Mr.Gold ŠTVRTÁ... 13. kapitola VZDUCHOM CHLADENÍ

ŠTVRTÁ...

13. kapitola

Vzduchom chladení...

1.

   Odkráčal sám. Bol na to zvyknutý. Naučený. Nestálo mu za to zapodievať sa myšlienkou, že by to mohlo byť aj inak a po pravici či ľavici by eventuálne mohol ktosi, aspoň občas, pokojne zriedkakedy, kráčať.

  Rešpektovala to.

  Vrátila sa do izby. Poklebetila, požartovala, vypočula pár zbytočných  prednášok, pokynov, odporúčaní a slov, ktoré zablokovávame v momente, akonáhle zistíme, že túto stanicu sme prepli omylom, ale baterky v ovládači sú prislabé na to, aby sa nám ju podarilo  preladiť. 

  Hook to pochopil rovnako, zamrzelo ho, že jeho vplyv rokmi slabne, ale vedel, že je to prirodzené. A pokojne čakať na prvú stretávku a vypočuť si vetu: „Mali ste pravdu, pán profesor...“ je rovnako neefektívne ako naivné. Aspoň v tomto momente. Pre určité facky musíme našich blízkych poslať, hoci by sme líca nastavili za nich.

  - Pozdravuj ostatných, Bella. – usmial sa unavený, a aj keď chcel dodať, že na stužkovej si s ňou ako triedny zatancuje, bolo mu jasné, že ona už „profesorský tanec“ predurčila pre iného.

2.

  Prekvapilo ju, že ho našla stáť pred nemocnicou.

  Neprekvapilo ho, že je prekvapená.

  - Kázanie od „pána otecka“ úspešne zvládnuté? – usmial sa spod cez tvár spadnutej ofiny a ruku vo vrecku zaťal trochu tuhšie.

  - Hej. Spoveď bola podrobná, ale rozhrešenie som zatiaľ nedostala, lebo hriechy sú nezlučiteľné s vyššou morálkou a tým pádom neodčiniteľné. – naskočila na jeho slovné hračky.

  - Chvalabohu...- chcel uzavrieť.

  - Amen. – rozhodla sa mať posledné slovo.

  Dodržať to dané Hookovi bude ťažšie, ako si myslel.

  Chlad sa vtieral pod kožu a súmrak padal pod nohy s priamou úmerou.

  Šli mlčky. Mesto takmer vyľudnené, unudené, letargické ako náprotivok dvom zatratencom vedúcim si v hlavách svoje vlastné etudy jedného herca. Dvoch hercov...

  - Som rád, že si neodmietla, tam so mnou ísť, napriek tomu, že to šlo úplne mimo teba.  – začal.

  Tak pekne začal, už cítila ruky na krku a druhou časťou vety ich zas zakvačil a začal škrtiť. Keby bol radšej ticho. Stačí, že tu je. Kráča, pekne vedľa, po boku, vidí jeho ostro rezaný profil a môže si bábke v denníčku dopísať vlastné sladké repliky a klišéovité frázy a vôbec. Nech mlčí. Nech radšej úplne mlčí...

  Nevydalo.

  - Nechcem ťa zaťahovať do svojich súkromných záležitostí. Ani nikomu v triede nevrav, že sme spolu...že som tam bol s tebou...že...- hľadal slová, ktorými by ju priveľmi nezranil, ale ako natruc, každé zabíjalo sakramentsky presne.

  - Nemôžete prestať ? – nevydržala a zamračila sa.

  - Nie, nemôžem. A ty to vieš lepšie ako ja, Bella. – vyslovil tak inak.

  Tak ticho. Tak nežne...

  Došlo jej, že neodpovedá na jej otázku, ale na tie svoje.

  Nečakala to.

  Siahol do vrecka a vylovil z neho odtrhnutú hlavičku gerbery. Už bola odkväcnutá na miniatúrnej stonke, čo jej nechal, zoslabnuté lupienky sa ohýnali k zemi, len žlté očko vzdorovalo a rovnako sviežo pozeralo rovno jemu do očí.

  - Chcel som sa jej pýtať, ľúbi-neľúbi, ale prišlo mi to trápne, zvlášť pred nemocnicou. Skús to ty. Tebe to lepšie pristane. – zastokol jej ju za ucho.

  Pristúpil bližšie a špičkou nosa prešiel od jej sánky ku kútiku oka a odtiaľ k uchu s kvetom.

   - ...a nie som „studený psí čumák“...naozaj, nie som... – zašepkal, prudko sa oddialil, zvrtol a mizol v tme.

domiceli