RUMBELLE
Depozit krídiel
12.
kapitola
Ruky mal už celé doškriabané od kamienkov a flitrov či akýchto sajrajtov, ktorými bola tá pošudená handra poobšívaná a
ktorým sa ušlo pekných pár hrubozrnných nadávok, kým sa mu podarilo to debilné
sako vyžmýkať aspoň do akej takej prenosnej podoby. S odporom ho narval do ruksaku a zaškrkotal zipsom.
- Potrebujem, aby si
nejako zamestnal tých dvoch jebov z lesa, čo ma majú strážiť. Stačí, keď budeš revať iný smer. - ukázal ukazovákom k zadnému východu a díval sa do baru. - Ja sa na chvíľu musím vypariť...a nepýtaj
sa! Je to moja vec. Lepšie, keď o tom budeš vedieť figu. – prerozdelil úlohy
a chudák Sam len mdlo hľadel pred seba a premýšľal, ktorá z možných
smrtí by bola najpohodlnejšia. Skúsi poprosiť.
Hodil na seba čašnícku zásteru, úsmev číslo
päť, naladil žoviálnosť na maximum a tváril sa, že momentálne má cieľ stať
sa zamestnancom mesiaca. Jeden zo šéfových hafanov nasával pri bare, druhý asi
snoril niekde poblíž zadného východu. Presne, ako predpokladal. Pod lampou bude najväčšia tma.
Čas sa poobtierať o ženské ucho. Tučný
Sam je nepoužiteľný. Katryn v štekliach a jeho bunde, to by šlo. Zlatá
baba. Vrece s fľašami je našťastie plné ešte od včera...
Vzduch sa mu zdal chladnejším, ale to len pot
zlegalizovaný strachom zaúradoval. Urobil mu radosť. Pridal do kroku.
Lietačky na poliklinike zasyčali, na
recepcii už boli zas normálni. Vidiac mu v ruke ruksak, iba si
skontrolovali identifikačné údaje hospitalizovaného chlapca a ochotne pustili
muža ísť si zacengať na detské oddelenie. Dávno zabudli, že už dnes tento tu s jednou
kapsou raz bol.
Ani tam nemal namierené. Zatiaľ. Potreboval
hovoriť s lekárom z pohotovosti. O jeho poznámke, ktorú dúfal
všetci prepočuli. Všetci možno, on nie.
Otvorila uzívaná sestrička. V ordinácii bez
pacientov už bolo prítmie, podľa meňavej farby svetla žiarila iba telka v rohu.
Jasné, že lekár podriemkava, ale on je viac ako pacient. Akože. Dobre, tak nie je,
ale... Sestra to rozdýchala a službukonajúceho lekára predsa len
vystrnadila z kresla za plentou. Stačila jediná poznámka. Ide o to dievča...
Belle bola očividne lekárovou srdcovou záležitosťou. Ide naisto.
Ešte musel chvíľu počkať, lebo ktosi skúšal
petardy pred Silvestrom. Naivné chlapčiská. Čím budú starší, tým budú ich vyblednuté jazvy hrať v čoraz zaujímavejších trileroch.
- Sestra, prosím, doobväzujte to, ja
pripravím správu. S tou potom ráno zájdete k svojej obvodnej na preväz. Počkajte
na chodbe. Zavolám vás. – naordinoval smrkajúcim rodičom, lebo nevedel
vydržať, čo mu tento tu, ošívajúci sa za plentou, tak naliehavo chce.
Kymácal sa nervózne pred miniatúrnym konferenčným
stolíkom a zo zle tesniaceho vaku na zem odkvapkávala voda.
S nedôverou
si premeriavali jeden druhého.
- Ide vraj o Belle. Ide...o...čo?! – usadil sa
lekár a ponúkol mu jej kreslo.
- Vy viete o čo...presne... ide. Pomenovali
ste to... totiž...pred pár hodinami... úplne... presne, by som ...povedal. Viete, tá paralela s mäkkosťou
a tvrdosťou. A...Belle. Ona sa vážne volá kráska?! – skúšal opatrne,
odhadujúc v duchu na akej úrovni asi jej vzťah s lekárom bude. Sú
rodinní známi? To by evokovalo ten okamžitý záujem. Sú viac?! Rovnaký záujem...Viac nie. Vekový
rozdiel nepustí. Ale ty by si chcel, aby teba pustil, však?!
Doktor si ho tiež pozornejšie premeral.
Vyzerá
ako díler. Správa sa skôr, akoby bol z opačnej strany barikády. Plus aj
tak vyzerá. Prejav nesúvislý, pohyby nervózne. Potí sa ako prasa. A páchne
putikou. Boj o pridelené body za vonkajší dojem prehral. Čo tento tu môže
mať spoločné s malou sladkou Belle. Tak pre teba je malá sladká?! Zakašľal
nasilu, aby chlapíka konečne primäl rozprávať.
- Potreboval by som s ňou súrne hovoriť.
Osamote. Je to dôležité a...fakt vážne. – nadvihol kúsok vyššie ruksak a radšej
ho položil na zem, aby späť vysal mláku, čo tu nechával.
- Neprichádza do úvahy. Toto je nemocnica. Je noc.
Návštevné hodiny sú zajtra popoludní medzi štrnástou a šestnástou hodinou...-
robil sa muž v bielom plášti dôležitým a profesionálne zaangažovaným.
- Žiadne zajtra! V pláne môjho
pošudeného života niekto zajtrajšok už teraz ráči vymazávať z disku, ako
nepotrebný súbor. Ona...ona by mohla mať antivírový program, ak sa
rozumieme...- precieďal ťažko, vedomý si toho, že vedľa je nejaký pacient a sestrička,
ktorá sa snaží skoordinovať obväzovanie s načúvaním romantického
dialógu v telke. Aspoň v to dúfa, že ju ten zaujíma viac, ako tento
ich.
Nádych, výdych. A teraz pravdu, alebo si
trúfne narýchlo vymyslieť uveriteľnú lož? V tom je celkom dobrý. Pravdu?
Lož? Oboje? Došľaka. Nebol si istý sám sebou.
- Dobre. Začnime od začiatku. Povedzme, že som
policajt. Pracujem v utajení na prípade. Chápete? V u-ta-je-ní...takže
vám nič nepoviem, lebo nesmiem povedať. Makám na tom už dosť dlho na to, aby ma
niekto odkrágľoval kúsok pred cieľom. Skrátka a dobre. Belle, fakt sa volá
Belle?! – nedokázal stále prijať, že sa niekto, kto takto vyzerá, môže aj takto
volať. – ...kde som to skončil?! Skrátka. To dievča je horúca stopa. Ten
matroš, čo u nej našli, a ja viem, že našli, ten je dôležitý pre ďalšie vyšetrovanie...- cítil,
že mu tŕpnu prsty priveľmi na gestikuláciu sústredených rukách.
- Skúste inú verziu. – prekrížil si lekár
spomalene ruky na hrudi a sebavedomo dvihol hlavu, mierne ňou neveriacky kývajúc do
strán.
- Dobre. Som malý posratý priekupníček,
ktorému ide o krk, lebo stratil zásielku. Vážne sa obávam, že tá trocha v jej
kabelke...je trocha z nej. Potrebujem zistiť, kde je zvyšok! – pripleskol dlane
o kolená a zamĺkol.
- No, vidíte. Z toho mi vychádza, že
idem volať políciu, aby si po vás prišli. Ak sú to kolegovia, nemáte sa čoho
báť, ak konkurenti, zbavím toto mesto...ako ste to vraveli? Malého posratého
priekupníčka? – usmial sa Whale cynicky.
Nepohol sa mu na tvári ani sval.
- Myslel som, že vám na nej záleží. Asi som
sa mýlil. – vstal a bez náhlenia, vediac, že sa ho nepokúsi zadržať, sa
chystal odísť.
- A prečo vám ...na Belle tak záleží? Vyzeráte
na hajzlíka, ktorému ide len o svoj kšeft a prospech. – ozvalo sa mu
za chrbtom.
Zamyslel sa a dvihol kútik úst. A potom
obe ramená. A tie zas spustil. Aj kútik.
- Ona nie je cieľová skupina. Ona nie. Také
ako ona...mávajú len smolu, ak... asi som ju... nechtiac, verte mi, namočil do niečoho, čo by
nemuselo dopadnúť najlepšie, ak to, čo hľadám ja, začnú hľadať aj oni. Oni...im
je jedno...- ťahal slová z päty.
- Takže jej chcete pômocť. Jej! ...nie sebe?!
– potvrdil si lekár, kým vstal.
Prikývol a tentokrát nemusel klamať.
- Toto si oblečte. – ukázal na rovnošatu prehodenú na vešiaku. –
Vždy som chcel vidieť, ako bude vyzerať po prebudení...- povedal doktor nahlas
a potom to oľutoval.
Prikývol. Ľudia sa delia na hoviadka božie a bezbožné
hovädá. Na povolaní ani veľmi nezáleží.
domiceli
dve bezbožné hovädá :D môže byť :D
OdpovedaťOdstrániťhá, tak tu sa budem opakovať :D bezbožné hovadá zase zabodovali :D
OdpovedaťOdstrániť