OUAT - Pešiaci medzi prstami... 4. kapitola

  OUAT

Pešiaci medzi prstami

4. kapitola

Ihly spomienok

      Na horizonte plávali tmavé tiene ostro prelínané krvavo ohnivou žiarou rozdeľujúcou oblohu na dva pásy: červený a modrý. Posledný výkrik odchádzajúceho dňa a chladivé, upokojujúce pohladenie prichádzajúcej noci. Zapadajúce slnko darovalo oblohe tajomnú farbu ultramarínu. Ale tá sa stratila, hneď ako žiaru pohltili srevrenské lesy. Zostala iba hustá, nepreniknuteľná tma. Hviezdy akoby sa báli blížiacej sa búrky a s nočnou atmosférou koketovali iba  kde-tu rozsvietené okná a diery kláštorných rozvalín.

  - Matka predstavená to myslí s tebou dobre... -  prihovárala sa Belle, so zamračenou tvárou stojacej pri okne a hľadiacej na posledné záblesky dňa, stará Perpetua a trasľavou rukou ju hladila po ramene.

  - Matka predstavená vie, čo je najlepšie a ... –

  - ...a matka predstavená by mi už konečne mohla vyliezť na hrb! – trhla sebou dievčina a zabodla pohľad do pokojnej mníšky, ktorá si už zvykla na to, že jej zverenkyňa pred ňou neskrýva vnútorné pochody a jej jazyk vie byť poriadne nabrúsený a štipľavý sťa chili papričky z ďalekého Orientu. Najmä na matku predstavenú, ktorá známa svojou prísnosťou držala ju nakrátko už odmalička.

  Možno práve to, že dievčatko v takom rannom veku odlúčené od rodičov vyrastalo v šedých múroch kláštora, napájané bibliou a pôstmi, nekonečnými modlitbami a chrámovými spevmi, medzi samými starými, akoby sem práve zámerne odloženými, nepotrebnými figúrami mĺkvych mníšok, ktorých, podľa nej, jedinou radosťou bolo trápenie jej do krásy sa rozvíjajúceho tela a mladej, po láske, kráse a dobrodružstvách bažiacej duše. Možno práve to ju naučilo obrniť sa proti všetkému nanútenému a biť sa za svoje túžby. Zatiaľ len jazykom... a drobnými podvodmi.

  Tak ako dnes, keď ukradla starej sestre kľúč od truhlice, v ktorej opatrovali jej veci, tajne sa obliekla do najkrajších šiat, nevediac, že sú svadobné, ozdobila čelenkou a ušla do lesa... len sa nadýchať vzduchu bez prímesi kadidla, len si narovnať chrbát a oslobodiť kolená otlačené od kľačadla. Len na chvíľu byť voľná, slobodná, šťastná...byť sama sebou a byť niekým iným, niekým za koho nerozmýšľajú knihy, neurčujú mu život prísne pravidlá.

  - Dokedy ešte?! – otočila sa Belle znova k oknu mocne zovrela parapetu, dvihnúc ruky vyššie a zas ich buchnutím zložila dolu, lebo parapeta jej v nich zostala. Chvíľu takto stála, spredu ožarovaná mesiacom a zozadu mihotavými sviečkami, potom ruky pomaly pustila do záhybov zlatobelasého rúcha a zatvorila oči.

  - Matka predstavená ...-

  - Mlč, - stačilo povedať ticho a prerušiť tým Perpetuine tirády na matku Tartarugu Rovenu.

  Táto úbohučká stará mníška, tak zdeptaná večným posluhovaním, už nevedela začať vetu inak ako slovami „matka predstavená“. A matka predstavená Tartaruga Rovena ju preto považovala za najlepšiu sestru a dávala ju všetkým za vzor cnosti, poníženosti a bohabojnosti, lebo iné vlastnosti sa jej na Perpetuu nehodili. Ale prerátala sa v tom, že do Belle, ktorú jej zverila, aby ju vychovávala, vtlačí svoju pokoru a poslušnosť.

  - Matka predstavená vie byť niekedy skutočne veľkorysá, ale ... -

  Belle už akosi menej vadili duchovné výlevy sestry Perpetuy. Po tomto dlhom dni sa cítila veľmi ustatá. Sadla si na pelesť staroružovým prestieradlom prikrytej postele a ruku si akosi podvedome položila na plece. Od silnej dlane toho neznámeho strážcu lesa sa na bledej pokožke objavili slabé podliatiny. Spôsobili jej síce bolesť, ale bolesť sladkú, bolesť, ktorá vlastne vôbec nebolí.

-         ...a to sa tu ešte naozaj nestalo, aby ... – pokračovala mníška.

  Hladila si plece a znova na ňom pocítila neochvejnú ruku krásneho lovca. Pousmiala sa a jedným bokom prevrátila na nepohodlnú tvrdú posteľ vedená akousi ľúbivou snovou predstavou. Videla pred sebou jeho prekvapenú tvár, jeho prepaľujúce oči sa po nej kĺzali a ruky zrazu držali jej telo v pevnom zovretí. Vtedy pocítila čosi, čo dosiaľ nepoznala. Z postele práve vystrelené pero jej trup oblúkovito ohlo v páse. Čosi horúce ju ovanulo, čosi práve prebudené, tak neznámy tlak, až jej zazdalo, že sa v tomto momente zlomí, že v nej exploduje celé jej vnútro a bude voľná, slobodná ...

-         ...a môžeš ďakovať len matke predstavenej, že ...-

  ...čosi tak odlišné od stiesnených pocitov v temných kútoch kláštora. Akoby sa nahá kúpala v slnečnom svite a nie spoly červotočmi prežratej kadi vystlanej deravými plachtami zvnútra i prikrytej zvonka, aby ani mucha nevidela nič z jej mladistvej sotva rozvinutej krásy. Belle zatvorila oči. Celým telom jej prebehla príjemná triaška. Ich tváre boli tak blízko, že cítila jeho dych na svojich perách. Zrýchlený dych nestíhajúci zmäteným myšlienkam, dych túžiaci sa kradmo vplížiť do tajomných zákutí vlhkých, mäkkých pier, prekonať stráže zúbkov, nežne sa nebadane obtrieť  o podnebie,  zabojovať o miesto, ovládnuť celý priestor a v divom tanci ho obtancovať tesne zlepený, jazyk o jazyk. Odrazu sa však naľakala svojich pocitov a ušla. Odtiahla si pružinu postele z chrbta a pomkla sa kúsok bokom. Nádej, že ho ešte niekedy uvidí bola strašne, strašne, nekonečne malá.

  Belle si podvedome oblizla hornú peru a svoju pozornosť obrátila na mníšku, ktorá už v tom momente stála k nej otočená chrbtom a mlčala. Ale jej slová v nej doznievali.

  - Zákaz?! Celých sedem dní?! Kto to kedy videl?!  - znova sa posadila na posteli, až zaprašťalo drevo a prikrývka sa pomaličky skĺzavala na podlahu.

  - Matka predstavená ... -

  Dievčina prevrátila oči, ale bola ochotná vypočuť si celý mníškin monológ až do konca.

  - ... sa rozhodla, že už je čas na to, aby si sa začala pripravovať na svoju úlohu mladej dámy a ak náš, môj, milostivý všemohúci Boh dá a my s matkou predstavenou ho vo svojich modlitbách o to neprestajne prosíme ... -

  - ...mysliac na naše úbohé duše ... – neodpustila si Belle sarkastickú poznámku. Ale Perpetuu to vôbec nevyrušilo v monotónnom rozjímaní a pokračovala :

  - že príde pán ...ehm,  muž a ty sa z vôle Božej, ktorý sa neúnavne stará o naše zblúdilé duše, staneš jeho ženou, právoplatnou, vernou a zdieľajúcou s ním spoločne a ...spoločné ... lebo matka ... -

  Rozrušená Belle vstala a ružová prikrývka spadla na zem ako výkričník na konci prehovoru sestry Perpetuy.

  - A ako má seba viesť taká „mladá dáma“? – premohlo ju rozčúlenie, ktoré sa doteraz snažila potlačiť. – Sedí v tmavej diere a pozerá sa, ako potkany s odporom ohlodávajú práchnivý nábytok, lebo vedia, že sa z toho aj tak pogrcajú!? Počúva celé dni táraniny o Božej dobrosrdečnosti navlečená v starých handrách nad misou kaše zo stuchnutej múky?! -

  Sestre Perpetue spadol z nosa cviker. Prežehnala sa a kolísavým krokom opustila celu Belle.  Dvere sa zabuchli, závora zapadla a väzenkyňa zostala sama so svojou nedopovedanou výčitkou .Žltkastou masťou, čo jej tu nechala, si začala potierať škrabance na rukách, ktoré si vyslúžila pri predieraní sa v hustom lesnom malinčí.

  „ Plésk !“

  Vzácna ónyxová miska sa rozletela na tisíc slizkou masťou olepených kúskov, na ktoré neprítomne hľadeli dve rozčúlením nad vlastnou bezmocnosťou uplakané oči.

  Zámka zase šťukla a zošúverená hlava starej sestry sa vopchala do medzierky, zvedavá, čo sa deje.

  - Matka predstavená je milosrdná, ale keď nepoľavíš zo svojej zanovitosti, spoznáš jej razantné výchovné metódy ! -

  - To akože doteraz ste ma tu... akože rozmaznávali ?! -  Belle schmatla zo zeme veľkú prikrývku a rozohnala sa ňou do pootvorených dverí.

   Perpetua na doraz roztvorila dvere a zostala v nich rozhodne stáť. Pokiaľ jej lámka dovolila, napriamila sa a nebojácne zdvihla hlavu očakávajúc nemilosrdný úder. To Belle prekvapilo. Zastala. Perpetua doteraz zadržiavajúca vzdych a mučenícky čakajúca na bitku prestieradlom, sa nevydržiac napätie začala nenápadne, pomaličky znovu skrúcať a zmrašťovať tvár do svojej typickej podoby. Dievča vybuchlo do uvoľňujúceho smiechu. Stará mníška pomaly vošla do cely, podišla až k dievčaťu a z rúk jej zobrala prestieradlo.

  - Matka predstavená sa nič nedozvie. A ráč sa spamätať. Neprišla si sem preto, aby si tu zavádzala nové poriadky. –

  Perpetua postrčila dievčinu, aby mohla upraviť posteľ. Belle táto jej rozhodnosť vyviedla z miery. Ešte nikdy nepočula túto skrúšenú, životom a starobou ubitú ženu takto priamo, nahlas a vážne hovoriť.

  - Neprišla som sa. Priviezli ma... a bez môjho súhlasu. Nikto sa vtedy... - pokúšala sa oponovať, ale tvár sestry bola nedostupná akýmkoľvek argumentom.

  - Matka predstavená... - začala ako obvykle, nadrapujúc sa s ťažkou prikrývkou, strkajúc ju do úzkej medzierky medzi posteľou a gobelínom, ktorý pramálo oddeľoval spiaceho od chladu múra. – ...sľúbila tvojim rodičom, že sa postará o tvoju výchovu a duchovný rast, v mene Božích prikázaní, že z teba urobí dámu a pripraví ťa na vstup do spoločnosti náležite ... no, veď je to aj v tvojom vlastnom záujme, či nie? – pozrela sa poodídúc kúsok od postele, či je prestieradlo náležite upravené.

  Belle si podvedome sadla na hotové dielo a sklopila zrak. Sama nevedela, čo vlastne chce. Jej vnútorný svet bol plný rozporov a nevyplnených snov, túžob a želaní.

  - Matka predstavená vie, čo robí. – pokračovala mníška a kusom dreva z rozpadnutej okenice začala zhŕňať črepy na jednu kopu. – Prišla si sem ... pardon, priviezli ťa sem ako malé, usoplené decko. Mníška zastala. Možno sa jej hlavou premieľali celé tie roky, možno len onen okamih, keď prvýkrát videla od jedla a sopľov zababranú tváričku dieťaťa s krvavočervenými očami od revu, ktorému už ani sĺz nedochádzalo, aby nimi vyjadrilo svoj vzdor. To malé ovracané dieťa v dokrčených háboch, čo už ničím nepripomínali vzácne látky, z ktorých boli vyhotovené... a jej doškriabaní spoločníci, rodičia a pestúnka. Perpetua sa prebrala.  – Vyrástla si do krásy, ale môžem ti povedať, že tvoja zanovitá povaha ti zostala v plnej miere. Si presne ako on... ako tvoj otec. Ech, aj on sa pričinil o pár vrások na mojom srdci.

  Belle chtiac–nechtiac opäť vybuchla do nepríčetného smiechu. Detinská predstava zvráskaveného srdca tejto útlej, strastným životom dokrčenej ženičky v tmavom, neforemnom habite ju rozveseľovala. Vráskavá tvár, vráskavé ruky, vráskavé srdce. Veď inak to ani nemôže byť. Dievča takmer zatlieskalo rukami ako malé roztopašné dieťa. No v zlomku sekundy sa zarazila. Hlavou jej prebehli útržky mníškinho monológu.

  „ ... zanovitá ... presne ako tvoj otec...“

  - Neviem, prečo sa smeješ, - povedala Perpetua a zamračené obočie jej ešte pridalo vrások. – Ver mi, mne nebolo do smiechu a nie je mi ani teraz, keď vidím takmer sedemnásťročnú mladú ... správať sa ako nerozumné  decko, aby si vedela. Nezmenila si sa. Aj ako malá si vo chvíľach, kedy by iní horko plakali, presne takto rozďavovala ústa a človek nevedel, či je to bezbožný smiech, či bezmocný krik, či oboje dohromady... a to vždy, či išlo o cetku, drevenú hračku, poleno z kuchyne, či o dôležité veci, rodičov, chorobu, smrť... stále rovnako diabolsky sa rehotajúc osudu do tváre, zanovito trucujúc a hoci ťa šlo rozpučiť od zlosti, že si tvoj vzdor nikto nevšíma, o to viac si sa smiala. Divoko, neľudsky...ach, dieťa moje... – starena zmĺkla v modlitbe.

  Belle sa v očiach zažli plamienky spomienok. V mysli sa jej vynoril obraz večne usmiatej pestúnky a otca, ktorý bol taký prísny a ktorého mala tak veľmi rada, hoci nikto iný si ho ani za mak nevážil. Meno dostala po starej materi, krásu a pôvab po matke a všetko ostatné vraj, po otcovi. To bolo všetko, čo si pamätala. A ešte bohatstvo a záhradu. Prchavé bohatstvo rodičovskej lásky, prítulný pôvab rodinného sídla a veľkého psa s večne zachumlanou hustou, dlhou srsťou, kde nikdy nevedela, či sa mu túli k tlame či k ... A zrazu plán, povinnosť vychovať mladú dámu a veľké ruky matky Tartarugy Roveny predstavenej rozľahlého váženého a hlavne vzdialeného opátstva v Srevrene.

  Kláštor v Srevrene. Keď sa krajom prehnali vojská krušovadského kráľa a následne nebezpečná morová epidémia, zostali z kláštora už len ruiny. Zuby nenávisti nepriateľského panovníka a odpornej choroby v jeho závese sa zahryzli do ľudí, vytrhnúc ich zo zabehaného spôsobu života a vypľujúc do nezmyselnej zbesilosti záchrany holého života a ťažko, či ľahko nahonobeného majetku. Zahlodali sa do ustáleného poriadku a odvekej hierarchie ľudských práv, zabíjajúc všetku súdnosť, právo a spravodlivosť. Zaryli sa do všetkého, čo ľudí obklopovalo, podryjúc i základy stavieb, o ktoré sa opreli. A keď tie nepadli silou nepriateľa, zničili ich obrancovia, vylejúc si na nich zlosť z prehry. Takto skončila Srevrena. Časť zničil kráľ, bezbožný, neveriaci v nič sväté posvätné a posvätené. Časť rozzúrené, znásilnené a morom k záhube odsúdené mníšky. Ale Boh im nesplnil posledné priania v modlitbách na milosrdnú, všeobjímajúcu a k zabudnutiu vedúcu smrť. Morové rany zahojil čas a maste báb bilinkárok, hanbu skryli habity.

   Zrazu sa jej vybavili v pamäti obrazy, ako sa s ostatnými dievčatami počas nájazdov celé týždne tlačili v úzkych podzemných skrýšach kláštorných katakomb, so starou záhradníčkou a roztrasenými mníškami, ktoré už ani modlitby neomieľali, len oči držali nemo vyvrátené k nebu. K povale katakomb. Nad hlavou bubnovali kopytá koní, splašených zvierat, hlúčikov oviec, kráv, či svíň, čo nepriateľ stihol ukoristiť v chlievoch kláštora. Ako im do vlasov a mníškam do vypuklých očí padali hrudy utlačenej zeme stropu a tiekli mĺkvymi slzami dolu tvárou v hnedých štipľavých pramienkoch. Deň po dni menej a menej kamarátok, modlitieb. Menej sĺz, menej jedla, tepla, ticha, tekutín, tíšenia bolesti...

  Iba stará bezzubá Tera, keď občas upadla do zvláštneho stavu, akého si oslobodzujúceho šialenstva, s jedným okom vyvráteným dohora a chrapľavým hlasom spievala neuveriteľné príbehy svojho necudného života, vlievala jej silu vydržať. Počúvala ju s otvorenými ústami a závidela jej. Závidela jej život. A zatiaľ čo ona v bezpečí skrýše snívala zakázané sny nemravnej Tery, len myšlienkami hodné pekelného zatratenia, hore v opátstve vládlo peklo ozajstné. Ubolené mníšky kvárené nepriateľom, zmietané v horúčke a hnačke z choroby, dobrovoľne trýznili svoje telá i duše za spásu zverenkýň. Odtŕhali si jedlo od úst,  tajne ho po nociach nosiac do podzemia medzi hroby, kam sa ani vo dne nepriateľ zo strachu a akej-takej bázne pred pomstou mŕtvych neodvážil.

   Matka predstavená odvtedy neprijímala nové dievčatá na výchovu ani do radov nových služobníc a v dvoch stredne veľkých obitých budovách sa pohybovalo už len pár tieňov skrčených mníšok, ktoré s vypätím posledných síl ledva vládali vykonávať potrebné práce na udržanie toho mála, čo z kláštora zostalo.

  Zverenkyne postupne mizli v toku času. Nik ich nezdržiaval. I Belle niekoľkokrát zmizla, ale vždy sa vrátila. Po ňu neprišiel koč, neprišiel ani voz, ani pútnici odvolávajúci sa písmami od vzdialených rodín.

  Dievčina zahnala chmúrne myšlienky. Prebrala sa z letargie, vrátila k príjemnejším spomienkam na svoju rodinu a tíško sa spýtala.

  -  Poznala si môjho otecka? Prečo si mi...prečo ste mi nikto o ňom nikdy predtým nepovedali?

  - Minulosť trhá srdce. Spomienky sú ako ihly, ktoré sa do teba zabodávajú a keď ich vytiahneš, otvorí sa ti rana, krvácajúca až kým znova nezabudneš.-

  - Nikdy nezabudnem! A ani tebe to nedovolím! – vrátila sa Belle znovu jej rozhodnosť. – No tak, nerob drahoty. Ako sa mám stať uvedomelou dámou, keď o živote ešte nič neviem?! Stále som tu zavretá. Stále som niekde zavretá. Som ako väzeň. Cela, katakomba, kláštor... Kde mám získať skúsenosti...mladej dámy? Ty si určite veľa zažila, tak porozprávaj. – opáčila Belle opäť zneužiť svoj smelý jazyk a podľa výrazu mníšky hneď zbadala, že udrela na správnu strunu.

  - Ale sľúb mi, sľúb, že to nikomu nepovieš...a že mi už nikdy nebudeš robiť nijaké protivenstvá, - vzniesla Perpetua podmienku a zdvihla dva skrivené prsty na znak prísahy. Marilja spravila to isté a posunula sa na kraj postele, aby vedľa seba urobila miesto starej mníške.

  No Perpetua si najskôr kľakla pred posteľ, nad ktorou z posledných síl viselo červotočou obžraté torzo kríža. Tvár sa jej razom skrivila, lebo kolenom narazila na nezametený kúsok ónyxu z rozbitej misky a ani hrubá látka habitu nezamedzila surovej bolesti. Ale zároveň sa sklonila so zadosťučinením. Musí trpieť, lebo je neporiadna, nevie zametať a navyše sa chce prplať v minulosti a ... a silnejšie si kľakla na trýznenie spôsobujúci kus kameňa. Zrakom pokynula Belle, aby ju nasledovala. Dievčina ako v tranze urobila, čo od nej mníška chcela.

   Štvoro očí lesknúcich sa v svetle sviečok hľadelo na kríž. Dve z nich sa úporne modlili za odpustenie hriechov a dve nádherné, zmyselnosťou až po okraj naplnené a čierňavou mihalníc ako pokrievkou prikryté oči márne hľadali u Krista odpoveď na otázky rozháranej duše. Bellea si nevládala spomenúť ani na jedno slovo priliehavej modlitby. A ani si nevšimla, že Perpetua zaspala. Iba sa dívala pred seba, neodvážiac sa pohnúť a vyrušiť svoju učiteľku, aby si náhodou nerozmyslela to, čo je bola bývala sľúbila. No keď sa jej zdalo pridlho v tejto polohe, kolená tŕpli stále nezvyknutou bolesťou, pootočila hlavu.

  Perpetua už sedela na posteli so zaslzenými očkami pozorujúc svoju zverenkyňu ako sa vrúcne obracia k Bohu.

  Belle precitnúc prečítala si to v mníškiných očiach a zahanbila sa. Spomalenými pohybmi vstala, pedantne narovnala záhyby šiat a sadla si čo najtesnejšie vedľa nej.

  „Rozprávaj.“

  Hoci to nevyslovila, jej prosba už dávno visela v zatuchnutom vzduchu cely. A Perpetua začala rozprávať, zaťahujúc niektoré slová do vysokých tónov ako pri nejakej modlitbe.

  - Je tomu už viac ako päť desiatok rokov... -

  - Čože?! Veď je to celá večnosť? – vydralo sa z dievčiny. Mníška sa na ňu prísne pozrela a ona pochopila, že nechce, aby ju v rozprávaní rušila svojimi detinskými poznámkami.

  - Bola som mladá, plná elánu a životnej sily. Moje srdce bolo naplnené miazgou nespútanej lásky a patrilo jednému jedinému človeku na svete. Bola to veľká láska. Veru, veľká. Ušli sme spolu ďaleko od mojich rodičov, ktorí JEHO nenávideli. Vlastne, keď si to tak zvážim, keď sa nad tým tak zamyslím, teraz s odstupom času...vlastne ani neviem prečo. Ani vtedy som nepoznala ich dôvody. Pri brehoch trblietavého mora sme si urobili malý raj na zemi. Ja, on a petrolejka. Ja a petrolejka. Ja, on a petrolejka a ryba... ja a on... – Perpetue z očí vypadli dve veľké slzy a plazili sa po bledých lícach ako roztopený vosk po sviečkach dohárajúcich v kúte cely.

  - Čo sa stalo potom? – netrpezlivo pobádala Belle rozcítenú mníšku a vôbec jej nevadilo, že ju zase prerušuje a hrozí jej tak nebezpečenstvo vypovedania zmluvy. – A potom? Hovor, čo bolo  potom?! – dožadovala sa pokračovania. Na okamih si spomenula ako končievali podobné príbehy starej Tery, ale teraz to bolo niečo iné. Možno sa dozvie tajomstvo svojho otca. A možno nie, lebo Perpetua sladko spala, zvláštne sa usmievajúc. Belle sa zhlboka nadýchla a zatrmácala starou služobníčkou Božou. Tá zatrasúc sa ešte raz, predkladala ďalej svoju minulosť stále zvyšujúc hlas.

  - Prišlo to ako blesk z jasného neba. Zaviedli ma k akémusi námestiu a tam, na krvou poliatych zaprášených dlaždiciach ležal ON. Zabili mi ho! Zabili mi ho len kvôli ... a vlastne ...keď si to tak zvážim, keď sa nad tým tak zamyslím, teraz s odstupom času ... vlastne ani neviem prečo. –

  Na chvíľu zavládlo ticho. A Perpetua sa vrátila k svojmu zakríknutému spôsobu prehovoru.

  - Tú malú sirotu, toho chlapčeka, som si vzala do opatery ... -

  - Akého chlapčeka? Kde sa tam vzal nejaký chlapček?! – trhlo Belle.

  Mníška na ňu pozrela nechápavými očami, potom pohľad preniesla do okna, odtiaľ ho presťahovala k truhlici, následne do rohu miestnosti, k stojanu so sviečkami a keď ani tam nič nenašla, pokračovala.

  - Vlastne,  keď si to tak zvážim, keď sa nad tým tak zamyslím, teraz s odstupom času, vlastne ani neviem. ..Bol tam. Stál tam a plakal a kričal.  „Pane, Pane“! Alebo len „pane, pane“?... Keď sa nad tým tak zamyslím, teraz s odstupom času, vlastne ani neviem... Vzala som ho do opatery a stala sa mu druhou matkou na celých dvanásť rokov. – z hrdla sa jej predral hlboký vzdych., čiernym rukávom svojho habitu si utierala sklá na okuliaroch.

  - Ten chlapček. .. To bol ... –

  - Tvoj otec. Lapaj. Nezbedník. Ale pri všetkých starostiach, ktoré som s ním mala, som aspoň skôr zabudla na žiaľ, ktoré premenil moje srdce na tvrdú skalu. –

  Perpetua ešte dlho vykladala o neprístojnostiach malého Mauricea a Belle prekvapená vlastnou rozcitlivenosťou  plakala a smiala sa zároveň, tlieskala i drsne stláčala mníškine ruky zamotané v ruženci. Tak veľmi jej chcela povedať, že sa bude celý týždeň kajať, že neopustí svoju celu, ako si to matka predstavená želala. Ale radšej mlčala. Hoci dojatá, vedela, že by to len veľmi ťažko vyplnila a nechcela sklamať dobručkú, starú Perpetuu ešte aj svojím klamstvom.

  Keď už neprestajným rozprávaním zachrípnutá mníška, kvôli svojej pokročilej skleróze nevedela, čo povedať, vstala a zamierila k dverám.

  Oklamala to úbohé dieťa. Ako to len dokázala, takto bezbožne sa rúhať?! Takto bezcitne sa pohrávať s naivnou mladosťou svojej zverenkyne. Snáď jej Pán raz odpustí. Možno i dva razy. Bude klamať, pokiaľ bude vládať. Klamať a chrániť Belle od zloby sveta. Ešte nie je čas hovoriť pravdu. Pravdu o jej rodine.

  - Musím už ísť. So sestrami je našou povinnosťou sa postarať o kráľa a jeho sprievod, - zahlásila, akoby na takéto návštevy bola zvyknutá, akoby sa v tomto opátstve konali takmer každodenne.

  - Aký kráľ a sprievod?! – vyskočila Belle, akoby ju uštipol jedovatý had.

  Únava, rozcítenie i pokora sa razom stratili.

Domiceli, Fra Vargelico