Mr.Gold ŠTVRTÁ... 0. kapitola pilotná... NOVÝ

Je po dovolenke, tak začneme s niečím úúúplne novým...

Chápem, že pri pojme "škola" vám väčšine tečie voda zo zubov, ale táto bude trochu iná...prenesieme sa na neveľkú školu, ktorú navštevujú malí aj veľkí, kde prísnou rukou vládne riaditeľka Mrs. Regina Mills, je september a práve nastúpil nový chemikár ...nejaký Mr. Gold...

:-)

ŠTVRTÁ...

PILOTná kapitola

Nový...

1.

   Nahla sa viac dozadu s tvárou pri pleci a prižmúrila hrubou linkou zvýraznené oko s umelými mihalnicami vo farbách pávieho očka. Na hlave sa jej nepohol ani jeden z  hustých natupírovaných a pod čelenkou uzamknutých vlasov. V dlhých ryšavých prameňoch stáli vedľa chrbta, ako rukávy z bundy.

  - Sledujte! Už ide. – precedila medzi zuby nezmeniac pózu, len vyrátajúc presný čas, pripravila sa na vopred nachystaný manéver.

  Jej tlupa žmurkli na seba, trochu cúvli a tvárili sa, že sŕkajú džúsiky z obeda. Prázdne škatuľky sa scucávali a zas nafukovali, ako do nich vypúšťali svoj  pridusený smiech „polcólových trubiek“.

  Rozrážajúc fasciklami tlupy nekoordinovane sa pohybujúcich  sopliakov rázne si predieral cestu poobednou školskou chodbou nasiaknutou výparmi z jedálne a smradom šatní z priľahlej telocvične.

  Širokú chodbu okupovalo jedovaté slnko ukazujúc na nechutný sivý podklad a pooplieskavané steny s postŕhanými plagátmi niekoľkých  vrstiev náterov.

  Škola už lepšie časy zažila. Ale nepamätá si ich...Ani únia a iné granty ju nemajú na zozname a väčšina deciek tu, je rada, že má aspoň jedného z rodičov, nie aby spomedzi nich ešte trčali nejakí mecenáši či nebodaj sponzori.

  Nedíval sa na mykajúce sa hlúčiky a vrieskajúcich pubertiakov. Nezaujímali ho zmaľované kreatúry budúcich žien v privysokých topánkach a prikrátkych sukniach.

  Hľadel tvrdo pred seba s dvoma kolmými vráskami uprostred čela.

  Ruby sa pár metrov pred ním zvrtla a prudko ohla v páse až ku špičkám tenisiek pozorujúc ho medzierkou medzi kolenami.

  Nezaregistroval by ju včas.

  Blondína v okuliaroch s čiernym rámom však hej. Predbehla ho a vrazila do nej schmatnúc ju za vlasy.

  - Toto si skúšaj na seberovných ! – pritisla ju k skrinkám a zdvihla ukazovák.

  - Sa nepotentuj ! Išlo len o srandu...je tu nový, treba starúšika otestovať, koľko vydrží. Dávam mu tak mesiac...najviac dva. – strčila ruky medzi knihy, čo sa jej pritláčali aj s Emmou o prsia a odsotila ju.

  - Druhýkrát si daj aspoň krajšie gaťky ! Tie babkine už nenos ! – zbierala si Emma svoje knihy dívajúc sa za vrtiacimi zadkami opúšťajúcimi chodbu.

  Mrzelo ju, že on si vôbec nevšimol, že ho vlastne zachránila pred trapasom.

  - Bol by z teba dobrý SBSkár. – sklonil sa k nej mladý muž s briadkou v uniforme.

  Vzpriamila sa.

  - Riaditeľňa je o poschodie vyššie...strážnik ! – odsotila ho a so sklonenou hlavou sa zamotala medzi prúdy ostatných, opúšťajúcich väzenie ich mladých horúcich hláv a tiel, štátom odsúdených k povinnej školskej dochádzke.

  - Nielen SBSkár, aj vyšetrovateľ...- zamrmlal si s uznaním mladý muž pod nos. – Na teba si dievča dám asi väčší pozor...- usmial sa a luskol, capnúc preventívne nič netušiaceho, len okolo prechádzajúceho,  prímana po hlave.

 2.

Rozcabril dvere na kabinete, šmaril fascikle na preplnený stôl zhodiac z neho ďalšie a pretrel si tvár oboma rukami zakvačiac ich zovretými päsťami o rohy stola.

  Polodlhé vlasy, kde-tu už mierne prešedivelé padali mu chvíľu do tváre.

  Vzpriamil sa, pošúchal palcom bok ruky, podišiel k umývadlu a v hučiacom prúde zmýval zvyšnú kriedu.

  Nenávidel to tu. Všetko a všetkých.

  Na dvere sa ozvalo klopkanie.

  Trhol nimi.

  Až keď sklonil hlavu, zbadal chrbát nejakého indivídua z nižšieho gympla zúrivo sa prehrabujúceho v taške pod nohami.

  - Povedal som jej, nech mi tie sprosté sopelníky strčí do predného vačku... – jedoval sa chalan s očividne plným nosom hľadiac zúfalo na z vaku práve vytiahnutú ruku, z ktorej kvapkal...asi týždňový banán.

  Zatlačil si ruku v bok a prevrátil oči. Zatiaľ však trpezlivo čakal, druhou zapretý o zárubňu.

  - Hups !...Naša pani riaditeľka ma bola poslala... bola za vami... nech sa ráčite toto, dostaviť k nej, aby ste prišli do riaditeľne... mi kázala, povedala. Poslala ma. Mňa. – vykoktal, usmial sa doširoka, všimnúc si stále tečúcu vodu podliezol mu drzo pod rameno zapreté o veraje a dal sa odstraňovať banánovú kalamitu.

  - Som Henry. Z prímy. Moja mamka tu tiež maká,  učí ...popri inom...– usmial sa odzbrojujúco, vedomý si toho, že je kolegynin vnuk a na bezprostredné správanie sa má vlastne právo a zmizol.

  Pomaly privrel dvere.

  Nenávidí...Všetko a všetkých...

  Obišiel stôl, vyložil naň nohy v očividne drahých topánkach, rozopol ešte dva ďalšie z gombíkov na košeli a zaklonil hlavu dozadu. Zhlboka sa nadýchol, a nahmatajúc na krku malý medajlónik, usmial sa tiež. Len letmo. Len na chvíľu.

  - Takže zas do riaditeľne...- skrútil sa na točiacom kresle, prihladil vlasy a opustil svoju papiermi, bankami, skúmavkami a fľaškami po sekretároch aj mimo nich,  zapratanú kuticu, čo zdedil po predošlom chemikárovi „nenávidiacom všetko a všetkých tu!“

 

3.

  Neprešiel ani pár metrov, strčil sa mu do cesty „starý známy“ – mladý Henry.

  - Aááá, dobrý deň, pán profesor, som rád, že vás zas vidím...- salutoval familiárne a nevšimol si, že nedal prednosť vysokému spolužiakovi.

  Zdvihnutou rukou odrazil mu slnečné okuliare, čo sa ten akurát chystal založiť si do nagélovaných čiernych vlasov.

  - Zasran krpatý...! - chytil ho dlháň za tričko pod krkom.

  Nadýchol sa a poklopal mu na plece.

  Nagélovaný netušiac o koho ide, zahnal sa rukou naslepo a skoro trafil Golda do nosa. Ten sa však obratne uhol.

  Všimol si obratom, že ide o profáka a hompáľajúc sa neisto na dlhých nohách otočil sa neochotne k nemu s do stropu vyvrátenými očami očakávajúc kázanie.

  Gold mlčal.

-         Ten krpáň mi rozbil okuliare. – ukázal na zem, kde ležali dosť drahé. Značkové.

    Nebolo však na nich vidno nič zničené ani poškodené.

  Gold natiahol nohu a špičkou topánky zatienil exkluzívny doplnok. Pomaly ju spúšťal  dolu. Pod podrážkou sa ozval škrípajúci zvuk praskajúceho rámu a droleného skla.

  - A si si istý, že to bol ten malý chlapec ?! – zasyčal mu tesne pred tvárou dokonajúc skazu, pokrútil sa ešte na úbohých zničených okuliaroch. – A teraz zalez do triedy a zabudni, že sme sa dnes poobede videli! – ďobol mu ukazovákom do ohryzku, až ho skrútilo a zúrivo sa rozkašľal držiac sa za krk odstrelený nečakanou bolesťou do skrinky.

  Henry len klipkal očami.

  Dobehol Golda a ledva stačil jeho rýchlej chôdzi ťahajúc svoj vak ako vždy po zemi.

  - Ďakujem, pán profesor, máte to u mňa... Viete, Gastona tu nikto nemá rád. Hrá za školu ten trápny  florbal. To nie je ani fucik ani hokej... Trápny šport. Reprezentuje...Už posledný rok. On je už v oktáve... A so svojou super kočkou Bellou budú otvárať ples na stužkovej a aj učiteľský tanec.... Každý sa ho tu bojí...Ale vy sa nikoho nebojíte, však ?! ...Babka mi vravela, že ste bývalý vojak...ja som jej neveril, ale už verím...- prikyvoval si hlavou svojmu monológu a zbožne k nemu vzhliadal.

  - Nezačala ti už náhodou hodina, mladý ?! – precedil Gold medzi zuby.

  - Vôbec nie, ja už mám len družinu, ale učka aj tak nikdy nevie, kde sme porozliezaní, takže mám času habadej... – usmial sa chlapec.

  - Ale ja nie ! – ukázal na dvere riaditeľne, pred ktorou práve stáli.

  - Jáááj. Idete na koberec...Tak to prchám... Ja som bol minulý týždeň. Naliali sme s chalanmi školníkovi, pánovi  Leroyovi, mrkvovú šťavu do kosačky ... a prišiel nám na to. Regina robila bongo-bongo...Dovi, pán profesor !...a nedajte sa jej....- a už ho nebolo.

 

domiceli