RUMBELLE 2 + OBCHODNÉ TAJOMSTVÁ XI. kapitola BONUSová 1.

...tak som tu zas...

...pokiaľ ste už rozdýchali ten drastický záver predchádzajúcej poviedky...toť idú dve na rozuzlenie...Chápem, že časť z vás bude zas sklamaná a časť mi to aj tak neodpustí, ale...

:-)

Rumbelle 2 + Obchodné tajomstvá XI...

...to je chaos, čo ?

BONUS-ová I.

Na vlastné oči...

     Prechádzali jej zimomriavky po tele, a aj keď bola už riadne ďaleko, stále ho počula.

     Počula, ako kričí jej meno...Stále dookola, jedno a to isté meno.

    Nieslo sa chodbami a schodiskami, nádvorím... 

    Meno...jediné meno. 

    Tiekol jej studený pot dolu chrbtom, horúci po tvári...

   Zadýchaná zastala. To meno ju dohonilo. Kľaklo si pred ňou na kolená a objalo tie jej, mlčky sa šplhajúc smerom hore do mozgu, do každého z jeho záhybov a odnášalo si suveníry jeho buniek zamieriac do srdca a tam sa rozbilo na tisícky črepov a každým osve vyrezalo každé jedno písmeno do svalu...To meno bolelo...To meno plakalo...tak zúfalo, tak nešťastne, až sa jej nohy podlamovali, zrak zahmlieval. 

   Mala pocit, že bubienky nedokážu zniesť ten nápor decibelov, aj keď z volania bol už len šepot...tichý, tichučký, najtichší....cítila napnutú kožu na prasknutie a vedela, že ak dovolí, aby  ešte raz vyslovil jej meno, zrúti sa z toho.

  - Rumpelstiltskin ! – zavolala späť, čo je sily stačili.

  Načúvala, ale nepočula už nič.

  Celý zámok akoby bol zamrel.

  Sklonila hlavu, pritiahla klopy kabáta a obrátila sa späť.

  Ticho prešla bránou, izbami, desiatkami dvier, chodieb i schodov...

  Mäkký koberec vpíjal jej bosé nohy neprezradiac, že sa vrátila.

   Stál so spustenými rukami i hlavou kúsok od okna a triasol sa vzlykaním...

  Natiahla ruku, položila mu ju na vrch hlavy a pomaly zosúvala smerom dolu, dotýkajúc sa len letmo. Prevlnila vlasy, preplávala zvlhnutou chrbticou a nájduc plte skrehnutých dlaní nasadla na ne a dala sa vyviezť hore k jeho hrudi.

  Držala sa pevne, aby ju príboj jeho vzlykov nezhodil, nevyvrátil a nenechal napospas prúdu citu, ktorý ju sem späť, za ním, priniesol.

  Ešte raz zašepkal jej meno. Vytieklo s neviditeľnými slzami z prázdnych očí.

  Zatvorila aj tie svoje.

  Už iba cítila, ako sa otočil, ako brušká jeho prstov píšu jej po tvári, po krku. Ako sa trasú neisté, či to, čo pod nimi cíti je naozaj jeho jediná životná láska...hmotná a prítomná. Láska, ktorá sa k nemu vrátila...

  - Miluj ma, prosím, miluj ma...- zašepkala a spustila ruky dolu ramenami a nechala seba poddajne  napospas všetkému, čo  si prial.

  A on si prial veľa. On chcel všetko.

 Neveril tomu, čo práve počul, ale veril tomu, čo cítil... nemohol odtrhnúť pery od jej tváre, tela...horúceho, vláčneho, poddajného.... jeho ruky sa menili z vánku na vietor a ten na víchor a späť na nežný tichý vánok... ktorý nemôže obísť nič, čo má v ceste a ani nechce.

   Prechádzal každú piaď a láskal ju rovnako nežne, neustále sa vracajúc po novú silu, ktorú mu dávali jej pery.

  Nemusela vravieť nič, len prijímať jeho dotyky, jeho tiché, mlčanlivé cestovanie telom, jeho nástojčivú túžbu nikdy neprestať.

  Už nevyslovoval jej meno zúfalo nešťastne unavenými hlasivkami, už ho kričali jeho ruky, ramená, objatia, celé jeho telo sa nedokázalo nasýtiť toho mena stierajúc si ho z jej pokožky ako prach a natierajúc na tú svoju v niekoľkých vrstvách za sebou, stále a stále...

  Ranné slnko už pálilo na ich spletené po sebe smädné telá a nedokázalo sa vyrovnať žiare, ktorá ich oboch pohltila zvonka i zvnútra.

  Vzal si ju celú a nechal jej seba už nezmazateľne vpísaného v jej vnútri.

  Cítil, ako sa mu každý sval opäť napĺňa silou a mocou, ktorú stratil, až mal strach, že čas ide pospiatky a toto všetko sa mu stratí tak rýchlo a nečakane, ako to prišlo.

  Objal ju mocne skryjúc takmer celú v náručí a hoci cítil, že jej sily už ochabujú a vzdychá od bolesti, nepopustil...nie...nechcel sa jej už nikdy vzdať...za žiadnu cenu...

  - Vezmi si, čo chceš !... Vytrhni mi hoci aj srdce, len tu zostaň... pri mne.... Navždy... Bella, prosím... - žobral zúfalo a prosebne, ale cítil, ako sa mu zas vzďaľuje...

  Nedokázal ju zadržať.

  Prešla mu naposledy oboma rukami pozdĺž celej siluety  a on cítil, že to už neboli jej dotyky, ale skutočný ranný vánok, čo sem vošiel a fúkal mu na spotené údy i ubolené srdce.

  Zostalo mu iba ticho. Práve zrodené, bezbranné. Odkázané len a len na neho, spiace mu ticho kdesi hlboko pri srdci.

  Nebude ho budiť...

  Nechá to krásne ticho, čo mu po nej dnes zostalo, dozrieť...

  Rýchlo navliekala na seba svoje zvršky a ponáhľala sa k lodi. Z očí jej tiekli slzy, truhlička v rukách opretá celou silou o hruď sa otriasala jej vzlykmi. Nohy len s námahou vytvárali kroky a duša si zúfala...

  Dobre vedela, že tam na koberci, vedľa nahého muža zostalo jej vlastné srdce, ktoré si bude musieť prejsť celú tú strastiplnú cestu ku skutočnej láske so všetkými jej prekážkami, pascami a útrapami odznova.

  Nič nedbala. Urobila to pre neho. Z lásky k nemu. A urobila by to zas. A znova. Pre neho...len pre neho...z lásky. S láskou...Pre lásku. 

   S námahou sa postavil a podišiel k oknu.

   Napriek tomu, že už pred chvíľou svitol nový deň...on mal pred sebou iba tmu...Tú skutočnú, vyplývajúcu zo slepoty, aj tú iluzórnu, na ktorú sa sám odsúdil...

   - A budeš ju mať dovtedy, kým neuveríš...- ozvalo sa mu pri uchu.

  Neznámy unavený mužský hlas zastal si nehmotne vedľa neho, díval sa na jasnú oblohu bez mráčikov, len so slnkom vyprsknutým na horizonte. 

  V ruke držal malú nádobku s tmavou tekutinou.

  - Ona, už zaplatila...dokonca dvakrát....- pokračoval starý hlas.

  Nádobka zmenila majiteľa.

  Pocítil v ruke chladivé sklo...a nemohol vidieť, o čo ide...

  ...a nemohol sa už ani spýtať.

  Z obloka k oblohe sa zniesol červený dym, pretransformoval sa do podoby draka a ten sa rozplynul, akoby ho spálili slnečné lúče...

domiceli