Mr.Gold ŠTVRTÁ...2. kapitola ŽIVÍ

ŠTVRTÁ...

2. kapitola

Živí...

1.

   Už desiatky metrov od krikľavo osvetlenej diery na periférii, sa mestečkom ozýval monotónny buchot bicích. Pripomínalo to skôr gumovú hadicu oplieskavanú o preglejkové dvere. K starobylosti objektu sa to hodilo ako päsť na oko. Neónová, fosforeskujúca.

  Diera, respektíve Králičia nora občas vypľula štvornohé tackajúce a rehotajúce sa telá, občas nejaké to vcucla.

  Pred vchodom medzi pľuvancami, vyliatym pivom a zle zašliapnutými vajglami stojí pár nešťastne zaparkovaných motoriek, od ktorých sa ich majitelia radšej ani nepohnú, niekde v pozadí, takmer neskryté pod tieňom auto, čo pravidelne mení majiteľov, o niečo veselšie vchádzajúcich ako odchádzajúcich z návštevy na zadných sedadlách. Inak nuda.

  Hodil do úst žuvačku, zhlboka sa nadýchol a s rukami vysoko v bunde si počkal na najbližšie otvorenie dverí, čo ho odnieslo do útrob smradľavého suterénu. Slizké, obchytané steny a všadeprítomné blikotajúce svetlá vyvolávali skôr migrénu ako radosť a zábavu, ale asi to bude len odlišným vnímaním. Vekom spôsobeným odlišným vnímaním...

  Zopár hláv sa k nemu neveriacky otočilo.

  „Jasné, hneď ráno budem vašej ctenej riaditeľke bonzovať a podávať hlásenie, koľkí ste tu napriek zákazu vyplývajúcemu zo školského poriadku po deviatej večer ešte boli! Presné zoznamy, promile aj spárenie...“ Takmer potľapkal vyjaveného septimana po pleci, aby ho upokojil. Ale na druhej strane, aspoň si zabezpečí, že ho odteraz títo „previnilci“ budú úctivejšie zdraviť po chodbách. Nie, že by o to stál, ale strach je silný pán...môže sa zísť...

  Kývol na sporo odetú čašníčku, potom si znechutene uvedomil, že je to chlap. Stále lepšie...

  - Ale, ale, som netušil, že aj premiantky ročníka s funkciou výchovnej poradkyne v žiackej rade chodia na diskotéky ...do pajzlov. – obrátil sa ironicky na blondínu v okuliaroch so sklonenou hlavou bezradne šmátrajúcu v minikabelke.

  - Chemikári môžu a jednotkári nie ?! – odvrkla mu.

  - Chemikári majú už dosť rokov, ostatne ty tiež... Ja len, že nevidím nikoho z bifľošov a podobných kreatúr, čo by ti zabezpečovali aspoň aké-také krytie, drahá – pokračoval v provokovaní.

  - ...lebo profákmi sa to tu len tak hemží ! – nedala sa.

  Buchla kabelku o bar a zahrešila.

  - Toto bolo veľmi mladistvé gesto, aj slovný prejav...To by mohlo byť na zapadnutie...- zasmial sa nahlas.

  - Vy ma sledujete ?! – konečne pochopila jeho narážky.

  - Nie, zrejme vy máte niekoho na muške. – prešiel na vykanie.

  - Ako...ste na to prišli ? – pozrela mu rovno do očí.

  Usmial sa a odpil z nápoja, ako víťaz pohára.

  - Dobre. Budem diskrétny. Viem byť diskrétny. Navyše vám to dlžím za tú záchranu na chodbe dnes poobede. Vďaka vám som sa vyhol trapasu s tou natupírovanou šťandou. – podvihol pohár s gestom „na zdravie“ a žmurkol.

  Posunula si okuliare. Tak predsa si to všimol...

  - Začínam aj ja pochybovať, že vôbec ste profesor ! – jej tvár zostala bez mimiky.

  - Policajtka ? Detektív ? Súkromné očko ?...Dobre, dobre, sľúbil som, že budem diskrétny. – namieril na ňu prst a hneď ho zas stiahol.

  - Budem vám povďačná. Tak zajtra na exkurzii, pán profesor ! – zámerne zatiahla posledné slová, schmatla kabelku a zmizla v dave.

2.
Toalety v podpalubí Králičej nory boli ešte v horšom stave, ako sa odvážil si vôbec predstaviť.

  V kúte kôpka pozvracanej pubertiačky, od nej sa vinuli posledné biele pruhy toaleťáku s odtlačkami šliap namočených podľa farebného odtieňa nielen v moči. Odkaz rúžom na puknutom zrkadle, pričom pravopisne správne a zároveň publikovateľné boli len spojka s predložkou, ostatné slová nemali šancu dostať sa vôbec do slovníka. Upchaté umývadlo, kde do neidentifikovateľnej hladiny občas vyhĺbila jamku nešťastná čistá kvapka a umrela... „Nech žerieš, čo žerieš, vracať budeš vlašský šalát!“...ešte raz sa vrátil pred dvere, či si dobre všimol ikonku na nich. Všimol. Boli to mužské...Ten rúž ho škaredo zmiatol...

  Radšej sa nevracal. Vybaviac si tú spúšť, vyťukal do mozgu kajúcnu poznámku: Nebudem už viac piť...dostal obratom cynickú odpoveď...ale menej tiež nie. Však?!

  Bolo tu pritesno. Pánske hajzlíky a okolo sa tmolia iba ženské. Analyzoval v duchu. Tak, čo tu máme? V podstate dva typy žien: dobre oblečené a dobre, že sú oblečené, s nechuťou sa obzrel za grgajúcou  buchtou, ktorej na outfite chýbali už len vzory veľkonočných vajec a psí obojok. Nie, ten mala. Medzi tretím a štvrtým lalokom na krku. Pod krkom. V krku...Päsťou rozrazila dvere za jeho chrbtom.

  Čo ťa nezabije, to sa ťa pokúsi zabiť znova... Radšej ustúpil o krok bokom.

  Jeho pohľad totiž zachytil čosi zaujímavejšie, čo však nechcel, aby "zachytilo" jeho, tak si námatkovo odchytil štít. Mal šťastie, bol z prvého typu. Dobre oblečená...Aj keď skromne. Skromne vo význame kvantitatívnom, nie kvalitou.

  - Budeš taká láskavá a prestaneš sa tu chvíľu mykať ?... Stoj rovno a tvár sa, že sa so mnou zhováraš, prípadne si ma obzeráš...- zašepkal do vlasov pomenšej ženy, za ktorou sa snažil skryť, prichytiac si ju pevne za ramená, aby necukla.

  - Ako si prajete, pán profesor...- zašepkala zmätená a napriamila sa.

  Iba úskokom znova pozrel, čo za obeť si vybral.

  Malá, hnedovlasá, jemné črty, pootvorené ústa a voňavá...vysoké opätky a krátka sukňa...ostré kolená, mäkké rameno...malé prsia. Prsia - jediný dôkaz, že sa muži dokážu sústrediť na dve veci naraz.

  Nemal čas viac sa venovať detailom. Zo sály sa chodbou pretláčala trojica ľudí. Boli tu zjavne noví. Mulatka, plešatý a...

  Do zorného uhla sa mu však strčila Emma a kráčala rovno k nemu. K nim.

  - Máme po romantike, dievča...- zašepkal ironicky a necitlivo odsunul žieňa bokom, v snahe predsa len  uvidieť tretieho z nových návštevníkov a vyhnúť sa očividne naštartovanej Emme.

  Márne. Emma bola rýchlejšia.

  - Tak ošahávať štvrtáčky sa vám zachcelo, pán profesor?! Fuj a zrovna na veckách? Bella, som zvedavá, ako na to zareaguje tvoj alfa samec Gastonko?! Napriek tomu, že ten keby mal mozog z čokolády, tak zaplní sotva jednu lentilku, toto asi vyhodnotí stopercentne presne a jasne.- zažmúrila prísne oči na krásku, stále stojacu pri nich.

 - Pomáhala som pánovi profesorovi...- začala koktavo naivne, ale nedokončila, hneď zaregistrujúc, že tak, či tak,  bude z toho len trapas a ona za trapku. Lentilkovú...

 - Ale, čo sa nám nemôže vycikať, chudáčik ?! Tak ťa poprosil, aby si mu trošku pomohla?! Hore-dolu, hore-dolu...zlatá ručná práca?!...– zatiahla Emma cez zuby.

  Goldovi spadla sánka. A  kútikom úst vytiekla posledná kvapka trpezlivosti.

  Schytil blondínu nešetrne za lakeť a odtiahol  bokom.

  - Tak, pŕŕŕ ! Srdiečko... Aj moja diskrétnosť má svoje hranice! Do mňa sa nikto nebude navážať  a strápňovať ma pred študentkami. Nemôžem za to, že tu táto na mňa zíza, ako na Garfielda, čo pripravil práve o panenstvo Hello Kitty! Ja ...som...tu...iba...nevinne... stál! – nahol sa tesne k jej tvári a ruku negalantne natrčil k práve nešetrne poníženej Belle.

  - To bolííí...- zasyčala Emma.

  - Áno, to bolí !... Moju citlivú dušičku to bolííí ! Takže toto bol tvoj prvý aj posledný hrdinský čin. Dávaj si pozor na ústa a hlavne na mňa !... Drahá !...Kvôli tebe mi pravdepodobne ušiel niekto, na koho číham dlhé roky...- v hneve prezradil viac, ako chcel.

  - Tak to sme dvaja ! – uzavrela.

domiceli