OUAT - Pešiaci medzi prstami...18.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

18. kapitola

Bosorka

     - Čo si š ňou urobila, ty prekliata! – zatínala nad Belle päste stará bezzubá záhradníčka, uprene a zlostne na ňu hľadiac jedným okom.

Dievčina, celá doškriabaná od drôtených kief, s dopálenou tvárou a vystrihanými vlasmi sa len mlčky krčila pri múre vo svojej práve pochopenej a žiaľ, už i prijatej bezmocnosti.

- Naša úbohá Viorela! Ktovie čo s ňou porobila! Patrilo jej kráľovské krešlo a nie takáto potupná žáhuba! – horekovala naďalej Tera s ľútosťou zvierajúc vo svojich krivých prstoch Viorelin železný talizman.

 Belle už hádam stokrát prekliala chvíľu, keď jej ho Viorela darovala na znak priateľstva pred odchodom do Temného hradu. Nechcela ani domyslieť, čo s ňou teraz tieto pochabé stareny urobia. „Kráľovské kreslo! Nech ju rovno vyhlásia za svätú!“

Na kláštorné nádvorie vyšla matka predstavená v sprievode zhrbenej Perpetuy. V očiach úbožiačky skrsla posledná iskra nádeje, no i tá vyhasla hneď s prvými slovami matky Tartarugy.

- Niet jej. Naše opátstvo už celé roky nechyrovalo o obchode s bielym mäsom a nebojím sa povedať, ako je Pán nado mnou, že najmä našou zásluhou. A teraz zrazu... A práve Viorela... Úbohé dieťa... nevedomé, nasprostasté! -

- Žašantročila ju! Zahubila! Zo sveta žniesla! – vrelo v rozzúrenej Tere.

- Matka predstavená, je to bosorka, – zašepkala jedna zhrozená mníška. – Vzala na seba tvár našej malej Belle, ale pred tým vyzerala ako diablica a ešte predtým ako, ako...- mníška sa dvakrát prežehnala, - ...ako deva mravov ľahkých, preľahkých! Ktovie čo mala v úmysle ďalej! -

- Skutočne, – hlesla Tartaruga. – Nebyť správy z Temného hradu, čo s ňou pred hodinou doletel holub, o šťastnom príchode Belle, hneď by som sa dala zmiasť. -

  „A navyše“, pokračovala už len v duchu a sama pre seba, „čarodejnice sú vždy prijateľnejšou kauzou pre verejnosť ako únosy mladých diev na prostitúciu...“

- No veď my už ž nej toho diabla vyženieme, – nafúkla sa Tera. – Ja ti dám, že Belle! – a pretiahla dievčinu kovovým príveskom po zhrbenom chrbte.

- Pozrite, pozrite, čo sme našli pod hradbami, – ponáhľali sa k matke predstavenej dve staré zadychčané mníšky.

- Díru, určite to tú díru našli ! Já šom to vedela, vedela! – zatiahla Tera kolembajúc sa na jednej nohe, lebo druhou si pristúpila sukňu a hoci mala v úmysle aj zalomiť rukami, v tomto balansujúcom hompáľaní sa v kruhu, nepodarilo sa jej ani raz trafiť ruku o ruku.

Sestry mali čo robiť, aby sa stíhali uhýbať jej neriadeným ručným útokom a hlučným výkrikom.

- ...veď to ožaj len tak nemohlo byť, že takéto búrčišťo s bleškami a hromobitím i víchricou, krupobitím a obyčajným lejakom k tomu, šamo by bolo prišlo minulý týždeň! A to rovno nad náš kláštorík. A to vám vravím, že u mojej švagrinej, čo býva za sedmero horami, potom doľava, kúšok rovno a pri veľkej vŕbe sa mušíte otočiť a vrátiť sa o pol míle a dať ša viac na šever, to je tam, kde šú tie stromy viac obraštené, teda tam určite ani kvapka-kvapôčka nebola bývala spadla. Na moje panenstvo, nech mu je zem ľahká, prisahám, vám... Veď to nikdy tak, nikdy... – lamentovala, akoby v živote nad kláštorom nespŕchlo, - ...to táto tu, bošorka,  musela jamku vykopať... Ďíru! – zbliakla na čoraz prekvapenejšie sa tváriace, preslovu ani za mak nerozumejúce mníšky a pokračovala, -  ...a z tej jamy sa potom diabol prišiel napiť a lejak so šebou priniesol a to tak, že sa rozkročil rovno tu nad naším kláštorom a len čo dopil, potrebu si ...toto...oné...uľavil...a pršalo a pršalo...- čoraz tichšie šemotila stará záhradníčka, čítajúc v nemom, veľavravnom pohľade matky predstavenej absolútne zhnusenie.

-  Toť... črievičky Belle sa našli ! – vyhrklo z Perpetuy. – Jej najmilšie... Tak nielen tieto šaty, ale aj... -

- Aj nôž som našla do drevenej šteny zabitý a veru z neho mlieko kvapkalo! Mlieko! Čisté mlieko, vravím vám, - ďobala Tera do vzduchu snažiac sa márne napodobniť kvapkanie mlieka. – A potom, že naše koženky ani kvapky posledné dni nedali! Bodaj by aj dali, keď to táto s čertiskovou pomocou ten nôž bola dojila, mliekom sa nadájala...- prifarbovala Tera.

  Matka predstavená vyvrátila oči. Hneď jej mysľou prebehlo, ako Viorela zakaždým, keď  doškriabala zemiaky, tak ako mávala vo zvyku, nôž zabodla rovno do hrady. Nôž mokrý, zemiaky samý škrob, bodaj by z neho biela tekutina nekvapkala... Aj o kozách vedela svoje, prečo nedávajú mlieko a oči majú vypučené, nozdry sa im trasú, zuby drkocú... až ju naplo, keď odtiaľ dvoch šarvancov vyháňala, ledva si gate stihli zaväzovať... ale bude Tere kaziť radosť a sebe konšpirácie s motívom Viorelinho zmiznutia?!

- A ktovie čo ešte! – pridávala polená do ohňa Tera.

- A tá prebudená smrť v cele Belle, – zhrozene zopäla ruky Perpetua, ktorá ako jediný člen poradného výboru matky predstavenej vedela o každej zamlčanej pravde. – Matka si povolala svoju dcéru! – dodala neuvážene, za čo jej Tartaruga skoro na pätu stúpila, keby nemala nohy riadne zatlačené v mazľavom blate, čo pri rajbaní dievčaťa mníšky všade okolo narobili.

- A to všetko ona! Ona! Čarodejnica pošadnutá! – otvárala Tera ústa prázdne ako hladomorňa. – Diablove bošoráctva!... Hí! A čil som si špomenula...číl já vím prečo bolo jeho výsosti tak blbo. Štela si ho okolo prsta omotať. Vím. Ište mu nápoja lásky dala lognúť, aj tej mladej, čo sa oňho starala ho do tej vody, čo mu hlavu obmývala, šatkou utierala šľahnúť z neho musela, to takého z trochy zeleru, cibule zvanej Allium fistulosum, trochu mozgu z mladej mačky... jáj cicka naša, kde si sa podela, či som sa ťa ja nahľadala a čil už vím prečo som ťa nájsť nemohla... a krv z prsta panny, na prach rozomleté vlasy mladého muža aj ženy a špeciálne rozomleté kúsky húb... Počujte matička predstavená a bola tá šatka, ktorou kráľa obtierali viacfarebná ? Lebo keď nie, tak nič. – ukončila Tera svoj recepis.

Matka predstavená pobožne chytila do rúk ťažký kríž, visiaci jej na dlhej reťazi až po pás, a otrčila ho s akýmsi nezrozumiteľným pokrikom oproti Belle. Tá sa po svojom ustrnutom znehybnení chcela trochu podvihnúť, no neopatrne vsunula ruku do nevychladnutej pahreby pod kotlinou.

- Áááá...!, – neznesiteľná bolesť jej z hrdla vystrelila neľudský výkrik, bledá tvár sa jej zaliala červeňou a líca zvlhli slzami. – Áááá!!! -

Zhrozené mníšky razom vedno ustúpili dva kroky dozadu a šmahom ruky sa prežehnali.

- Diabol! Sám diabol ju sem zoslal! – prežehnávali sa sestry, zatiaľ čo si Tera na ich zhrozenie s chuťou pľula na prsia, čo vraj pomáha proti urieknutiu, navyše sa snažila prekrížiť si nohy, ale tie od nepamäti len od seba, a to dobre naširoko, držali. Bola by sa aj vyzliekla a niektorú vec si naopak obliekla, čo tiež proti uhrančivému pohľadu bosoriek zaberalo, ale nevedela si spomenúť, pred koľkými mesiacmi si menila spodné prádlo... tak radšej nič, aby v hanbe nezostala. Len pľula. Bola by aj sestrám slinami vypomohla, ale zatrmácanie matkou predstavenou jej odtriaslo nápad.

- Zatiaľ ju zatvorte, – vyriekla ortieľ matka Tartaruga Rovena a dlaňou si zakrývala oči pred dotieravými kvapkami, ktoré sa začali spúšťať z oblohy, znechutene si spomenúc na Terino rozprávanie o Luciferovej malej potrebe. Pobrala sa do budovy, splynúc s ňou po chvíli do neutešeného pochmúrneho zátišia. Perpetua, držiac si sukne, hopkala čo jej sily stačili za ňou. Nedalo jej nespýtať sa.

- Matka predstavená, - zarazila sa nachvíľu, kým sťažka preglgnúc pokračovala, - myslíte si, že ten recepis, čo Tera spomínala, no, na ten nápoj lásky...ozaj funguje ? -

  Tartaruga zvraštila obočie a zrýchlila krok. V chodbách sa odrážali len slabé echá Perpetuiných ospravedlnení.

- ...no, ja veď nič...ja veď som si myslela, že keby hej, tak sme mohli našej Belle trochu pribaliť...no, veď predsa...úplne cudzí chlap...pomohli by kvapôčky lásky ...možno... -

Jemné kučierky nakrátko ostrihaných vlasov pokrývali hlavu zničenej Belle ako páper odkvitnutej púpavy, lesknúcej sa v rannej rose striebornou žiarou. Symbol nevinnosti. Ironický kontrast situácie. Akokoľvek nezmyselný, no bolestne skutočný...

Ležala dolu bruchom na chladnej dlažbe podzemnej kutice, kam ju zavreli a skúšala privolať milosrdný spánok, prípadne ho odvolať, ak by toto všetko mal byť len zlý sen...

- Komedianti idú! Komedianti!

Svet za kláštornými hradbami ožil radostnými výkrikmi detí. Po hrboľatej prašnej ceste prechádzali srevrenským opátstvom jednoduché koče, za ktorými poskakovali pestrofarebné tanečnice a obratní žongléri. Zástup uzatváral hlučný trubadúr a strach vzbudzujúci fakír s horiacimi fakľami v oboch rukách. Drobný dážď očividne nikomu neprekážal.

- Mamička, mamička, pozui aká kuása! – tešilo sa malé dievčatko obhrýzajúce suchú chlebovú kôrku.

Muži i ženy vychádzali pred svoje chatrče, aby sa mohli pokochať na kráse, exotike a zručnosti komediantov. Koče sa začali zastavovať, z predného vystúpil počerný muž, sňal si z hlavy hnedú plstenú čapicu, pošitú rôznymi kožušinkami a amuletmi s dlhými tenkými šnúrami na jej upevnenie pod bradou, a šúchajúc ozdobou čapice po zemi zamieril k najbližšiemu hlúčiku remeselníkov.

- Já viesť títo umelec vysoká úroveň. My zahrať vás, keď dostať najesť a napiť, – prehovoril a s dôverou sa zahľadel na spotených mužov.

Srevrena, hoc chudobný kraj, nikdy neodmietla pomôcť ľuďom, ktorí ňou prechádzali. Bodaj by aj, za také vysoké mýto sa ľahko ponúkalo. A keďže komedianti nemali ani deravý groš, museli pri prechode do provincie nechať do zástavy starú kartárku, ktorá už bola pre nich kvôli svojej prežitosti beztak zárobkovo nezaujímavá. Oveľa väčšiu cenu mal pre nich nocľah pod svätými múrmi a potúženie sa pred ďalšou cestou naprieč kráľovstvom, v ktorom číhali bandy lupičov a lapkov kadejakého druhu.

Domiceli, Fra Vargelico