OUAT - Pešiaci medzi prstami... 9.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

9. kapitola

Kráľ

  Mĺkve ticho sedelo nad nádvorím kláštora. Kráľ ťažko dýchal, na spánkoch sa mu perlil drobný pot a popraskané pery pomaly sa strácajúce v niekoľkodňovom strnisku a plavých, mierne prešedivených fúzoch čosi nezrozumiteľne šepkali.

Keď občas hlasnejšie zalapal po vzduchu, pri posteli sa modliaca mníška sa znepokojene strhla a očami pohládzala rozpálené čelo panovníka s kropajami potu, ktoré pripomínali hnisajúce pľuzgiere poprevaľované v hlbokých brázdach tmavých vrások jeho lesklého povrchu. Chvíľami sa niektorá kvapka zatriasla a pomaly spustila dolu tvárou, strhávajúc ostatné, čo jej stáli v ceste, so sebou. Hrubá prikrývka vždy smädno vcucla guču kvapiek. Ich dopad prezrádzala iba tmavšia škvrnka.

Vzduch bol nasýtený týždňovými liehovými výparmi, šíriacimi sa z mokrých kusov handier, ktorými mníšky čistili kráľove rany z preležanín a povlakov stuchnutým dychom starých múrov olizovaného tela.

Mníška, už hodnú chvíľu nehybne kľačiaca pri kráľovi, ponorila veľký zvitok plátna do vody, dôkladne ho vyžmýkala a zaváhala načo ho použije...dala sa umývať blatom a myšačincami zakydanú dlážku. 

Iba okolitý chlad vlieval kráľovi do tváre blahodarnú sviežosť a do jeho raneného srdca vháňal nové prívaly stratenej sily, miešajúce sa s pichľavou bolesťou, ktorú si precitajúc čoraz viac uvedomoval, ako aj to, že s telom a jeho zdravotným stavom nemá nič spoločné.

Jeho vedomie bolo ešte napoly zahmlené slabosťou z pádov, ale o mozog mu neustále búšil hoci rozplývajúci sa, no nádherne farebný obraz devy so žiarivými vlasmi. A k tomu šperk. Nádherný, obdivuhodný kus...Ale iná deva. Jemu však museli splynúť v jedno, lebo takto k sebe patrili. Odpradávna. Tieto vlasy a tento šperk...Nedali sa zameniť, rozdvojiť, rozštvrtiť, rozbiť na tisícky čriepkov a kdesi zmiznúť. Nemohol za to, že to nevládal vymazať z pamäte. Po toľkých rokoch ťažkého zabúdania, vtĺkania si do hlavy vladárskych povinností a starostí ho osud zrazu postavil pred tento obraz z minulosti. Nešetrne a drzo. Keby bol osud človekom, mohol by ho vyzvať na súboj... ako vtedy, keď ho k nemu prinútili mocenské záujmy iných a on poslúchol, naivne si mysliac, že je to vecou osobnej cti.

  - Mea Réva! Révena! - vrieskal kráľ a prestrašená mníška stískajúca v dlaniach mokrú handru sa váhavo približovala, bojac sa kráľa v tejto chvíli osloviť, či nebodaj dotknúť.

V priestranných dverách sa vynorila postava matky predstavenej. Unavená tvár prezrádzala starosti. Zbytočne mníška s trasúcou sa handrou v rukách hľadala v jej očiach povzbudenie. Ani v rozochvených rysoch tváre starej Perpetuy, tiahnucej sa tíško za matkou, nedalo sa čakať čaro pokoja či chlácholivý balzam na bezradnú dušu.

Obe ženy iba mlčky vkĺzli do miestnosti a postavili sa pred lôžko kráľa, chrbtom pokornej pomocnici. Tá pochopiac situáciu sklopila zrak a hľadajúc, kam odložiť handru, podišla sklonená k oknu, preložila ju cez vedro, nevedomky ju prihladiac, a rýchlym krokom sa ponáhľala ku dverám. Zdvihnutá ruka matky Tartarugy ju však pristavila a následne ukázala smerom k lavici v zadnej časti dlhej miestnosti. Mníška poslúchla nemý príkaz a ticho sa zložila na lavicu s rukami zbožne zopätými v lone.

V izbe sa rozhostilo ticho, naťahujúc svoje zlovestné spáry zvedavosti a nejasnosti. Mníšky svorne mlčali a hľadeli na nepokojnú kráľovu tvár, ktorá sa kŕčovito strhávala, nekoordinovane hádzala raz doľava, raz doprava, rozfrkujúc kropaje po poduške. Potom sa napäla, akoby sa nemohla nadýchnuť a triasla sa zimnicou či hrôzostrašnými vidinami. Na chvíľu ustala a z pier sa vydralo chrapľavé: „ááách“.

Dych starých mníšok splýval s kráľovým, nechcejúc ho rušiť. A zase iba ticho.

Mníška vzadu sa zahmýrila, pozrela smerom k okovanej truhlici v kúte a späť na rozložitú postavu predstavenej, v zúfalstve si hrýzla spodnú peru a naberala odvahu. Po chvíľke čosi tichúčko zašepkala. Tartaruga si vymenila pohľad s Perpetuou, tá nechápajúc, prečo to spravila, iba niekoľkokrát prikývla a znovu sa zahľadeli na kráľovu tvár.

Mníška zozadu zasa čosi jemne zašveholila a zdvihla dokonca mierne ruku, ako to robievajú ľudia, keď chcú, aby im venovali pozornosť. Ako na ihlách zostala v strehu načúvať, čo na to sestry. Tie sa však ani nepohli. Znova zopakovala svoju vetu. Potom zase a zase, ale čoraz tichšie a tichšie, skŕčajúc sa nepochopená na tvrdej lavici. Prečo ju nevnímajú?! Musí im to predsa povedať.

„Ach pane, aké je to ťažké!“ uprela zronená mladá mníška zarosené oči k povale a v duchu si odriekala otčenáš. Prežehnala sa, znovu sa vystrela, povedala mníškam, čo mala na srdci a zatajila dych.

Matka predstavená potriasla hlavou, pootočila ucho dozadu, lebo sa jej čosi zazdalo, ale nič nepočula. Ani Perpetua. Kráľ znovu zachrapčal a párkrát fufňavo vydýchol. Zhlboka nabral vzduch, čo mu pľúca stačili, a pomaly ho trhane vypúšťal, stláčajúc mierne obnažené plecia zimomravo k sebe. Vystrel sa a otvoril pri tom ústa akoby chcel zakričať.

Videl voje vojakov ženúcich sa po pláni. A seba medzi nimi podkýnajúceho sa o rozdupané chuchvalce trávy, ledva sa podopierajúceho o kopiju, ktorá mu rozodierala dlane. A nad ním sa vznášal prízrak mladej dievčiny s cinkotajúcim šperkom, ktorý sa jej ovíjal okolo zápästia. Razom mu stála zoči-voči ako nepriateľ s prižmúrenými očami, odetá v ružovo-modrých vyšívaných šatách. Bol sám proti nej. Pýtala sa ho tým nepriateľským pohľadom, ukazovala na neho rukou.

Hrôza! Miesto šperku sa jej po zápästí rinuli celé mraky lesklých čiernych pavúkov a trhali jej jemnú kožu. Kúsky mäsa opadávali do zaprášenej trávy ako hrubé lupene odkvitnutej ruže. Ibaže krv z rán netiekla. Pod pevnými nožičkami a ploskými telami pavúkov už bolo vidieť bielu kosť. Každý pavúk s ukoristeným kúskom utekal preč, pričom svojím hladkým telom vrážal do ostatných, vydávajúc tak nepríjemný štrkotavý zvuk. Pavúky sa rozbiehali na všetky strany a od horizontu sa vracali vojaci. Unavení, otrhaní, ale ešte odhodlaní zabíjať, obkolesovali ho čoraz tesnejšie, mieriac na neho...

Kráľovi sa roztriasla sánka a hlavou pohadzoval po poduške čoraz strmšie, kývajúc mlčky: „nie-nie“. Ustrnutá tvár sa nahla dohora a znovu klesla na hruď, odkiaľ sa skotúľala na mokrý vankúš. Matka predstavená a Perpetua pokojne pozorovali toto zmätené divadlo chorého človeka. I mladá mníška, vidiac kráľovo trápenie z diaľky, sa nadýchla a povedala čosi mníškam už po mnohýkrát.

Bolo to dôležité, tak veľmi nevyhnutné, aby to vedeli, tak prečo, prečo ju nepočúvajú?! Zdvihla obe ruky a zopakovala to. Tartaruga sa vystrela, pokynula Perpetue, aby sa tiež otočila, a tíško našľapujúc, pridvihnúc si hrubé sukne, približovali sa k mníške.

Stojac už tesne pri jej kolenách, nahli obe ako na povel hlavy k ramenu a načúvali. Mníška takmer so slzami v očiach pokývala hlavou, akoby ju omínal priúzky golier na habite, celá rozochvená šťastím, že konečne bude vyslyšaná, takmer nečujne povedala, čo mala celý čas na srdci:

   - Spí! –

Domiceli, Fra Vargelico

 Vysvetlivky:

 Stalo sa kedysi dobre dávno... Ako sme už naznačili, boli dve kráľovstvá. V jednom vládol Krušovad, mal za manželku Révenu a okrem iného dcéru Ionesu súcu na vydaj. V druhom vládol král Gregor I. a mal synka na ženenie Gregora II. To je ten ubolený pán z tejto kapitoly...

  Slovo dalo slovo a starí králi sa dohodli, že zneužijú svoje deti na mocenské plány, zosobášia Ionesu s Gregorom II. a keď sa starí králi raz pominú, obe kráľovstvá pripadnú mladému ( vtedy už asi starému) páru, ale...

  Gregorko II. síce prišiel na pytačky, aj bol úspešný a Ionesu si vzal, lenže sa zamiloval do svokry. Do Réveny. Ani jej mladík nebol ľahostajný, nuž sa začali tajne schádzať na pôde srevrenského kláštora. A nezostalo to bez následkov. Po prvé kráľovná zľahla a po druhé sa po nej zľahla zem po tom, čo jej právoplatný manžel  kráľ Krušovad zistil, ako sa veci majú... 

  Čudný, ale dôvod na vojnu. Krušovad prehral. Gregor II. si nárokuje na korunu nad celým kráľovstvom, ale má to niekoľko háčikov. Prvým je Krušovadov brat Gostigrad, ktorý by tiež chcel vládnuť a druhým, že zmizli korunovačné klenoty a bez klenotov nemôže byť korunovácia. Gregor II. sa v krajine krušovadskej stáva len uzurpátorom, okupantom...to nahráva do karát šľachticom, mníchom, rebelom...opäť je tu čas nájsť si svoju stranu... Ale kto nakoniec zvíťazí?! ...bla-bla-bla. 

  To by na začiatok aj stačilo...