ŠTVRTÁ...
9. kapitola
Šanca...
1.
Koľaje sa zbiehali a zas rozbiehali
a nikdy nevidel ani nepočul jediný vlak, čo by sa po nich rozotieral.
Podvaly zarastali trávou a tráve sa tu darilo najmä po nociach.
A nielen tej.
Klbká ľudí z periférie dávali si tu
rande s inými, ešte nedochlpenými, nezožmolkanými a obracali ich na
svoj obraz, chytajúc do slučiek a očiek, hladko-obratko, obratko-hladko.
Po čase už len hladko, lebo k obráteniu došlo.
Aj koľaje pripomínali presne také isté šály...
Ošálení, okabátení...
Spojené koľajnice, kdesi dolu zospodu, pre
ostatných neviditeľne, betónovými podvalmi čakali pokorne na ďalšie obete.
A tým vzali nohy a zase len čakali, kým stúpne hladina a oni sa
utopia a rozplynú, ako bubliny sódy...Stačilo hodiť im kus cukru...Imaginárneho
cukru...
Stál za starým nahnutým telegrafným stĺpom
a vyčkával.
Nebol tu prvýkrát. Možno ani posledný.
Dohryzené pery začali chutiť po krvi.
Bezdomovci smrkali dávno zodratými nosmi už
len zo zvyku a húdli si prapodivné melódie tvrdiac, že sa vlastne
rozprávajú. Nedostal od nich nikdy nič. Ani slovo. A pritom hovorili veľa
a radi a za čokoľvek.
- Konečne ste tu. – zašepkala uzimená vedľa
neho.
- To vy si dávate načas, Emma ! Kúpte si
hodinky v LIDLi, tie vraj idú najrýchlejšie! Aspoň dodržíte dohodu.
Neznášam, keď ma niekto vodí za nos...- mrmlal ako starý dedo kompenzujúc si
vnútornú nervozitu spôsobenú však úplne iným zdrojom s asymetricky
rozdelenou hruďou.
- Krváca vám pera. – otrela mu ju palcom
trčiacim z odstrihnutej rukavice.
Cúvol hlavou a oblizol si miesto,
ktorého sa dotkla.
- Len sa ma nepokúšajte aj vy bozkávať ! –
vyhrklo z neho.
Jej vyjavená tvár s posmešným úškľabkom
sa mu vôbec nepozdávala.
- Ale, ale ...kto by bol povedal, že sa aj na
vás ktosi ulakomí. Ste typický exemplár ortodoxného starého mládenca. – fúkla
si do dlaní, akože od zimy, aby nebolo vidno, že sa mu smeje.
- Ha-ha-ha...lebo vy nie ste presvedčená
feministická bojovníčka proti primárnej funkcii varechy v kultúre dnešnej
ženy ! Vo vašom veku som bol ja už ženatý a bol otcom...A žil
v usporiadanej domácnosti...- trochu zaklamal... - ...to už máme,
našťastie, za sebou... – pichol do nej ironicky.
- Takže tu striehneme na exmanželku či
potomka ? Podľa tvaru medajlónu, čo vám visí na krku, by som tipovala, že späť
chcete oboch. – vrátila mu.
Škrelo ho, že čiastočne uhádla. Naozaj nebol
schopný odstrániť jej fotku z toho šperku. A zastrájal sa toľkokrát.
A našiel toľko trápnych výhovoriek...
- Sprepadená vtieravá poliška ! – zmraštil
nos.
- Jedovatý žiarlivý manipulátor !...Som na
voľnej nohe. Pracujem na zakázky. ...Ale momentálne ide skôr o súkromnú
záležitosť asi ako vy, že mám pravdu? Takže čím ma to chcete vydierať ? Za vaše
mlčanie...– prenášala váhu zo špičiek na päty a späť a nedívala sa na
neho.
Je na dobrej adrese. Ona jediná z tohto
zatuchnutého mestečka mu bude vedieť pomôcť. Je ostrieľaná, dostatočne otrlá a nebojí
sa ísť hlavou proti múru. A zrejme má už prax.
- Hľadám syna. – oznámil stroho hlavný bod budúcej
dohody. – Jeho cesty sa neviem prečo, neviem odkedy ani ako, križujú aj s mojimi,
práve v tomto meste. – Jeho minulosť ho už dávnejšie postavila mimo zákon,
takže mi pomôcť môžete práve vy. Ako iste chápete, chcem ho nájsť, nie udať
polícii. Nech je čím chce, je to môj jediný syn a ja ho naozaj chcem späť!
– zaťal odhodlane päsť.
- To chápem. Mám rovnaký problém. – priznala
dobrovoľne.
- Vaše problémy ma nezaujímajú. Som ochotný
vám zaplatiť, aby ste vyriešila tie moje! Je vám to dúfam jasné?! – nervózne
zvyšoval hlas skoro do fistule. – Okrem toho pomlčím o vašej študentskej
roličke a budem sa snažiť nepotopiť vás v máji na maturitách. – dodal
cynicky hľadajúc v tomto postoji odvahu aj istotu, ktorá ho postupne
opúšťala.
Je tu už vyše dvoch mesiacov, stihol si narobiť
nepriateľov z polovičky mestečka. Nenávidí to tu. Všetko
a všetkých... „Skoro“...dovolilo si svedomie drzo oponovať.
- Potrebujem určité indície. Fotku, opis,
čokoľvek...by mi mohlo pomôcť.- rozhodla sa nezdržiavať, trochu sklamaná, že
nenašla rovnakú oporu u neho, akú mu chce poskytnúť sama.
Vycítil to z hej hlasu. Zamrzelo ho to.
- Vy ste ale svojho syna už zrejme našli. –
pozrel smerom k bezďákom, ale hneď na ňu.
Zostala prekvapená. Tento muž
s dohryzenou perou je zrejme tou najväčšou záhadou, ktorú musela riešiť.
Stále jej odkrýval nové a nové tajomstvá a pritom si myslela, že ho
už má vcelku prečítaného.
- Nemám na neho právo. – priznala ako odpoveď
na výzvu.
- To, že ste sa decka po pôrode vzdali, ešte
nič neznamená. Všetko sa dá právne naštelovať vo váš prospech, aj keď sa zveríte do rúk nejakého polodoštudovaného
právnička s dvoma semestrami. Ja mám štyri, so mnou nerátajte... – zasmial
sa. – Oveľa ťažšie bude získať si jeho. Odpustenie. Láska. Vzťah...nič
z toho sa nedá kúpiť, drahá Emma... len získať...verím tomu, že získať
hej...- ale neveril.
Aspoň nie celkom. Po toľkých beznádejných
rokoch.
Natrčila pred neho ruku.
- Ideme do toho spolu, pán Gold ! – vyriekla
pevne.
Ruku prijal.
domiceli
zamotáva sa nám to zamotáva :) zase krásne úvahy na začiatku :) všetko krásne :) emmina rola dobre premyslená ;) krása! :)
OdpovedaťOdstrániťtaká pekná neutrálna...ale pekná :) Emma je fajn
OdpovedaťOdstrániťEmma a Gold sú v tomto fanfiku skvelý tím :) povedala by som, že lepší než Emma a Robo, len ma neukameňuj :D
OdpovedaťOdstrániť