Mr.Gold ŠTVRTÁ... 17. kapitola MäKKÁ

ŠTVRTÁ...

17. kapitola

Mäkká...

1.

   Chudera Ruby si nedokázala vo svojom mozočku dostatočne poprepájať kontakty, aby pochopila, kde si Bella mohla naraziť chlapa. Staršieho. Pohľadného. Veselého. Nebola to závisť ani sprostá žiarlivosť, len jej kdesi blikala kontrolka, že je to podozrivé.

  - Ak na tom tanieri urobíš ešte zo desať okruhov utierkou, bude to porovnateľné s dĺžkou Tour de France, miláčik. Nezabúdaj, že tam máš ešte celý štós ďalších testovacích vozidiel! – zadrela babička do vnučky.

  - Mýliš si bicykle s Formulou 1, babi...- odpovedala monotónne, nedala sa vyrušiť, pokojne ďalej zízala na chlapa, čo v boxe sedel s jej kamoškou a hladkala suchý tanier, kým jej ho babka nevytrhla a hlučne neodložila na pult.

  Bella s Nealom zdvihli oči a skrčili hlavy medzi plecia, ale nedali sa rušiť, hoci viac iba pozerali a sŕkali kakao, než sa zhovárali.

 Počkala si, kým druhú šálku zaregistruje jeho mechúr a rýchlo pribehla k ich stolu.

  - Ty, to kde rastú takíto exemplárni samci? – šuchla sa k Belle do boxu.

  - Na ceste z cintorína. Sú nás tam plné priekopy. – odpovedal za ňu Neal, ktorý sa vrátil rýchlejšie, než predpokladala.

  Vysúkala sa z miesta, čo možno najvlnivejšie, ako vedela, ale nezabralo.

  Zabrala však babička a vysotila ju do kuchyne.

  - Moja kamarátka. Zo školy. – skomentovala Bella.

  Potom klasika. Ešte chodíš do školy...kde...aj ja som chodil do školy...kde...aj toto sme sa učili...a vy ...aj tohto poznáš...a ty...a ktorá trieda...a ja...ja som bol táto...a maturuješ...aj ja mám maturitu...teda nemám...ale mohol som mať...vonku je pekne.

  Nie a nie sa dostať k niečomu, kde by mohla spomenúť ten čudný náramok na jeho ruke. Asi pôjde rovno.

  - Máš zaujímavý šperk na ruke. – a je to vonku.

  Nadvihol ruku, zahľadel sa pod zápästie a nechal ho triasť sa nad stolom.

  - Patril mojej mame. – venoval mu letmý úsmev.

  Odpoveď ju pribila o opierku. Začalo jej dochádzať. Muž oproti nie je len náhodný motorkár, čo našiel prívesok na chodníku cintorína. Muž oproti je...

  Začala si viac všímať detaily. Na počudovanie nenašla skoro nič identické s originálom. Teda so starším originálom. Prototypom...

  - Asi sa na ňu budeš podobať. – povedala nahlas, hoci to mal byť len myšlienkový pochod.

  - Ako vieš? – zarazil sa.

  - No, chlapci sa vždy viac podobajú na matky a dievčatá skôr na otcov. – vynašla sa pohotovo.

  - Chvalabohu, že nie som vlastná sestra. – prekrútil očami.

  Prekvapilo ju to. Asi bude jediná, čo má onoho muža na najvyššom piedestáli, bezchybného, zbaveného všetkého zlého až na veky vekov. Amen.

  Otvoril medajlón a podal jej ho.

  - Je krásna. – usmiala sa na portrét a do vnútra jej stiekla láva. Niečo zo sĺz, niečo z blenu, skrátka nič príjemné a povzbudivé, pretože miniatúrka v ováliku bola skutočne prekrásna. Usmievala sa a pôsobila milo. Tak priveľmi milo...až jej bolo ťažko.

  - Bola. Je mŕtva...- vzal jej ho z rúk.

  - Ach, prepáč...To preto sme sa stretli...tam...Je tam pochovaná...asi...Ale ty nie si odtiaľto. Nikdy som ťa tu nevidela. – hľadala niečo, čím by sa neprezradila.

  - Bol som. Chvíľu. Zdochol tu pes...- uškrnul sa, lebo mu to pripomenulo Hooka. – Teda nie celkom, ale aj to bude...- otváral a zatváral medajlónik a očividne znervóznel.

  - Nerozumiem...- zašepkala, lebo jeho výraz sa v okamihu zmenil.

  - Ale nič. Len som chcel povedať, že rýchlo doštuduj a vypadni odtiaľto, kým je čas. Tu nemáš šancu sa presadiť a byť šťastná a vôbec. Nenávidím toto mestečko. –

  Konečne niečo, čo našla s jeho otcom spoločné. Poryvy tváre, keď hovorili o nenávisti.

  - Jéééj, poznáte sa len krátko a on už má tvoj portrét v medajlóne? – nahla sa Ruby nad jeho dlane a drzo zízala na obrázok v jeho rukách. - ...a takto asi bude raz vyzerať váš synček, však...- trepla maznavo ako bonus.

  Obaja zamrzli. Pozreli zarazene jeden na druhého.

  Našťastie sa usmial.

  - Má vlastne pravdu. Podobáš sa na ňu. -

  Začervenala sa až po končeky vlasov. 

  Má pravdu. Dôkaz, že muži akosi vždy siahajú po dosť podobných ženách...aspoň, čo sa vzhľadu týka. S týmto sa bude ťažko zaspávať...

  Dvere sa s hrmotom otvorili a okrem chladného vzduchu zavialo sem Emmu.

  Zazrela Bellu a vykročila k nej.

  Potom skamenela.

  A nielen ona.

-         Neal ! –

-         Emma ? –

domiceli