CHIPPED CUP
7. kapitola
Skúška...
Už
vedel, ako je môže pomôcť. Aspoň fyzicky. Opatrne nahmatal jej ranu na
hlave a pomocou kúzla ju vyliečil. Napriek tomu, že nič nevidel, odstránil
jej z kože krv aj prach, očistil šaty, namiesto piesku a kamenia pričaroval
mäkkú trávu, takú, aká rástla hore na kopci po stromom, kde spolu zažili pár krásnych okamihov...
Sadol si opäť k nej a váhal, ako ju
prebudí...
Napadol ho zbabelý plán.
„Budem hrať mŕtveho. Ak mi vráti rany...
zaslúžim si ich, ak sa ma pokúsi zabiť...má na to právo...ak ma miluje...prisahám,
prisahám, že už nikdy jej ničím neublížim...nikdy...“
Natiahol nad ňu ruku a kým sa preberala,
ľahol si do trávy a zmeravel.
Sadla si a rýchlo žmurkala na prudké
svetlo nezvyknutými očami. Prvá cesta jej ruky viedla na hlavu,
k spánkovej kosti. Žiadna rana tam však nebola. Dotýkala sa miest, kde si
pamätala, že ju zasiahla jeho palica...nikde nič. Ani modriny, ani podliatiny,
žiadny škrabanec... Nič. Ešte aj šaty mala čisté...A kedy tu stihla vyrásť
tráva...
A on si tu pokojne spí...
Chvíľu mu iba hľadela do ostro rezaného
profilu, potom si všimla...
Cez celú odhalenú hruď sa tiahla sotva
zaschnutá krvavá machuľa. Jej stred bol...bol na mieste, kde je srdce !
- Rumpel ! – vykríkla strachom a lapla
ho za ramená.
Boli stuhnuté a chladné...aj hruď, líca,
tvár...celé telo bolo úplne studené...
- Nie ! To nieééé ! - klesla mu na zakrvavené prsia. – Kto ti to
urobil ?! Prečo ?! To nemôže byť pravda ! ...Nieééé...láska moja...- plakala
a bozkávala zúfalo jeho mŕtvu tvár.
Už ju mal celú mokrú od sĺz. Cítil, ako
horúce kvapky dopadajú mu na kožu a prehrievajú ho celého. Bol
šťastný...najšťastnejší muž na svete...
Odtiahla sa od neho a vstala.
Počul, ako odchádza.
Prekvapilo ho to...
- Kam ideš ? – posadil sa a zavolal za
ňou.
- Idem nájsť lopatu, aby som ťa zahrabala, si
predsa mŕtvy ! – prudko sa otočila a pozrela mu do očí.
Áno, do očí. Priamo do očí, ktoré mu svojimi
slzami opäť vrátila...
V ruke držala šíp a na šnúrke
tiahnucej sa z druhej ruky sa hompáľala polovička zakrvavenej nádobky, čo mu zvesila z krku.
Natrčila oba predmety smerom k nemu.
Sklonil zahanbene hlavu. Hoci nerád. Konečne
ju zas videl. Krásnu, teraz ešte uplakanú, ale rozhodnú vrátiť mu všetko aj
s úrokami. Bol pripravený...Rád od nej prijme všetko, úplne všetko...Krik, výčitky, hnev...
Vykročila späť k nemu.
- Si klamár, Rumpelstiltskin. Odporný, hnusný
klamár a zbabelec ! Celý náš vzťah je iba znôška klamstiev, lží
a podvodov ! Nič nie je pravda, nič úprimné...a ja som ti verila.... Verila
som, že sa zmeníš, kvôli mne, kvôli našej láske...Všetko si zničil, pošliapal...nedokázala
som zabiť to zviera, to monštrum v tebe...Zlyhala som...Odchádzam. ..Už ma
aj tak nepotrebuješ....- dodala smutne a ticho, ale zostala stáť.
Nedokázala odísť, opustiť ho...
domiceli
pekná kapitola, koniec dokonale tragický :D *Drak*
OdpovedaťOdstrániť