RUMBELLE - Depozit krídiel 17. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

17. kapitola

      Dvere ktosi opravil. Provizórne, ale bol mu za to vďačný. Nebolo zamknuté, stačilo šťuknúť kľučkou. Až tak dokonale zas asi narýchlo opraviť nešli. Našiel ju spratávať posledné stopy po nezvaných návštevníkoch. Jej druhové nastavenie zamedzilo akejkoľvek priznanej depke z prežitého. Ony to vnímajú praktickejšie. Presvedčila suseda opraviť zámok a uprataný, vyriadený byt bude menej provokovať myšlienky. Závidel jej ten predstieraný pokoj. Pretapetovaný včerajší panel zmoknutých plagátov. 

  Asi o tomto vravel nejaký ten ab-del-raši-kto-vie-aký vo svojom Svetle pravdy, čo kedysi dávno čítal, keď spomínal, že žena má byť pre muža štítom. A za tým štítom ulita? Kiež by mohol. Kiež by raz našiel presne takúto. So štítom a s ulitou, do ktorej by si vliezol a bahnil...v jej teple, tichu, pokoji, vláčnosti, mäkkosti, vôni...Hovorili sme o ulite, kámo, nie o nejakej zvlhnutej mušličke!

  Opatrne zaklopkal na vlastné kuchynské dvere. Hrala sa s natrhnutou záclonou a keď vybrala posledné dva špendlíky z úst, trochu sa aj usmiala.

  - Si doma zavčasu. Vypýtal si si kvôli mne voľno? ...aby si mi s tou pohromou pomohol? To je síce pekné, ale už som skončila. Teraz už nemôžeš volať políciu, ani keby si chcel. Nezostali tu po ňom, ...alebo po nich... nijaké stopy. – skúšala ho upokojiť, vidiac, že je nevyspatý, rozrušený, poblednutý chudáčik a akýsi nie vo svojej koži. Tušila, že vie viac, ale lepšie nič nevedieť.

  - Mrzí ma to frajerkine sako. Celé je to čudné... že zmizne akurát môj kýbel a tá ohavnosť. – zamyslela sa nahlas a len sama pre seba, vidiac, ako ťažko a s hrmotom sebe vlastným, nerešpektujúc priskorú hodinu rannú  dopadol za miniatúrny stôl a zaboril hlavu do dlaní. Šúchal si tvár a chystal sa vydýchnuť.

  - Vravela si niečo?! Prepáč... nepočúval som ťa. – zošuchol sa nižšie na stoličke a zaklonil hlavu dozadu, akoby mu tento pohyb mal dopomôcť k uvoľneniu sa. Ani tento, ani nijaký iný.

  - A kedy ma ty počúvaš! – zatiahla ironicky, zasadila buchnutím rýchlovarnú kanvicu do podložky a zasunula koncovku do zásuvky. – Ale...nezvykneš sa vracať takto skoro. Vždy sa zdržíš u nejakej tej svojej buchty a dotrepeš sa domov najskôr predpoludním. Začínam si vážne myslieť, že tá tvoja nová, je fakt poriadne dievča a do postele si ťa tak rýchlo nenanominuje... – podpichla a chystala sa po dlhom čase spraviť bratovi raňajky, nie až obed. Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslí, prvýkrát asi vôbec.

  Pobavene zas vrátil hlavu zo záklonu a nahol ju nabok. Kuchyňou sa rozsyčala voda v štádiu zovierania.

  - Takže mi asi neuveríš, že som strávil skoro celú noc s ňou?! – prekrížil ruky na hrudi a ústa roztiahol do širokého, spokojného úsmevu.

  Pritlačila nožík s maslom na chlebe prihlboko, až sa jej dotkol dlane.

  - Prestaň! Prosííím...Neopováž sa mi brať moje ilúzie! Veď si vravel, že je to slušné, poriadne  dievča... študentka. – capla na dobabraný chlieb dva kúsky suchej salámy, pribuchla chladničku a celé mu to podhodila pod nos, ponáhľajúc sa preliať nachystaný čaj. Alebo chce radšej kávu? Ktovie, čo pije jej brat takto po ránu...Takúto v tomto byte ešte nehrali.

  - Prisahám! Skoro som sa jej ani nedotkol. A celý čas mala na sebe nočnú košeľu. – žmurkol a s chuťou zahryzol do prvého jedla ktovie už odkedy, aj keď v ústach mal nastavané hradby, a hrdlo stiahnuté spolu so žalúdkom gumenou hadicou. Na dva uzly.

  - Šašo! Ja si ťa viem náhodou celkom detailne predstaviť. A to tvoje "skoro". – zarazila ruky do bokov. - Celý čas si jej iste natláčal kaleráby do tej úbohej peknej hlávky, rozostavoval kŕmitká, s jediným cieľom... – zamerala pohľad kdesi pod stôl, ale testovať mu vercajch v lavóri podľa starých babských rád zameraných na čerstvosť vajec by si bez tak netrúfla. Ak vyplávu, dcérenka, sú už duté...Plné vajcá mosá  klesnúť ku dnu! Niečo na tom bude. A nielen v kuchyni.

  Netušiac, čo za asociácie lomozia sestrinou hlavou, spokojne sedel s nohami od seba. Nechránený pred jej overovacími metódami. Spomalene prežúval. Nešlo to dolu krkom.

  Nechutí mu. To môže znamenať jedno. Odišiel nasucho. Nie naprázdno! Naplno! Glo-glo-glo, šli by ku dnu. Radšej to striasla z mysle. Ale dopriala by mu. Nie techtle – mechtle. Presne naopak. Aspoň pár dní asketizmu, nech si chlapec váži...

  - Ak si ju vyplašil, ak sa na teba vydlabe len preto, že si na ňu príliš tlačil, že nevieš, čo sa patrí, tak si ma neželaj! ...ťa v tom lavóri utopím jak mača! - naklonila sa k nemu a potom radšej zvrtla. Sladí? Nesladí?

  „My máme doma nejaký lavór?! Pokiaľ viem, aj posledný kýbel nám už odniesli. Dobre, že spomína.“ Pozrel smerom k vaku, ktorý nechal ležať pod kuchynskými dverami.

  Položila k nahryznutému chlebu šálku a podsunula cukorničku.

  - Máš rád sladké? – zaborila lyžičku a nadvihla ju nad šálku s pyramídou kryštálikov cukru vztýčenou  na nej.

  Príkývol, založiac do dataprojektora vlastný diapozitív, práve čerstvo vyvolaný, ten z dnešnej noci. Kto by nemal rád „sladké“... Zmĺknutý sledoval, ako sa cukor v šálke spomalene, tlmený horúcim čajom ukladá na dno a tam s ním splýva. Krásne splýva, dokonalé splynutie. Prevaľujúc sa pozvoľna od steny k stene, dorážaním,v pravidelnom rytme,  ďalších a ďalších kryštálov do svojho epicentra...

  - Počúvaš ma?! – zachytila ho za zápästie a potriasla. – Choď radšej spať, veď po obede ideme za malým do nemocnice. –

  Vstal. Načiahol sa k vaku a vydoloval z neho teraz už trochu páchnúci zvršok.

- ...ty...ty ho máš späť?! ...ty... - akoby ju osvietilo. - ...ak to bola len lumpáreň tvojich podarených kolegov, alebo pomsta nejakého soka, ktorému si pretiahol frajerku...- precieďala naberajúc paru medzi zuby. - ...už som si myslela, že dáš pokoj, že si si našiel... konečne... došľaka, veď ty by si pototo, aj zásuvku, keby netriasla! Dobre ste sa zabavili?! Hlavne, že ja tu driem celý deň, čo tu tí tvoji spití kumpáni natropili za bordel! Ešteže tu nespal malý! A ja že prečo nemám volať políciu...že prečo  zmizlo len to sako?! A svoj kýbel chcem tiež späť! Okamžite! Hneď a zaraz. Srandičky, srandičky, ako malí chlapci! Zaslúžil by si si cez papuľu, aby si vedel! – rozčuľovala sa, vymýšľajúc si vlastné konšpiračné teórie.

  Radšej ju nechal v omyle. Tak to bude lepšie. Jeden skalp na jeho promiskuitnom rováši navyše mu už reputáciu neskazí, ani nespraví. Hlavne, že schytila sako a zavliekla ho pekne do kúpeľne. Iste ho zas nanovo vyperie, vysuší, vyžehlí... ktovie načo, ale ak si myslí, že patrí...Belle...nech má radosť.

  Vzal si šálku s presladeným čajom do oboch dlaní. Krásne hriala. Keby si s ňou môže ľahnúť do postele. Nech ho zohrieva celú noc ...aspoň celé predpoludnie...Môcť byť spolu aspoň celý život.

- Tak potom by si ma mohol s ňou zoznámiť, rada by som jej niečo dala...- ukázala smerom ku kúpeľni, – ...aj vrátila a...trochu sa čo-to popýtala. – 

  Motala sa tam a späť a za ňou už bolo počuť nalievanie sa práčky vodou v ďalšom programe prania na tento víkend. Už sa očividne nehnevala. Bratov byt – bratove maniere. Odpúšťanie sa naučila hádam od tej blbej práčky. Napustiť – vypustiť. O tom je život.

  Vedel si živo predstaviť, čo by jej tak „dala“. Otázku za otázkou. Krížový výsluch a rady do života. Ako preprogramovať jedného nehodného brata. Manuál na používanie. A ktovie. Možno by sa konečne dočkal obhajoby, pomocou ktorej by sa vyšvihol rovno medzi anjelov. Amen. Tma. 

  Prižmúril viečka a zasníval sa. Cukrové intermezzo v horúcom nápoji však náhle vychladlo. Má šestnásť, zabudol si? Aké tam splynutie?! Máš dosplývané... Aj dosnívané.

domiceli