RUMBELLE - Depozit krídiel 8. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

8. kapitola

   Predstierať rezignáciu spárenú s apatiou je pomerne jednoduché. Vždy ľahšie, ako predpokladanú a žiadúcu kajúcnosť.  Našťastie sestričky dnes neboli veľmi komunikatívne a svoje jedy si vybijú radšej na poslednej nezjedenej bonboniére od návštev pacošov, čo padne za obeť povolaniu, čo chcelo byť poslaním, ale nevydalo.  
  Ak budú mať čas. Zvonia ďalší príjem. Vôbec ich neľutovala. Dnes nie. Ešte stále cítila chladný betón bočného schodiska, kde ju nechali odkväcnutú trčať. A jeho kostnaté ruky... 

  To by Gastona nenapadlo. Také gesto. To patrí k doméne mužov.  Gaston je... šteňa. Spomenula si na kocku, ale len ju nenápadne nahmatala skrz župan. Čo ak by jej ju chceli zhabať. Nevyšiluj, toto nie je infekčné. Si na detskom, drahá. Tu sú hračky povolené, ba priam žiadúce.  Aké trápne. V sedemnástich, dobre, tak  skoro v sedemnástich ešte kempovať na detskom. Blbá nemocnica.

  Vyhrabala sa z rozšmantlaného vozíka bez ich pomoci a hoci jedna z nich od dvier preventívne odkontrolovala úspešnosť jej podnikania, to, že ju vidí šinúť sa k posteli, jej k odfajknutiu úspešnej služby úplne stačilo. Zmizla za kolegyňou.

  Skrkvaná, vychladnutá posteľ vôbec nelákala. "Válova", ako cvične nazvala rozheganú kovovú babičku miestneho inventáru, čo snáď zažila aj veteránov poslednej vojny, keď ešte boli súčiastkami v autodielni ich matiek, si za noc užije dosť. Aj stuchnutých, smradľavých matracov, do ktorých sa iste pomočila už najmenej polka mesta. Ak aj nie celé. A v dvoch generáciách.

  Zvrtla to k maličkej kúpeľničke, o ktorú bola jej terajšia izba obohatená, lebo kedysi slúžila ako VIP komnata pre protekčných. Teraz bolo oddelenie beznádejne preplnené a aj vedľa jej válova iste pribudne ďalší válov. Možno aj dva. Dnes, najneskôr ráno. 

  Pustila vodu, ale vadila sa s ňou svojím chrapčaním, akoby kvapky ťahala až kdesi zo suterénu tejto inštancie. Radšej zatiahla kohútik. Vedľa v izbe to začínalo znovu podozrivo ožívať. Jasné. Nový spolubývajúci.

  Už ho vezú, ako pochopila podľa škrípavého hrmotu a nadávok sanitára, ktorý zrejme ešte nemal dokončený vodičák na túto skupinu nemocničných presúvadiel. Niečo do toho ešte šemotili navrátivšie sestričky. A potom tu máme ďalší hrkot. To bude infúzny stojan.

  Pánabeka! Rev. Detský rev! Ak toto bude musieť počúvať celú noc, celé dni tu... striasla sa a zamračila aspoň sama na seba v puknutom zrkadle pofľakovanom olupujúcou sa vrstvou fólie z druhej strany. Takmer nič nevidela, pritlačila sa viac o umývadlo. O-ou, to zabolelo. Kdesi nad stehno sa jej zaryl hrot. Z vrecka županu vydolovala kocku. Venovala jej priblblý úsmev, akoby by to bol tvor. Nie, to len obsahovala tvory. Sliepka, ovca, kravské vemeno, šteňa, hus, alebo kačka, ako baba z mesta to rozoznať nikdy nevedela a konský... zadok.

  Jasné, že vyhralo šteňa. Teda skôr Vlk, čo jej ho daroval. Striasla sa. Zvláštny chlap. Zvláštny pocit. Šla z neho nejaká nástojčivosť, ktorú si nevedela vysvetliť, ale dôverovala mu. Aj mu všetko verila. Aj ti nič nevravel. Aj by mu asi všetko verila. Keby vravel. Zvláštny...úkaz.

  Rev v izbe stíchol. Že by sa vyparili aj sestričky sa nedalo predpokladať. Nepredpokladala. Mala pravdu.

  -To...to myslíte akože vážne?! – ukázala prstom na kusy obväzu, ktorými práve „fixovali končatiny akéhosi  krpca o kovové tyčky detskej postele. Zmenšeniny jej válova. Len táto mala bočnice. Riadne bočnice.

  Sestra na ňu zagánila a pokojne robila uzlíky a mašličky ďalej. 
  Nadvihla sa na špičky, aby videla obeť.  Drobná rúčka dieťaťa bola obväzom priviazaná o dosku priloženú pod ruku. Doštička od dlane do polovice lakťa. Došľaka, veď je to obyčajná neohobľovaná foršňa! To má byť akože dlaha? Toto má byť vážna nemocnica, nie nejaký skautský tábor s nácvikom improvizácie prežitia v teréne! Nestačila sa diviť nekonvenčným prostriedkom dnešného zdravotníctva. Z miesta pod hánkami trčala už leukoplastmi popriliepaná kanyla, z nej viedli hadičky k infúzii. Rúčka bola pri zápästí a nad lakťom priviazaná natrhaným obväzom ku konštrukcii postele. Druhá ruka a obe nohy tiež, našťastie len na jednom mieste...

  Toto sa jej musí snívať. Urevané dieťa, úplne spotené, vyblednuté,  s červenými fľakmi po celej koži tváričky, už nevládalo ani ďalej plakať. Kabátik pyžamka sa mu rozopol po celej dĺžke. Bolo vidno bavlnenú plienku. Už teraz bola očividne precikaná, ale o to sestričky nejavili veľký záujem. Moč už však zavanul až k nej.

  - Nemáte pampersky? – skúsila.

   - Vy si ľahnite do postele. Starostlivosť o pacientov je v našej kompetencii. – hodila jedna z nich po nej nevraživým pohľadom. Skontrolovala infúziu, naložila zvyšné hatrapáry z prapodivnej ukotvovacej operácie na tácku a vyšli obe z izby, o dvojicu nesúrodých pacientov sa už ani neozrúc.

  Izba onemela.

  Dieťa sa ani nepohlo. Nemohlo. Zdalo sa jej, že ani nežmurká. Opatrne sa priblížila k postieľke a zmeravela. Nejaké sa jej videlo povedomé. Alebo to bol iba vrodený ženský inštinkt, ktorý to nemohol nechať tak. V  nijakom prípade. Bolelo to. Tak čudne. Zvnútra. S hrôzou si obzerala doslova sadisticky znehybnené drobné paže, kým si uvedomila, že rovnako, len trochu viac nedôverčivo, pozoruje nový obyvateľ  izby už ju.

  Skúsila úsmev, aj natiahla ruku k pohladeniu. 
  Dieťa sa strhlo. Stuhlo. Kútiky úst sa mu vykrútili do plaču.

  - Nie, že budeš plakať, prosím. – skúsila pomerne neobratne, ale na zaklínačku malých detí nebola práve dobre cvičená. Už-už malý otváral ústa s čudnými zvukmi, čo sa mu drali z nich, dávajúc najavo svoju nevôľu.

  Preľakla sa, že ju obvinia z hurhaja, čo sa tu chystal spustiť. Chcela stisnúť päste a možno ujsť, ale pocítiac kocku v druhej ruke, natiahla ju inštinktívne pred tváričku chlapčeka.

  Nastalo ticho.  Dieťa očividne chcelo pohnúť aspoň jednou  z ručičiek smerom ku kocke. Márne.

  Poobzerala sa ako zločinec a priložiac prst k perám, čo bolo zbytočné gesto, lebo dieťa bolo dôkladne zhypnotizované kockou,  načiahla sa k ruke, z ktorej netrčala kanyla. Potiahla obväz a čuduj sa svete, povolil. Opatrne uvoľnila ruku, spokojná s úspešnou misiou.  Ruka vyštartovala k hračke. Zmocnila sa kocky.

  Napriek nepohodlnosti, malý ju šikovne poobracal  a nastaviac jeden z obrázkov sa aj rozhovoril. Vlastne povedal iba jedno jediné skoro slovo.

  - Havo. -

  Obdivne prikývla.

  - No, vidíš, aký si šikovný. Poznáš aj zvieratká. – pochválila ho vážne. – A máš aj vkus, krpec. Aj mne sa najviac páči ten obrázok šteniatka. Už od prvého okamihu, čo som ho videla. Dostala. Šteniatko je fajn. – doložila vážne.

  - Havo. – opravil ju sebavedomo, aj ukázal, natrčiac kocku,  že sa nemýli, hneď ju však rýchlo stiahol k sebe.

  Pritakala mu.

  - Havo. – stotožnila sa s rétorikou malého, ktorému šteniatko asi nič nevravelo.

  Ďalšiu vetu však nečakala. A to prišli dve.

  - Ujo dal hava. Moj havo. -

  - No, pŕr, malý. Ja som teta, nie ujo! To akože po prvé. A nič som ti nedala. Si nemysli. A...a potom to je moja kocka! Tebe som ju len požičala, aby si vedel! Aby si neplakal, môj zlatý! - následne jej čosi preplo. - ...leda, leda by si bol jasnovidec a vedel, že mne ju daroval jeden ujo. Mne. Je to moja kocka! – zadrela totálne nepedagogicky, úplne zabudnúc na materské city, čo sa v nej pred tým objavili. 

  Nikto jej nebude brať jej kocku! Predsa...

  Malý sa zamračil.

  Prekrútila očami. Jasné, že ju obmäkčil skôr, než si uvedomila, ako neuveriteľne sa tu momentálne strápňuje. Kvôli nejakej sprostej kocke. To nie je sprostá kocka. To je darček. Od...od ...od jedného zvláštneho chlapa. A bodka. 
  Dosadla na kraj postele a prepadla sa do svojho válova, až jej nohy vysoko vystrelili a biela košeľa zaplápolala vo vzduchu.

  Malého to pobavilo. Na chvíľu zabudol na bolesť z infúzie, aj na priviazané končatiny. Z hrdielka sa mu vydralo čosi, čo vyzeralo ako smiech. Slabučký. Takmer nebadateľný.  

  Mala chuť sa s ním povadiť. Šteňa! Vysmievať sa jej bude?!

domiceli