CHIPPED CUP, 2. kapitola S ŇOU...

CHIPPED  CUP

2.  kapitola

S ňou...

    Šlo sa mu napodiv ľahko. Napriek krehkosti ramena, o ktoré sa smel opierať, ale vedený jej jemnou vôňou a pravidelným dychom. Lebo teraz mal pocit, že jeho zmysly vnímajú aj také nepatrné nuansy, ktoré by si nebol všimol, keby mu slúži zrak.

  Mlčala, a to ho trochu  trápilo. Napadali mu hororové dôvody... ako chce predsa len ujsť... ako plánuje jeho smrť...ako ho vedie rovno do spárov jeho nepriateľov... ale stačil letmý pohyb jej prstov, ako mu nadvihla tanistru na plece, uhladila občas prameň vlasov spadnutý do čela, či len tak z ničoho nič pohladila po ramene, či oprela na pár sekúnd hlavu oň...a nič z nich nerozvíjal ďalej...

  Šlo sa jej napodiv ľahko. Napriek zúboženému vzhľadu muža, čo kráčal tesne vedľa nej v žobráckom ustrojení mala pocit, že konečne má po boku niekoho, komu môže veriť, kto ju nesklame a komu na nej záleží.

  Mlčal,  a to ju trápilo. Napadali jej hororové dôvody, ako sa jej pomstí za to, že ho pripravila o moc, ako ju zapredá, vymení, vráti otcovi s hanbou, ako ju opustí... ale stačil jeho letmý úsmev, keď sa ho nepatrne dotkla, či to, ako mierne naklonil k nej svoju hlavu, kým sa opierala o jeho rameno...a nič z nich nerozvíjala ďalej.

  Kráčali spriaznení, uzrozumení, zmierení so svojimi osudmi, z ktorých sa každým krokom stával jeden jediný...

  - Ale, ale, krásavica, kam si sa to vybrala s tým starým chrenom ? Cintorín je opačným smerom ! – hulákali po nej jazdci na koňoch sprevádzajúci zrejme kupecký povoz plne naložený tovarom.

  Silnejšie mu pritisla rameno, lebo pocítila, že sa ho začína zmocňovať hnev.

  - Boli aspoň pohľadní, keď za nimi stále pozeráš ?! – precedil pomedzi zuby, bez toho, že by to bol videl  a snažil sa odopnúť zo svojho ramena jej prikvačené prsty.

  Pootočila sa k nemu, chytila jeho spadnuté líca nežne do dlaní a pocítiac, ako mäkne, ticho sa spýtala.

  - Ty žiarliš ? -

  - Nie ! Také ako ty, nájdem za každým väčším dubom ! – vyprskol a urazene zdvihol hlavu.

  - Tak to možno, ale tento les je jedľový... A po druhé...Za každým „väčším dubom“ ?! Chceš mi povedať, že som tučná ? Že som pribrala ? - pýtala sa už trochu zneistená.

  - Tak zdalo sa mi včera v noci, že ťa je trochu viac, ako keď si mi vtedy spadla do náručia pri odostieraní závesov...- zamyslel sa nahlas.

  - Včera v noci si ma šmaril do cely tak „nežne“, že mám rozbité obe kolená ! – vykasala si sukňu, schytila mu ruku a priložila na jedno z nich.

  Prešla ním triaška. Ohmatávať ženské kolená na verejnej ceste...keby videl, rozpakmi sa obzerá na všetky svetové strany...Slepec sa mohol vyhovoriť...že len niečo hľadá...

  Naozaj pocítil, že rany sú sotva zahojené a jeho „nežnosť“ bola neadekvátna...

  - Povedala som kolená ! – capla mu po ruke, ktorá už putovala vyššie. – A nielen, že si ma do tej cely „nežne“ uložil, ale naordinoval si mi aj totálnu hladovku ! Nejedla som už noc a deň ! – hrešila ho mierne.

  Dal by krk za to, že v noci bola oblejšia...kolená mala hladké a bez jedinej ranky.

  - Neďaleko by mala byť krčma. Nemám rád spoločnosť ľudí, ale kvôli tebe... – pokúsil sa ju nájsť, ale len tápal po vzduchu chvejúcimi sa prstami.

  Našla si ho sama a priložila k jeho dlani líce.

  - Nie, že by som sa za teba hanbila, ale prečo si sa odel zrovna ako posledný žobrák ? – spýtala sa trúc si líce o jeho drsnú, na kamienkoch z chodníka zámku zranenú dlaň.

  - Nie, že by si ma teraz nebola urazila, ale prečo ti to prekáža ? – vrátil jej otázku.

  - Dokážem ti, že neprekáža ! – prudko sa vzpriamila a chytila ho pod pažu rozhodnutá napochodovať s ním po boku aj rovno do kráľovských komnát.

  Zastavil ju. Chvíľu váhal, kým začal.

  - Vieš...ja naozaj nemám nijakú čarovnú moc...nijakú, srdiečko. Ale vieš to, aspoň si myslím, aspoň v to dúfam, len ty jediná...Preto som si zvolil tento prevlek. Chcem byť nenápadný... aj keď s tebou na krku to môžem akurát tak rovno zabaliť ! – dodal typicky Rumplovsky so zdvihnutým kútikom úst.

  A schytal štuchanec, ktorý síce čakal, ale  netušil, z ktorej strany príde.

  - Myslím to vážne. Pôjdeme do krčmy, ale každý osve. Ja sa pokúsim dozvedieť, či niekto niečo nevie o veštici a ty sa mi poriadne naješ. Nemám rád vychudnuté ženské, ktoré nie je za čo ani chytiť...- namieril si to rovno na jej hruď.

  - Rumpelstiltskin ! – skríkla prísne a neváhala mu riadnu uštedriť po dotieravej ruke.

  - Psssst, Bella. Ticho. Niekto nás môže začuť...- preľakol sa. – Už nevyslovuj moje meno...Volaj ma trebárs...- zamyslel sa.

  - Zlatko ? – zasmiala sa.

  - Úúúžasný nápad ! K môjmu zovňajšku sa nič tak nehodí ako oslovenie Gold ! A pridaj k tomu pán Gold! Nech to má patričné grády ! Všetci si budú myslieť, že kráľ zas rozpustil nejakú pokútnu rehoľu, čo sa starala o duševne chorých, alebo do mesta prišli komedianti ! – kýval záporne  hlavou nad jej nápadom.

  - A ja budem Lacey ! – vymyslela si Bella meno.

  - A to je čo za hlúpe meno ? – urazil ju z fleku necitlivo.

  - Lacey, presnejšie Ouarcus laceyi Oak je malý až stredne veľký opadavý strom – dub ! Nie ako ten tvoj „veľký dub“, za ktorým si hľadáš baby ! – vysvetlila mu rázne.

  - Tú knižnicu som ti nemal darovať ! Si nejaká premúdrelá...Takto nám ťažko uveria, že rozpúšťali blázninec...- skúšal protestovať.

   - Nič sa vy nebojte, pán Gold. Pacient ste tu vy, ja budem vaša statná, neúprosná ošetrovateľka, ktorú vám pridelil richtár. - rozosmiala sa. 
  - Pánbohzaplať, za tvoju verejnoprospešnú činnosť, dievčička ...- zaúpäl zúfalo.
  -  Žiadny Pán Boh, strhnú ti to z renty, ak vôbec nejakú ako bývalý vojak máš ! - uzavrela dohodu medzi nimi.

     Spomienka na vojenskú časť jeho života mu prihnala mrak nad čelo...ale nechcel Bellu vystrašiť. Teda Lacey... 

domiceli