hm...ale, má to jeden háčik. Sľúbila som tomu mamľasovi, viete, aby to spravil...iné ma nenapadlo...že po službe sa zídeme v maštali...veď viete...- žmurkla na svoju pani, zamotávajúc ju do svojho čepca.

  Belle sa zhovievavo pousmiala.

  - Neboj sa. Nič nebude! Zariadim to tak, že nepríde, lebo služba túto noc bude náročnejšia. – upokojila ju.

  - Nie! - zľakla sa slúžtička. – Nepochopili ste ma! Chcem aby bolo!...ja sa s ním...chcem...stretnúť...a ...viete...páči sa mi, len som sa ostýchala...a on tiež. Ale teraz to tak dobre vypálilo... – žmurkala očami a líca jej horeli a Belle sa červenala aj za ňu s pootvorenými ústami, ako málo vie o láske a vzájomnej príťažlivosti a vôbec.

  Stiahla si čepiec do tváre, lapla podnos, nahrbiac sa až k nemu a lakťom si otvorila dvere na komnate, uvoľniac priechod vojakovi, čo sa prechádzajúc okolo nej do izby odvážil tľapnúť ju po zadku, ako potvrdenie pozvania na dnešnú noc.

  Nadýchla sa, ale radšej si zahryzla do jazyka a prášila dolu schodmi.

  V kuchyni ledabolo položila ťažký podnos, uvidiac Bae vonku, s tvárou prosebne nalepenou v okienku a vyprevádzaná krikom hlavnej kuchárky, vyšmykla sa za ním.

  Trochu sa bránil, cítiac nečakané silné objatie nejakej neznámej, ale spoznajúc pod obrovským čepcom jej pôvabnú tvár, pritisol sa k nej ešte mocnejšie.

  - Bae, stalo sa niečo?! – zohla sa k nemu.

  - Sľúbila si, že prídeš...všetko je zle...stále sa mračí...hnevá...takmer nerozpráva a len mlčí a...bojím sa, že zlé chýry o požiaroch a stratách, čo sa začínajú trúsiť po okolí...má na svedomí ON... Belle, prosím... Iba ty si dokázala, že bol so mnou doma a usmieval sa a učil ma a ...nečaroval. Prosím, vráť sa. – opäť sa o ňu zakvačil. – Veď tu, ako slúžke, čo po nej všetci ziapu ti nemôže byť lepšie, ako tam...u nás doma...- nešťastne na ňu pozrel.

  Pochopila. On nevie nič o nej a jej postavení.

  - Bae, otec ti asi nepovedal všetko...- pohladila ho po tvári a trpko sa usmiala.

  - Ja nie som slúžka. Som paňou v tomto paláci...ale som tu zároveň väzňom. Môj otec, sir Maurice sa o mňa bojí, aby som sa zase nestratila a nedovolí mi ani vyjsť z komnaty, nieto opustiť palác...- smutne rozprávala.

  - Tak ty, ...ty si naozajstná...princezná? – vypleštil na ňu oči.

  Prikývla.

  - Teraz už tomu rozumiem... – sklonil hlavu. – Preto si neprišla... Ty čakáš na svojho princa a my s tatkom sme len...my nie sme...pre teba dosť dobrí...- utrel si nos a vystrelil do tmy, skôr, ako mu v tom stihla zabrániť.

  V rozpakoch pozrela hore, kde svietili okná jej komnaty a v duchu sa ospravedlniac slúžke aj vojakovi, nedomysliac, čo všetko sa môže stať, rozbehla sa rýchlo za ním.

domiceli