Mr.Gold ŠTVRTÁ... 8. kapitola PRIVČASNÁ

ŠTVRTÁ...

8. kapitola

Privčasná...

1.

   Zase jeden z tých dní, kedy si odnadávanou  mantrou  kompenzoval nedostatok miesta v pomyselnom zozname medzi raňajkovými ceráliami, globálnym otepľovaním, prehrou obľúbeného tímu v Lige bez majstrov, nevypratými ponožkami a závisťou, že čumák ľadového medveďa vidno na kilometer a cez jeho okno v suteréne nanajvýš tak do...budúcnosti kotnej mačky...

 A spása v nedohľadne.

  ...kedy si v kúpeľni nevenoval ani pol oka, nieto ešte dve, pripravený však celej vedeckej obci v zborovni a všetkým tým inteligencie chtivým dokázať, že zabúdanie na bontón môže byť pre ego reformne pozitívne...smerujúce len k ďalšiemu zdokonaľovaniu pôvodného naštrbeného vzťahu ku komunite.

  ...kedy vážne uvažoval nad tým, že PNka vyrieši jeho mindráky systémom nič, nikde a nikomu.

  Smola bola v tom, že v kalendári na dverách toalety svietila na červeno nečakaná sobota.

  A výhľad do budúcnosti predstavoval zas len podchvostový otvor sprostej susedinej mačky.

  Z programov v telke mal chuť akurát tak na „E... nejaké číslo...kód nenájdený“ a zvyšovať si umelo  karmu duše aspoň na vlastnom blogu, pokladal v poslednom čase tiež za stratu času.

  Ešte zostával bar, kde po pedantnom absolvovaní jeho štúdia stobohovo strávi dva najbližšie dni vo fronte medzi nezamestnanými, respektíve nezamestnateľnými na úrade práce (kým to slovo zas nevysloví na prvýkrát, zostane TAM...) Videl to tak na pondelok, prípadne utorok dopoludia. Kedy konečne začne vôbec vidieť...

  „Tam“ ako nazval svoju posteľ s lavórovým komunikačným prostriedkom, ktorým volával E.T.-ho domov a predával mu ťavy po desať centov kus...či nadával, prečo mu tlačí stepujúce lienky do pudingu... Aspoň tak mu to zreferovala dobroprajná susedka. „Píš ako počuješ (z okna). Tu máte slovo moje o reči vašej....“ našiel si vtedy anonym od nej v schránke, vraj ak neprestane hulákať, ohlási ho na polícii.

  Asi prestal, lebo predvolanie zatiaľ neprišlo, zato obstarožná natupírovaná suseda s koláčom dvakrát. Mačke chutil...! Asi jej nemal následne ráno, keď prehodnotil jej vplyv na seba a vyšmátral niekde rečové centrum povedať, že je pre neho infernálne indiferentná. Tá chudera to iste vzala ako lichôtku.

2

  Na dvere sa ozvalo slabé zaklopkanie.

  Prvé, čo ho napadlo, bol jej lesknúci sa nakrémovaný ksicht nad jablkovým koláčom. Plán však, ako stvárniť mimikry s interiérom ihneď po otvorení, nemal po ruke...

  Pod týmto vplyvom patrične jedovato trhol dverami, ľutujúc, že sa neotvárajú dovonka. Trhol by silnejšie.

  Zostal stáť ako minister zemetrasenia a nechápavo zízať na malú brunetku s kabelkou krížom cez seba  rozdeľujúcou jej hruď na dve asymetrické časti. Sympatické asymetrické...

  Žmurkala prirýchlo, aby stíhal odčítať jej z očí zámer.

  - Ja som vám len prišla poďakovať za Ashley. Včera ráno sme nemali kedy, ani potom po ceste domov...ja len, že všetko dopadlo dobre. Johana nič nevie a ostatní budú mlčať. Aspoň dúfam... A na to vyšetrenie, čo ste jej protekčne vybavili u Hoppera určite pôjde... Aj na to druhé...možno, neskôr.  – žmurkala ďalej a cítila sa trápne.

  O nič menej, ako on. Za jej chrbtom v pozadí totiž stála susedka obložená nákupnými taškami a bez hanby zízala.

  „Veď počkaj, babizňa zvedavá! Teraz ti sánka padne...“ usmial sa.

  Nežne objal nič netušiacu Bellu okolo ramien a pritiahnuc ju na seba, vtiahol si ju do domu priplesknúc dvere.

  Stála asi dva centimetre od  rozopnutej košele stále sparalizovaná jeho okolo nej omotanou pravou rukou a prestala žmurkať. Aj dýchať. Aj ...

  Nevšímal si jej mimiku a ustrnutie, snažil sa cez sklenenú výplň vrchnej časti dvier uvidieť, či finta „fň“ zabrala a zhrozený stoh ďateliny sa pohol k svojej vlastnej gýčovej predzáhradke..

  Pohol.

  Usmial sa.

  Poodstúpil, pootvoril opäť dvere na pár centimetrov. Na ňu ani nepohliadol.

  - To je všetko, čo si mi chcela ?... Tešilo ma... Dovidenia. – vložil prsty medzi dvere a chcel ich otvoriť a Bellu zas vystrčiť von

  Tá sa však prebrala z letargie a vyhodnotiac situáciu po svojom, opätkom topánky pribuchla opäť.

  - Mohol som tam mať prsty ! – zvrieskol naozaj ledva na poslednú chvíľu vyprostiac dlaň z dverí.

  - Môžete ich mať, kde chcete...- zašepkala, postavila sa na špičky a prilepila mu hroznom voňajúce pery na pootvorené ústa.

  Vnútro sa mu zosypalo ako domček z karát, jedine trápny mozog sa nechtami zakvačil o lebku a držal...

  Aj on držal... Držal... Držal...ešte chvíľu...kým mu rozum nekopol zvnútra rovno do stredu čela.

  Schytil dievča za pás, odtrhol od seba, rázne otvoril dvere a vyšmaril ju pred ne.

  - Tak toto viac neskúšaj ! – vydýchol, chňapol dverami a oprel sa o ne zvnútra.

  „Kde je ten bar ?! Musím dnes asi veľa, veľa študovať...“

   Vykročil do útrob bytu nenápadne jazykom dojedajúc zvyšky hroznového lesku...

domiceli