Mr. Gold ŠTVRTÁ...26. kapitola SNOVÁ

ŠTVRTÁ...

26. kapitola

Snová

1.

   Sledoval pot medzi hadičkami na hrudi. A ako celkom pekne ho oholili. Podarilo sa mu zasunúť ruku pod hlavu a trochu uľaviť krku, hoci mu zakázali dvíhať hlavu.

  Ležať celý deň dolu kopcom a nechať krv zaplavovať mozog, bolo horšie, ako topiť ho vo fernete. Vsugeroval si, že sa mu presne takto sťažoval. A túto verziu podá aj sestričke. Tej mladšej, dlhovlasej, v naškrobenom sterilne páchnúcom čepci. Staršia s mužskými črtami zápasníka s ním aj tak nekomunikovala. Aspoň, že už viac k nemu nevpustila Hooka.

  Vodový obed chladol na stolíku a popoludnie držalo za kratší koniec. Zotmie sa rýchlo. Keby si aspoň sny vedel dajako naprogramovať.

  Dvere sa potichu otvárali.

  Nakukla dnu.

  Pozeral do okna.

  Prevliekla medzierkou celé telo.

  - Tak predsa sa dajú naprogramovať. – usmial sa milo prekvapený na návštevu.

  Nechápala, ale sprosté ani zraňujúce, ako väčšinou,  to nebolo, tak mu úsmev vrátila. Zatvorila ešte potichšie, akoby tu bola tajne.

  - Tak sme si s triedou povedali, že by sa patrilo pozrieť nášho triedneho. – vysypala.

  - Tak to ma teší, že ste si na mňa spomenuli. – pokýval neveriacky hlavou.

  - Nie, oni sú všetci tam...v izbe s triednym...ja som...prišla...sem. – sklopila oči.

  Zvážnel.

  Ale len čo zbadal ohníčky v jej očiach pochopil, že ho len dostala.

  Nadýchol sa. A žmurkol.

  - A kde máš kvety, darček a ovocie? Kedy to už pochopíte, že sú určité pravidlá bontónu...- spustil, dôležito sa tváriac, ale kútikmi úst mu beztak mykalo.

  Pozoroval, ako sa hrabe v školskej taške visiacej cez plece. Vydolovala ju.

  - Mandarínka.... Bola k obedu. – položila mu ju na stolík. – To navrchu je odtlačený projekt z biológie a tá diera zboku bude od peračníka. – ospravedlnila jej zovňajšok.

  Chvíľu zas šmátrala a izbou sa rozľahol cinkot kľúčov. S čímsi sa chvíľu mordovala, potom mu podala miniatúrnu plyšovú figúrku.

  - A to je...? – neveriacky hľadel malému, mäkkému čudu do veľkej hlavy. – Povedal by som kanec...teda diviak alebo lev týždeň po smrti...- skúsil hádať.

  - Nie. Nepoznáte Disneyovky? To je predsa Zviera! Z rozprávky Kráska a Zviera. – prevrátila oči, ale stále jej nezmizol úsmev z tváre.

  Hoci ním maskovala hrôzu, v akom stave ho vidí. Hadičky a podliatiny. Dokonca chrasty zaschnutej krvi. Prečo len nebola pri ňom skôr...

 Vzala kľúčenku a usadila ju pred fľašu minerálky.

  - Nemáš radšej Krásku ? Z tohto budem mať nočné mory. – skúsil vyjednávať, hľadiac s nevôľou na monštrum, čo sa odrážalo na lesklej fľaši.

  - Tak to budeme dvaja. Vždy, keď si vás predstavím...-

  - ...radšej už nepokračuj...- zasmial sa. Zhrozene.

  - Niééé. Nepochopili ste ma. – začervenala sa. – Keď si vás predstavím tam ležať. Na ulici. V krvi. Vyčítala som si, že som neprišla skôr. Nevedela som vám pomôcť...volala som sanitku. Prišla aj polícia. Vypočúvali ma.... si predstavte. Bola to žena s chlapom. Cudzinci... teda aspoň ona. Černoška, alebo mulatka. Videla som ju...len z diaľky...-

 - Nehovor už o tom. Chcem, aby si si ma pamätala takto. Krásneho, šarmantného...- sypal ironické poznámky a ukazoval na seba od hlavy po ...pokiaľ dočiahol.

 Pozerala mu radšej do očí. Boli mäkké. Tiché. Unavené... Čosi vnútri jej stislo srdce a vypustilo zopár ďalších motýľov, hoci si sľúbila, že sa bude ovládať.

  - ...ááá...skoro by som zabudla. Mám aj tie kvety! – zdvihla ukazovák, vytiahla z tašky knižku s farebným obalom, niečo nalistovala a potom stránku vytrhla.

  Čudoval sa, ale mlčal. Stačilo mu, že tu je... že ju vidí. Cíti tú vôňu, ktorú si celé dni vybavoval, aby potlačil bolesť, namiesto infúzie...

  Natrčila pred neho ozobkaný list papiera.

  Vzal si ho a pozeral na zosušenú gerberu pedantne prilepenú priesvitnou lepiacou páskou o papier tak, aby bol viditeľný každý jeden, teraz už hnedkastý, lupeň.

  - Ja už ich mám stokrát porátané... skúste vy... teda, ak budete chcieť. Ak budete mať čas, alebo sa budete nudiť... – a teraz nemala odvahu pozrieť sa mu do očí.

  Ani on nemal.

  A chcel urobiť toľko vecí. Chytiť ju za ruku. Pohladiť, dotknúť sa, usmiať...toľko vecí...

  Držal v ruke list a díval sa...do seba.

  - Tak, to by bolo všetko...-  podvihla a opäť spustila plecia.

   Teraz sa pozrel. Lebo sa preľakol.

  Vzala do rúk malého kľúčenkového plyšiačika, pobozkala ho na rypák, zakývala Goldovi a cúvala z izby.

 - Tak sa tu obaja majte. - oči jej stále žiarili, ale už trochu placho.

 - Počkaj! ...a nemohla by si tie gestá ...na rozlúčku... vymeniť?! – skúsil.

  Ukázal na Zviera aj na seba.

  - Nie, nemohla... – vrátila sa, nahla  trochu viac nad neho. - Ja vám totiž neverím, že ste na tom zle. Podľa mňa len simulujete, a keby vás znova pobozkám, schmatnete ma a vyšmaríte pred dvere. Už neriskujem! Odchádzam sama...– zdvihla výstražne ukazovák a pokývala ním do bokov.

  Už sa o nič nepokúsil.

  Len si vracal jej smiech a vôňu, čo sa pomaly strácali, ako svetlo vonku. A predsa v ňom zostávali...čoraz intenzívnejšie a jasnejšie. Mali jej kontúry, jej slová, vôňu...dych.

- Bella.... – zašepkal.

domiceli