ŠTVRTÁ...
13. kapitola
Vzduchom
chladení...
1.
Odkráčal sám. Bol na to zvyknutý. Naučený.
Nestálo mu za to zapodievať sa myšlienkou, že by to mohlo byť aj inak a po
pravici či ľavici by eventuálne mohol ktosi, aspoň občas, pokojne zriedkakedy,
kráčať.
Rešpektovala to.
Vrátila sa do izby. Poklebetila, požartovala,
vypočula pár zbytočných prednášok,
pokynov, odporúčaní a slov, ktoré zablokovávame v momente, akonáhle
zistíme, že túto stanicu sme prepli omylom, ale baterky v ovládači sú
prislabé na to, aby sa nám ju podarilo
preladiť.
Hook to pochopil rovnako, zamrzelo ho, že
jeho vplyv rokmi slabne, ale vedel, že je to prirodzené. A pokojne čakať
na prvú stretávku a vypočuť si vetu: „Mali ste pravdu, pán profesor...“ je
rovnako neefektívne ako naivné. Aspoň v tomto momente. Pre určité facky
musíme našich blízkych poslať, hoci by sme líca nastavili za nich.
- Pozdravuj ostatných, Bella. – usmial sa
unavený, a aj keď chcel dodať, že na stužkovej si s ňou ako triedny
zatancuje, bolo mu jasné, že ona už „profesorský tanec“ predurčila pre iného.
2.
Prekvapilo ju, že ho našla stáť pred
nemocnicou.
Neprekvapilo ho, že je prekvapená.
- Kázanie od „pána otecka“ úspešne zvládnuté?
– usmial sa spod cez tvár spadnutej ofiny a ruku vo vrecku zaťal trochu
tuhšie.
- Hej. Spoveď bola podrobná,
ale rozhrešenie som zatiaľ nedostala, lebo hriechy sú nezlučiteľné
s vyššou morálkou a tým pádom neodčiniteľné. – naskočila na jeho
slovné hračky.
- Chvalabohu...- chcel uzavrieť.
- Amen. – rozhodla sa mať posledné slovo.
Dodržať to dané Hookovi bude ťažšie, ako si
myslel.
Chlad sa vtieral pod kožu a súmrak padal
pod nohy s priamou úmerou.
Šli mlčky. Mesto takmer vyľudnené, unudené,
letargické ako náprotivok dvom zatratencom vedúcim si v hlavách svoje vlastné
etudy jedného herca. Dvoch hercov...
- Som rád, že si neodmietla, tam so mnou ísť,
napriek tomu, že to šlo úplne mimo teba. – začal.
Tak pekne začal, už cítila ruky na krku
a druhou časťou vety ich zas zakvačil a začal škrtiť. Keby bol radšej
ticho. Stačí, že tu je. Kráča, pekne vedľa, po boku, vidí jeho ostro rezaný
profil a môže si bábke v denníčku dopísať vlastné sladké repliky
a klišéovité frázy a vôbec. Nech mlčí. Nech radšej úplne mlčí...
Nevydalo.
- Nechcem ťa zaťahovať do svojich súkromných
záležitostí. Ani nikomu v triede nevrav, že sme spolu...že som tam bol
s tebou...že...- hľadal slová, ktorými by ju priveľmi nezranil, ale ako
natruc, každé zabíjalo sakramentsky presne.
- Nemôžete prestať ? – nevydržala
a zamračila sa.
- Nie, nemôžem. A ty to vieš lepšie ako
ja, Bella. – vyslovil tak inak.
Tak ticho. Tak nežne...
Došlo jej, že neodpovedá na jej otázku, ale
na tie svoje.
Nečakala to.
Siahol do vrecka a vylovil z neho
odtrhnutú hlavičku gerbery. Už bola odkväcnutá na miniatúrnej stonke, čo
jej nechal, zoslabnuté lupienky sa ohýnali k zemi, len žlté očko
vzdorovalo a rovnako sviežo pozeralo rovno jemu do očí.
- Chcel som sa jej pýtať, ľúbi-neľúbi, ale
prišlo mi to trápne, zvlášť pred nemocnicou. Skús to ty. Tebe to lepšie pristane.
– zastokol jej ju za ucho.
Pristúpil bližšie a špičkou nosa prešiel
od jej sánky ku kútiku oka a odtiaľ k uchu s kvetom.
- ...a nie som „studený psí čumák“...naozaj,
nie som... – zašepkal, prudko sa oddialil, zvrtol a mizol v tme.
domiceli
studený psí čumák :) pekná kapitolka :) taká milá, nežná :) kázanie pána otecka :DDD krása! :)
OdpovedaťOdstrániťaha, Hook!:D A tak sa čítajúc pristihnem pri krivení pier a mračení, lebo proste mi z mozgu tá predstava starého Golda nejde vymazať, ale sto ľudí sto chutí, to je ako s vandyrekšn.:D Príbeh super, napísané ešte lepšie, ale tie postavy...:D No páči sa mi to, naozaj, len to nie je moja šálka kávy.:))
OdpovedaťOdstrániť