OUAT - Pešiaci medzi prstami...16.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

16. kapitola

Dvorná dáma

     Dlhý biely krk tučnej husi preťalo okované koleso veľkého koča, ktorý sa do ruín pevnosti Temného hradu vrútil priam diabolskou rýchlosťou.

- Nech sa páči, mladá dáma, – urobil Rumpel zdvorilostné gesto, no dievča zahalené do tmavého rúcha sedelo ďalej bez pohnutia a dívalo sa, skrz vybitú dieru vpredu koča, pred seba na dva konské zadky. Ryšavý drôtik vlasov sa jej zalepil okolo brady a jeho konček sa kýval vo vánku hore-dolu, občas jej poštekliac nos, ktorý si zakaždým okamžite poškriabala špinavou rukou v otrhanej košeli.

Dráždila ju zapálená vyrážka v jamke medzi kľúčnymi kosťami, pravdu povediac, dráždila aj Rumpla, preto len nervózne cmukol na kone a zlostne im zaťal do hladkých chrbtov tenký bič. Zvery sa vzopäli, kočiarom prudko trhlo. Špinavé prsty opäť minuli vyrážku a rozhodili sa do beznádejného oblúka, po ktorom sa šmykli aj s vyvaleným vozom do priekopy. Rumpel zabohoval. Odtrhnuté koleso ho tlačilo do chrbta a do poprsia, do akého sa mu nechcelo.

– Šľak aby vás vzal, hovädá jedny konské! Vy bezočivci chvostnatí! – ozýval sa z brány zúrivý kastelán a vidiac, čo sa stalo, ani sa nepohol zo svojho stanoviska. S rukami vbok metal zúčastnene s trochou predstieranej ľútosti očami i ústami hromy a niekedy aj blesky na miesto nešťastia. Ale priblížiť sa bál.

Rumpel sa rozčúlil, že krásnu devu čakalo práve takéto privítanie. Pozbieral sa spod koča a odkopnúc veľkú skalu, podišiel k dáme kŕčovito sa držiacej sedadla, aby jej ponúkol svoje rameno. Sliepka, omráčená letiacim kameňom, naposledy kvokla a s roztiahnutými paprčami odkväcla do výmoľu pri chlievoch, kde sa stále vyvaľoval pisár s rozžuvanou slamkou v ústach, ktorého stále nemal kto vytiahnuť.

- To si nevšímajte, – prehodil Rumpel a pomáhal rusovláske dostať sa z vykriveného voza. – Musíme sa dostať z tejto hnojovej jamy. Minule tu všetky svine podochli na červienku. -

So šarmom zatlačil do močovky zahnívajúcu raticu a galantne podržal dievčininu šatku, čo jej vypadla z vlasov. Kým sa vyknísala spoza dolámanej bočnice, Rumpel si napľul do dlaní a prihladil vlasy. Bol najvyšší čas. V tmavej černi mu už začínalo nebezpečne prebleskovať.

Viorela sa bosými nohami postavila do blata, akoby v ňom bývala stávala vždy, čomu sa Rumpel zo začiatku aj zadivil, ale už od matky predstavenej vedel, že dievča bolo ťažko vychovateľné, tak sa tomu ani veľmi nečudoval. Vlastne bol i rád, lebo v Temnom hrade sa po ničom lepšom chodiť nedalo.

Usmiala sa. Vlastne len čosi sa jej porobilo s ústami.

Rozrehotaná dievčina dupkajúc v riedkej mláčke a rozfrkujúc kusy blata po okolí, inšpirujúc sa nimi v momente si kvokla a dala sa do úpornej roboty masívnych hlinených guliek. Majúc už do každej ruky jednu, zase sa napriamila, ohla sa dozadu a presnými ranami sa dala do ostreľovania oboch mužov. Švác jednu do krku Rumplovi! Švác druhú do brucha napnutému kastelánovi, ktorý sa po zásahu ešte viac rozzúril. Zohol sa, zdvihol hrudu blata a kým sa Viorela stačila spamätať, schytala jednu medzi uši.

- Pane, koho ste to, dočerta rohatého, doviezli?! Veď ste išli pre šľachtičnú! – ospravedlňujúco sa kastelán pozeral na svojho pána, keď si uvedomil, čo vykonal. -

- Dáme sa tu zapáčilo a to ma teší, – rázne ho umlčal šokovaný Rumpel, schytil dievča za predlaktie a ťahal ju dovnútra obrovskej stavby.

Viorela jakživ nevidela také vysoké múry a nikdy by si nepomyslela, že niečo také vôbec existuje. Na riedke blato, ktoré sa za ňou ťahalo ako pás slizu, už dávno zabudla. V náhlom očarení obdivovala vysoké múry, špárala si v nose a po tvári jej tiekli slzy zo zasiahnutého oka, plného blata a iných svinstiev.

Rumpel ju pustil, až keď stáli pred nastúpeným, po zemi usadeným osadenstvom pevnosti. No len čo ju pustil, zase sa mu zúfalo obesila o krky. Nedokázal sa jej vznešene zbaviť, tak ju tam nechal visieť, aby zabránil ďalšej nemilej situácii, ktorá hrozila.

- Vážená rodina... – začal.

- Vy banda jedna nasprostalá! – pokračoval  prekladom pánových slov kastelán. Svojským spôsobom oboznámil všetkých, kto je Viorela zač, čo tu bude robiť a vôbec. A volá sa Belle. – Je vám to dúfam jasné, vy všivaví potkani nenažratí! – ukončil reč.

Väčšina tých, čo tam na začiatku sedeli, sa po počutí jeho hlasu v momente rozliezla kade ľahšie. Vlastne ho zostala počúvať len nahluchlá kľúčiarka a slepá pani Peribleptia, hľadiaca z okna. Čas zoznámiť ju s novým domovom.

- Vitaj v našej rodine, – dostalo sa z úst starej panej konečne privítania mladej dievčine, ktorá sa však o jej reči vôbec nezaujímala. S otvorenými ústami pozerala po trofejách nevkusne rozvešaných po fľakatých stenách, obdivovala mäkké stoličky poopierané o krb, pretože ani jedna už nemala štyri nohy, prstami sa bojazlivo dotýkala mastného pozláteného riadu a keď jej nový patrón Rumpel zmizol za dverami, začala sa prechádzať komnatou, s rozkošou zabárajúc svoje zablatené nohy do špinavých kobercov.

„Blcha potvora, ale hryzie!“ nadpriadla Viorela v duchu šarmantnú debatu a vyťahujúc si nohu z rozkladajúceho sa koberca, chytila drobné zvieratko a beťársky ho hodila hradnej panej do výstrihu. Stará Rumpelstiltskinová sa len zahniezdila a Viorela sa išla od smiechu priam pretrhnúť.

Tučná kľúčiarka, vidiac, že Viorela akosi divne otvára ústa, zabudla na svoju hluchotu a jav si vysvetlila ako lapanie po dychu, preto v snahe pomôcť, mohutne sa zahnala a pretiahla Viorelu päsťou po chrbte. Tá sa nezaprela. Schytila mohutnú kľúčiarku za čepiec, aby jej neutiekla, a vrazila jej päsť do štrbinky medzi očami.

 Pani Peribleptia sa strhla.

- Och, dievča, dávaj si pozor. Vieš, ja to tu už poznám naspamäť a hoci slepá, viem, kde sa čomu vyhnúť. Aj ty sa to čoskoro naučíš. -

Viorela však mala teraz iné starosti, ako počúvať dobre mienené rady pani domácej. V pravom uchu jej ešte zvonilo od nárazu zväzku kľúčov, ktorým jej rozzúrená kľúčiarka uštedrila ďalšiu ráznu ranu, no bez otáľania schmatla dvojnohú stoličku a hrubým vyrezávaným operadlom ovalila tučnú ženu po kolenách.

- Ale no tak, hádam to tu nie je až také neprehľadné, drahá moja. Si v poriadku? – rozpačito sa znova ozvala Peribleptia, začujúc zúfalé zaujúkanie a následný buchot, mysliac si, v dobrom, že dievča sklápa iste cudne oči a vráža do nábytku.

- Čo sa tu váľaš?! Zmizni ku kravám! – zjavil sa vo dverách už narýchlo umytý Rumpel a keď videl, že kľúčiarka napriek jeho rozkazu stále nehybne leží na zemi, slabo ju nohou dvakrát pošťuchal. Žena mu svojimi zaslzenými očami vtlačila do tváre nemú výčitku a v kŕčoch bolesti sa odplazila von z komnaty.

Strapatá Viorela nezaujato sledujúc tento výjav si z vlasov odtŕhala zaschnuté blato a mierne sa pohupovala v bokoch. Keď zachytila Rumplov zamračený pohľad, pokrčila len ramenami a spomenúc si na nedávny zážitok v kláštore opakovala tento známy pohyb, až kým jej mykanie nezastavila pevná mužská ruka, stisnúca jej hrdlo v pevnom zovretí.

Aj tento počin Viorele čosi pripomenul – pred pár dňami ju takto držal Arnolf so svojím pekným príveskom. Túžobne sa zahľadela na Rumplovu hruď, no keď so sklamaním zistila, že on žiadny prívesok nemá, nahnevane sa od neho odtrhla a urazene naňho zazerala spod hlinených chuchvalcov, ktoré jej viseli na čele.

- No, som tu, čo zas stete, mladý pánko?!? – klaňala sa pred dverami drobná slúžka, kriticky pritom v duchu hodnotiac výzor novej dvornej dámy.

- Zaveď Belle do jej izby a postaraj sa o to, aby jej nič nechýbalo, – poručil Rumpel a rukou naznačil Viorele, že má nasledovať slúžku. Tá však stála na mieste, dívala sa na jeho vystretú pažu a naďalej sa venovala svojej provizórnej očiste. Rumpel ju musel postrčiť a pokiaľ mu to nervy dovoľovali aj elegantne vytlačiť z miestnosti, aby si uvedomila, čo sa od nej žiada.

- Zvláštne dievča. Také nesmelé, zakríknuté, – vyslovila sa stará pani, keď zostala so svojím synom osamote. – Neviem, či si tu zvykne. my sme takí životaschopnejší, prebudenejší, milujeme...a milujeme...a milujeme, čo som to chcela? Jáj život...-

Rumpel chcel tiež čosi povedať, ale potom si to rozmyslel. Unavený sa zvalil na posteľ a tvár si ponoril do dlaní. Pochopil, že táto mladá dáma je ten najnevhodnejší človek pre jeho plán, akého si mohol vybrať. Ak vôbec bude ochotná koketovať s mladým Loničom a ak sa ten do nej čo len trochu zaľúbi, čo je viac ako nepravdepodobné, tak pochyboval o tom, že sa od nej dozvie to, čo potrebuje. Nijako si nevedel vysvetliť, ako mohli v srevrenskom kláštore niečo také strpieť. Tešil sa na inteligentnú šľachtičnú a doviezol si pochabú diablicu. Prstami pravej ruky sa dotkol holého temena svojej hlavy, keď si spomenul, ako mu Viorela počas príchodu do Temného hradu vyšklbla poriadny chumáč vlasov, keď si na konci cesty uvedomila, čo sa s ňou deje, a rozbesnená robila všetko preto, aby sa dostala nazad do kláštora. Holý život Rumplovi zachránila len obrovská rýchlosť, akou sa po hrboľatej ceste hnal jeho koč, pretože Viorela mala dosť roboty sama so sebou, aby nevyletela zo sedadla. Mykala sa  a vytriešťala oči na obrovské zvieratá pred sebou, chmáčuc do divokých prstov všetko, čo dočiahla.

- Taká zakríknutá, – opäť si povzdychla pani Peribleptia. – Určite si tu nezvykne. -

- Nemajte obavy, – vzpriamil sa Rumpel a zhnusene obkračujúc zablatené miesta na koberci, opustil miestnosť.

Na studenej a tmavej chodbe ho privítali zvyčajné vzdychy, ozývajúce sa z vedľajšej komnaty, kde sa starý Berto zabával, dúfal, že so slúžkami, a zvonku doliehajúce kastelánovo neúnavné hromženie. Hore na poschodí bolo počuť len čľapot vody a veselé výskanie žien, ktoré však vzápätí utíchlo. Táto zmena upútala Rumplovu pozornosť, preto vyšiel hore a otvoril dvere na izbe pripravenej pre Belle.

Najprv ho zavalila hustá voňavá para a potom sa mu postupne otváral výhľad na zem zapratanú rozhádzanými a zhúžvanými šatami, na závesy a prestieradlá, mokré od rozprskanej vody, a konečne na zadnú časť komnaty, kde sa vo veľkej kadi naplnenej horúcou vodou spokojne vyvaľovala usmiata Viorela. Dve slúžky stojace po jej stranách drhli jej telo i vlasy napenenými hubami.

Keď Viorela spozorovala svojho patróna meravo stojaceho vo dverách, postavila sa v celej svojej nahote priamo oproti nemu a snažiac sa vyjadriť svoju radosť z tohto kúpeľa začala nohou cápať po vode, fŕkajúc ju po celej izbe. Slúžky znova vybuchli do rozmarného výskotu a Rumpel, akokoľvek sa snažiac otočiť, nemohol odtrhnúť zrak z tejto krásky, ktorá práve zažívala niečo nevšedné a fascinujúce, tešiac sa z tohto nového pocitu ako malé dieťa.

 Pomedzi pevné prsníky si razil cestu úzky penový potôčik, rozplývajúci sa na mäkučkom drieku do tisícich pramienkov. Mokré červené vlasy, teraz o poznanie tmavšie, sa lepili na okrúhle plecia a na hebkú tváričku posiatu drobučkými pehami a zdobenú jasnými zelenými očami, z ktorých priam sršala radosť a spokojnosť.

Viorela naznačila Rumplovi, aby sa išiel tiež okúpať, že v kadi je ešte dosť miesta a že je to fantastické. Jej ružovkasté telo pripomínalo mu dôsledne ustlanú posteľ, plnú rozkošných a teplučkých vankúšikov. Inak tmavá neútulná komnata zdala sa mu teraz presvietená pohodou a veselosťou. Slúžky, celé ofŕkané vodou a obláčikmi peny, sa len uškŕňali a začali rozjarenú Viorelu osúšať.

Ohúrený Rumpel sa konečne spamätal a aby utlmil svoju vášeň, podišiel do kúta miestnosti, kde pri kamennom krbe naplnil a vzápätí na dúšok vyprázdnil veľkú čašu vína. Bola to len voda. Začínal prehodnocovať svoj plán.

  Keď unavené slúžky utreli z Viorely posledné kvapky vody, usadili sa na vysoko vystlanú posteľ a pripravovali pre novú dvornú dámu krásne šaty. Už dve noci nespali, ako ich puntičkársky kastelán stále preháňal po pevnosti, aby bolo všetko dôkladne pripravené pre šľachtičnú zo Srevreny. Jemný žblnkot vody v kadi, kde Viorela opäť nenásytne stála, a pukot dreva spaľovaného žltými plameňmi ich uspával, tak len s námahou udržiavali oči otvorené a rukami sa bezcieľne premŕvali v záhyboch pripravených šiat. Rumpel sa tiež usadil a hľadiac do poskakujúcich plamienkov v krbe nakazoval slúžkam, čo všetko ešte treba do nasledujúceho dňa zariadiť.

- Matke dajte do izby nové fakle. Tma ju deprimuje. A vymeňte jej aj vodu. Otcovi povedzte pred spaním nejaký príbeh, trebárs ten o tých bzdochách a nezabudnite mu dať k posteli vedro. A tchory... Nasypte im do válova a cibietkam dnes len vyčistite a dobre ich ohraďte, nech sa zase s tchormi nepozabíjajú ako posledne. Nie je to síce vaša starosť, ale na tú hluchú otrubu sa nedá spoľahnúť. A náš správca je taký prchlivý... Nechcem, aby sa zbytočne rozčuľoval. A mne na izbe zatvorte všetky okná. Tie nočné výpary zo smetiska sú životu nebezpečné. A najmä nezabudnite... Ale nie, to radšej zariadim ja. A keď to všetko bude hotové, môžete... – Rumpel sa otočil k slúžkam. Tie ležali jedna cez druhú na mäkkých šatách na mäkkej posteli a v polospánku ešte nebadateľne prikyvovali príkazom mladého pána. Viorela, znova celá stratená v bohatej pene už studeného kúpeľa, sa stále blažene usmievala a nohami robila v okrúhlej kadi veľké vlny.

„Umiera. Náš rod umiera a hnije zaživa. A ja sa na to nemienim pozerať. To teda nie! Veď je to zo dňa na deň horšie. O chvíľu sa nám tieto prežraté múry zrútia na hlavu!“

Rumpel vyšiel z komnaty. Treskol dverami a kľuku, ktorá mu zostala v ruke, zlostne vyšmaril na dvor...

Ozval sa hlas kastelána. Spomenul si na zbrusu nové nadávky...

Domiceli, Fra Vargelico