CHIPPED CUP, 8. kapitola LEGENDA

CHIPPED  CUP

8. kapitola

Legenda...

    Chytil ju za ruku a pritiahol k sebe dolu.

  Poddala sa. Sadla si, stiahla kolená až pod bradu a zaborila do nich tvár.

  Keď ju po chvíli zdvihla a natočila opäť k nemu, zdala sa mu ešte smutnejšia.

  - Aj ja som ti klamala...- vyslovila vetu, čo nečakal.

  - Klamala ? – preľakol sa a v nových, sotva zrodených očiach, čo sa ešte len učili pozerať na svet, sa ukázal úprimný strach.

  Strach z toho, čo sa dozvie.

  Nadvihla ruku so šnúrkou a prasknutou nádobkou.

  - Viem, čo to je. – pozrela na neho.

  Predpokladala správne. Netušil, čo vie. Nevedel, čo mu ide povedať. Bol prekvapený, rozrušený, zvedavý, ale bál sa. Bál sa pravdy.

  - Naozaj si mi tú knižnicu asi nemal darovať. Zostať v nevedomosti, je niekedy ľahšie a menej to bolí...- nehľadela mu už do očí, dívala sa na sklo kmitajúce jej pod dlaňou a lesknúce sa v slnku do červena. – Poznám legendu starú tisíce rokov. O pánoch sveta, z ktorých sa stali Temní...Pochopila som, ešte v záhrade, keď som ti ju videla visieť na krku, že si aj ty jedným z nich...Že nie si obyčajný čarodejník, ktorý len ovláda mágiu a zahráva sa so smrteľníkmi...Myslela som si, že to ľudia len zveličujú, keď ti dávajú ten prívlastok...Temný pán...brala som to ako metaforu...ale pravda je iná...Si Temný pán...Si jedným z nich...Si posledný z nich...jediný Temný pán...- zatvorila oči a zaťala pery.

  - Ale to nič nemení na tom, že ťa milujem, Bella...- zašepkal a skúsil ju pohladiť po vlasoch.

  Uhla jeho dotyku.

  - Temní nemilujú...- odmlčala sa, ale pokračovala rýchlo, aby vládala povedať mu celú pravdu. – Keď som uvidela tú nádobku, svitla vo mne nádej, naivne som si myslela, že dokážem zvrátiť chod udalostí a vrátiť aj teba na cestu dobra, na ktorú ste VY boli na počiatku vekov predurčení... Stvorili VÁS na ochranu bezbranných a to aj dlhé veky platilo...lenže moc je návyková a deliť sa o ňu dokáže len málokto. Strhol sa boj medzi VAMI...Vyvraždili ste sa navzájom, až zostal len jeden. Najmocnejší Temný pán...na celom svete a v priľahlých krajinách... Pán sveta, ktorého sa všetci báli...Pán, ktorý má celý život strach, že príde niekto, kto ho zabije jeho vlastnou zbraňou a preberie jeho moc na seba...Aj ty si zabíjal, Rumpelstiltskin ? – otočila sa konečne k nemu.

  To nezvládol. Opäť bude musieť klamať ?... Bude stačiť mlčanie?! ...Ako sa má priznať, že vlastne zabil jej vlastného otca ?! Otca, ktorého síce nikdy nepoznala, ale bol...A miloval ju viac, ako svoj vlastný nekonečný život a sprepadenú moc, ktorá mu nikdy žiadne šťastie nepriniesla?! ...Ako mu sľúbil, že sa o ňu postará a ako každým krokom porušuje tento sľub...

  - Zabíjal. – odpovedala za neho.- A navyše si urobil niečo, čo sa mňa dotklo... ako ženy... ešte viac... Povieš si, že som hlúpa, naivná, ješitná a žiarlivá, ale...ja som ťa len milovala...a predstava, že ty miluješ inú...mi trhá srdce...- rozplakala sa.

  - O čom to hovoríš, Bella ?! – spýtal sa, ale neisto.

  Tá noc...Tá noc na zámku...To milovanie...
  Utrela si slzy a pokračovala, ťažko hľadajúc slová.

  - Legenda hovorí, že kedysi sa noví TEMNÍ rodili len z tých starých prapodivným spôsobom. Spôsobom, na ktorý sa potom zabudlo, lebo nikto nechcel svojich pokračovateľov a konkurentov...Tá moc sa odovzdávala z muža na ženu a opačne... Rozumieš ? – pozrela na neho a pichlo ju pri srdci, keď si uvedomila, že práve tento spôsob musel využiť aj on sám, lebo posledného Temného zabil už dávno.

  Žiadny iný spôsob mu nezostal...Bolelo to. Veľmi to bolelo. Trhalo srdce, šliapalo po jej láske...

  - Nerozumiem, láska...- opäť k nej natiahol ruku. 
  Opäť sa uhla.

  - Ak sa spoja tri telesné tekutiny, zrodí sa ďalší Temný. S prvými dvoma nebol problém, preto ste mohli beztrestne a bez lásky spávať so ženami po celé veky vekov...A platilo by to aj opačne...Ale pokiaľ by medzi Temným a ženou bola prvá láska a dokázal ten Temný vložiť jej do srdca svoju vlastnú temnú krv...Stala sa rovnako temnou, ako on...-

  - Krv ? Rovno do srdca ? Nemožné...takmer...- zamyslel sa.

  - Presne...“takmer“ – zodvihla druhú ruku so šípom. – Vieš, čo je toto ? Respektíve, odkiaľ bol vystrelený? ...Jestvuje jedna zbraň stará ako VY. Luk, ktorý nikdy neminie svoj cieľ...Ani tento šíp vystrelený z neho neminul... Trafil nádobku s krvou Temnej a jeho hrot ti ju zaniesol rovno do stredu srdca !... Ale predtým...predtým si s ňou...s Temnou... ..si ju musel bozkávať...a miloval si sa s ňou...a muselo to byť z pravej lásky, aby to fungovalo...! Ty miluješ inú ženu ! Teraz to viem....a bolí to...veľmi to bolí...- vstala a odchádzala.

    Otváral oči dokorán a skladačka sa mu začínala zaceľovať...Už vie, ako sa stal opäť temným pánom ! Ale...

  - Bella ! – vykríkol, vstal a ponáhľal sa za ňou.

  Schytil ju za ramená a aj keď sa snažila vytrhnúť sa mu z nich, nepopustil a donútil ju vypočuť si ho.

  - Priznávam sa ku všetkému...Už ti nechcem klamať, srdiečko, ale musíš mi veriť !... Hej, hej, miloval som sa s ňou, prišla za mnou tú noc po bozku s tebou, ale...bola si to ty ! Ver mi...Vytrhla si mi oči, nevidel som tvoju tvár... Ale moje ruky neklamú. To bolo tvoje telo, tvoja tvár...teba som miloval...Iba teba milujem. Žiadnu inú na celom svete. Iba teba !...- vravel presvedčivo, ale stále sa cukala v jeho náručí a bránila jeho objatiu. – ...a ráno, keď si mi zmizla, prišiel starý muž a dal mi tú nádobku... Nevedel som, čo je to...Nerozumiem tomu...Ale jedno viem určite...Milujem teba, Bella.... – objal ju a nedovolil vyšmyknúť sa jej.

  Tak dobre sa počúvali jeho posledné slová, ale srdce zostávalo boľavé...puknuté...ako tá šálka v zámku...

  Vymanila sa jeho zovretiu, ešte zdvihla ruku, že ho naposledy pohladí, ale neurobila to. Puklina bola priveľká, ako priepasť a ona teraz nemala dosť síl ju prekonať.

  Pozrela na neho smutne.

  - Nájdi tú ženu, Rumpelstiltskin...a buď s ňou šťastný...Ja idem domov...A nesnaž sa ma zadržať, prosím.- 

  Pochopil. Ruky mu ovisli pozdĺž tela, oči sa zaplnili slzami. Radšej sa ani nedíval, ako odchádza. Ako sa mu opäť vzďaľuje...ako mu mizne zo života jediné svetielko a necháva ho utopeného  v temnote...

  Už pochopil slová veštice :

  „ ...Ona ti otvorí oči, ale pozerať sa nimi budeš musieť sám. Sám rozhodneš, či zostaneš naveky slepým, alebo...sááám...“

  Zostal sám.

  Zas sám...

  „Všetko, čo ti zostane, bude len prázdne srdce a vyštrbená šálka...“

  Sám...s puknutým srdcom.

domiceli

http://www.youtube.com/watch?v=LOQTqXEVCAo

Ja viem, som len obyčajný hráč,
ktorý hrá tebe len a stále sám.
Ja viem, mňa si vôbec nevšímaš,
hoci ja ťa v duchu objímam.

Ja viem, že ťa v mnohých podobách
tu pred sebou stále mám.
Ja viem, raz si blízko na dosah
a hneď zas taká vzdialená.

Možnože raz príde taký deň,
keď sa tvoja tvár, ako oheň rozhorí,
potom snáď ti pošepnem v nádhernej chvíli
pár slov ... Mám ťa rád...

Ja viem, som len obyčajný hráč,
ktorý rád zasnené tóny hrá.

Ja viem, ty ten kľúčik vzácny máš,
čo zámky lásky odmyká.


Možnože raz príde taký deň,
keď sa tvoja tvár ako oheň rozhorí,
potom snáď ti pošepnem v nádhernej chvíli
pár slov...
Mám ťa rád..

Ja viem, som len obyčajný hráč
ktorý rád zasnené tóny hrá...
...ja viem, ty ten kľúčik vzácny máš,
čo zámky lásky
odmyká...

 ...tak a to bol zas koniec jednej z mojich kapitoloviek...smutný ? ...Ja viem..to je život...

Tak mi pekne poprajte peknú dovolenku...týždeň tu nebudem...a potom možno vymyslím niečo veselšie...

...skúste mi tu zatiaľ nechať námet...budem Vám vďačnááá...

:-)