OUAT - Pešiaci medzi prstami...15.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

15. kapitola

Teraz už neodídete, pane...

     Mladý muž sa strohými krokmi ponáhľa po kamennom ružovo-hnedom obložení stráženom zdvihnutými halapartňami. Mihá sa pomedzi masívne stĺpy náhodnému pozorovateľovi. Rozdeľujú ho rozložité svietniky a zalieva belavé svetlo roztečených sviečok. Straší ho vlastný pretiahnutý tieň súperiaci s tučnými tieňmi stĺpov a mľandravými odrazmi štíhlych svietnikov a fakieľ.

„Musí ísť o niečo veľmi dôležité,“ víri v jeho hlave. Tmavé vlasy poskakujú po golieri plášťa. „Ide o život? Ide o smrť?“

Drahokamy z pošvy meča žmurkajú do temna bočných lodí ako staré prepité markytánky.

„Je tajomná a málovravná. Zakríknutá vo svojom skvostnom rúchu, schúlená na nepoznanie. Priesvitne krásna. Nedotknuteľne krehká. Kto jej chce ublížiť? Kto ju chce ponížiť? Nech skúsi sa priblížiť! Viac nebude žiť!“ prelievajú sa mladým mužom slová, ktoré mu vložili spolu s mečom a fackami pri pasovaní za rytiera o povinnej láske ku kráľovnej. Pomáhať a chrániť...

Obrovské, majstrovsky tepané dvere na konci sály mlčia. Sú nehybné. Nedotknuté.

„Kto mi stavia prekážky na ceste k nej? Kto sa opovažuje?!“

Očividne nazlostený muž sa do nich mocne oprie, až jeho meč nečakane klopne o dlažbu, ktorá bolestne zazvoní. Dvere sa zatrasú a rozrehocú kovovým dunením. „Majú strach? Budú dobyté.“ Mladík zúrivo búši do nich, kropaje potu, stisnuté zuby, rachot smrtonosnej skazy, ničenia poslednej bašty k cieľu. „Ona ma potrebuje. Súrne!“

Zúrivosť mladosti lomcuje kľučkou. Dlaň sa drhne na cizelovaní. „Už idem! Už som takmer pri tebe!“

- Och, pane! – zvonivý hlások preberie Gastona z márneho boja. Hlások sa bije s dunením kovu dverí. Zvončeky a zvony.

- Pane? – vysmieva sa pobavené dieťa zdola do hnedých očí mocného muža, zakrvavených žilkami únavy a bojom s dverami. Krehučké rúčky stískajú kus látky nohavíc a jemne nimi povievajú do strán. Bledučké vlnky vláskov sa šúchajú o spánky, kým ich silná mozoľnatá ruka neobratne nezasunie za uško.

- Ďakujem, pane, – ukloní škvŕňa nonšalantne hlávku k plecu a rozvlní pavučinové čipky košieľky. Nevadí, že prameň vlasov znovu vykukol spoza uška. Ujo ho zase napraví...

- Zdvihni Ločenu, povie ti tajomstvo, – zaprosí jemnučký anjelik a už sa vznáša k oblohe rozrytých vrások tváre muža, čo sa bojí viac pritlačiť ruky o bucľaté tielko. Nôžky zakopkajú vo vzduchu a k výjavom povaly sa vznesie trhaný smiešok. Radosť z hry.

- Povedz, že ľúbiš Ločenu a budeš sa za ňu biť. Potom ti povie tajomstvo... -

- Ty malá vydieračka, – pošimorí Gaston čielko dieťaťa rozstrapatenou šticou. Dieťa zalapá rukami a už väzní Gastonove vlasy v nenásytných rúčkach a zachádza sa od smiechu.

– Sľúb, lebo zomrieš! Budeš sťatý! – smeje sa a páca Gastona po krku. – Sľúb, že sa budeš biť! -

- A s kým, Vaša Výsosť? – napol sa Gaston, hoci ho zaboleli posledné slová dieťaťa. Také strašné slová o smrti z úst toho neviniatka.

- Budeš sa biť... – dieťa zvážnelo a porcelánové čielko mu pokrčila vráska úzkostlivého vyberania súpera pre tohto muža. – Tam! – vystrelí jeho rúčka k masívnemu stĺpu, oddeľujúcemu tak ako jedenásť ďalších na každej strane hlavnú loď od bočných. – Tam! Bojuj!

- Smiem Vašu Výsosť zložiť z náručia, hoci mi srdce puká žiaľom? -

- Smieš, – poteší sa dieťa a zatlieska rúčkami.

Mladý muž sa znovu napne, vystrie a zloží poklonu ako pravý rytier odchádzajúci do turnaja o dámu svojho srdca. Ločena sa ukloní a ako veľká dáma pokynie hlavou na znak súhlasu so začatím boja. Dieťa sa smeje a Gaston vyzýva mramorový stĺp na súboj. – A výpad! –

-  Výpad! – opakuje dieťa a napodobňuje pohyby šľachtica.

- Útoč, ty podliak! -

- Podliak! -

Gastona zamrzelo vyrieknuté slovo. – Bi sa! Bi! -

- Áno! Áno! – pritakáva skackajúce dievčatko.

- Ločenzia!!! – zaburáca echo rozložitých stien. Opretá o zábradlie na samom najvyššom schode stojí žena. Majestátne hrdo vypnutá sleduje bez pohybu výjav tam dolu. Hlboko pod sebou, kde sa belie drobučká postavička dieťatka strateného v katakombách tmavých múrov a predsa žiarivo svietiaceho v labyrinte mozaiky podlahy. Znehybnené veľké očká hľadajú oporu. Naľavo. Napravo. Vyšvihnú sa prosebne hore. Hore k meravej žene. Hore je ich jediná istota.

Ticho sa bije s cinkotom meča, s fučaním muža dorážajúceho na stĺp. Výpady a úniky silných ramien divo pulzujúcich pod hrubou vrstvou odevu sa stupňujú. Zažratý do boja, nevšíma si znehybnené dieťa ani ženu tam vysoko, ktorá sa pravou rukou mocnejšie oprie o dubové zábradlie a ľavú, nebadateľne sa trasúcu pritlačí dlaňou na hruď. Žena schádza zo svojho piedestálu. Rukou sa kŕčovito zapiera, akoby sa bála. Bála, že spadne?

Mašľa pevne zachytená zlatou sponou pod prsiami sa napne každým krokom. Vlečka sa vlečie v pozadí. Rukáv, čistučký, priesvitný ako pena, hladká zábradlie. Črievičky vykúkajú zo záhybov, raz jedna, raz druhá. Záhyby mäkkučkých farebných šiat, sukní v niekoľkých vrstvách, geometricky dokrčené tlmia kroky, prehýbajúce postavu, zaťaženú okrúhlym bruchom, dozadu. Ruka, snáď zaťažená prsteňmi, prejde pohladením pod neho. Chce ho pomôcť svojej majiteľke niesť. Môcť ho už živé držať v náručí. Hladiť jeho pršteky, láskať maličké ružovučké päty. Samodruhá žena zdolala posledný schod a na chvíľu zastala. Muž neúnavne ďalej zápasí, dieťa sa díva.

- Ločena má návštevu...

- Ločenzia, moja drahá. Ločenzia, – opravila matka svoju dcéru a so zmierlivým úsmevom pohládzala jej bucľaté líčka. Stačí pohľad. Nemý pohľad nabok a malá, sotva trojročná Ločenzia so sklonenou hlavou odpochoduje nevedno kam. Žena si spokojne zloží ruky na brucho a rovnako zhovievavo ako pri dieťati čaká, kým sa muž sám od seba vybúri a upokojí.

- A výpad! Bráň sa, ty zbabelec! -

Žene sa stratil úsmev z pier. Nie ľútosť nad dobodaným mramorovým stĺpom, ale slová muža zachmúrili jej bledú napnutú tvár. O ničom inom sa tu v poslednom čase nehovorí. Gaston sa pozrie do strany a pokračuje v boji. Zrazu sa strhne. Zamrzne. Po dvoch nervóznych márnych pokusoch sa mu podarí vraziť meč späť do pošvy a zhlboka sa ukloniť. Skôr ako sa vystrel, žena otvorila kovové dvere a zmizla v nich. On vie, že má ísť za ňou, pomaly sa pohybujúcou pokročilým tehotenstvom, zaťaženou starosťou na duši. Mladý šľachtic Gaston Lonič zatvorí dvere a neodvážiac sa zdvihnúť zrak čaká na výzvu.

- Môj stav mi nedovoľuje stretnutie s vami... -

- Viem, kráľovná moja. Som nehodný, ale predsa sluha, verný, oddaný a úprimný sluha Vášho Veličenstva. -

- Nechápete. Verný a úprimný...-

Kráľovná sa pomaličky otočila chrbtom, sňala si z čela nádherný diadém a silno si trela spánky vybuchujúce nástojčivou bolesťou. Pod váhou svojho samodruhého tela klesla do polkruhovitého kresla. Schúlená, na okamih mlčky nehybná, dýchala zhlboka do silne naškrobenej vlečky svojich drahocenných šiat. Napriamila sa, napla, zaprela rukami mocne do opierky a nič, iba dýchala.

- Je vám... Ako vám môžem pomôcť? – priskočil zmätený Gaston k žene a sklonil nad jej trápením preľaknuté oči.

- Veličenstvo, – vzal jej ruku do svojich dlaní a tá sa do nich okamžite tuho zakvačila. Prešla chvíľka a stisnutie povoľovalo. Ale miesto toho, aby si kráľovná vyslobodila ruku z Gastonovej, priložila i druhú a zúfalo sa mu zahľadela do rozorvanej tváre.

Skôr ako stihla čosi povedať, veľkými dverami vstúpil do miestnosti hlúčik postáv. Maličká Ločenzia s iskierkami v jasných očkách priviedla svoje dve sestry, aby sa aj ony potešili z nečakanej návštevy; o rok staršiu ryšavú Petaru a najstaršiu, vyhúknutú, už šestnásťročnú Şorîolenu s predĺženou tvárou, tak podobnou matkinej, ktorej však chýbal akýkoľvek nežný výraz. Večne červená, akoby zapýrená deva hneď sklopila zrak pochopiac nevhodnosť situácie, do ktorej vošli. Ločena sa nedala zmiasť spojenými rukami matky a svojho rytiera a dala korunu celej návšteve:

- Şora ťa chcela vidieť bojovať, pane... Vás, – dodala, nedôverčivo hodiac pohľad po matke kráľovnej, či ju zase nezahriakne. Tá sa len postavila z kresla a hneď doň zas klesla, vysilená novým návalom bolesti. Şorîolena k nej obratne pribehla, dlhými prstami vytiahla spoza opasku fľašku silnej vône a priložila ju k nozdrám zhlboka dýchajúcej ženy. Celá sa triasla.

Kráľovnej sa viditeľne uľavilo. Otvorila oči a mierne sa napriamila, pevne držiac Loničovu ruku. Rozpačitá Şorîolena bojazlivo pozrela na Gastona, ktorý jej pohľadom naznačil, že bude lepšie, keď ho s kráľovnou teraz nechajú osamote. Şorîolena pohladila lesklý fialový záhyb matkiných šiat, potom sa otočila a chytiac za ruky mladšie sestry vyviedla ich z miestnosti.

Keď kľučka dverí znehybnela, kráľovná sa zhlboka nadýchla a zdvihla svoju zronenú tvár ku Gastonovi. Pery sa jej zachveli a Gaston, vycítiac, že mu chce povedať niečo dôležité, učupil sa pri jej kresle a čakal, kedy si z nevládnych úst prederie cestu prvé slovo. Ozvalo sa však len nástojčivé klopkanie spoza veľkých dverí, ktoré nečakajúc na dovolenie, začali sa otvárať a vpúšťať do komnaty znepokojených šľachticov, z ktorých dvaja boli odetí do kňazského rúcha a tretí držal striebornú tácňu s malým zvitkom papiera. Nasledovali ich tri dvorné dámy, vyšperkované a navoňané, až prišli mdloby aj na Gastona. Súcitne pozrel na kráľovnú, ktorá sa z posledných síl premáhala, aby svojím stavom nevyľakala dvoranov. Gaston sa vzpriamil vedľa sediacej panovníčky a s vypätou hruďou chcel dočkať koniec tejto pretvárkyplnej audiencie. Kráľovná sklonila hlavu:

- Už je neskoro! -

Tie slová patrili Gastonovi Loničovi, hoci ten nemal poňatia, čo sa vlastne deje. Iba pohoršený šepot dám a zamračené tváre mužov vyháňali ho dostatočne z miestnosti.

Spravil pár krokov dozadu. Avšak skôr ako sa dotkol kľučky, zastavil ho hlas, ktorý veľmi dobre poznal:

- Teraz už neodídete, pane. –

Domiceli, Fra Vargelico

Vysvetlivky
...vy zase neviete, kde máte ten sever?!  Dobre, dobre...
...psssst, sme na dvore kráľa Gregora II. Áno, toho zachraňovaného a strateného. Jeho manželka Ionesa, opäť samodruhá, ako sa na poriadnu kráľovnú sluší a patrí, hoci už onen kráľ od nej tri dcéry mal: Soriolenu, Petaru a Ločenziu práve prijala Gastona a...