RUMBELLE
Depozit krídiel
5.
kapitola
Nastavoval tvár chumáčom oblakov belším ako
halogény, čo mu noc, čo noc spolu s divým rámusom, ktorý DJ v klube pyšne
a úplne od veci vyznamenával vlastnými fiktívnymi cenami Grammy, ako najsamštýlovejšiu hudobnú produkciu, vypaľovali a nemilosrdne
rozšliapavali bunku po bunke v beztak nefunkčnom mozgu.
Teraz však nebol v práci. S očami dokorán sa teraz do ich žiarivej beloby ponáral
predstavujúc si, že sa mu každá bieloskvúca, nehmotne jemná pavučina roztiahne
po tvári a vyhladí ju vždy o pár stupňov. Už ich musí nachytať len
zopár a vzlietne vyššie, znovuzrodený, opäť bez vrások, čo prišli na
návštevu mimo pracovných hodín staroby, už teraz, uprostred ešte akej-takej mladosti a drzo zostali...
Ešte
tu jeden, ešte tu. Začínalo ich však ubúdať. Skrz čoraz priesvitnejšie oblaky pary
začínala presvitať zelenkastá šeď zeme. Síce ešte poriadne hlboko pod ním, ale
všetky tie povlaky doteraz nazbierané, akoby sa premenili na kotvu zakliesnenú
v jeho bruchu a nebadane ho ťahali dolu. Až k zemi. Až na samé
dno. Voda. Všade veľa rozpenenej vody. Tisíce, milióny bublín, na ktoré sa
zmenili nachytané obláčiky a bezmocne vyšumievali okolo neho. Márne plácal
rukami. Pod dlaňami to neboli vzduchom naplnené bublinky, ale oceľové guľočky z nejakých
ložísk. Tvrdé, chladné. Zväčšujúce sa. Čoraz väčšie a čoraz ťažšie. Strieľali
do neho, zmagnetizované skladali sa mu na chrbát, jedna vrstva za druhou, ohýbali
ho a ťahali hlbšie a hlbšie ku dnu...
Ruka mu vystrelila. Polka tela tiež. Zažmurkal
a prebehla ním triaška, kým sa utriasol do obživnutia a zameral sestru vedľa
seba, čo ním trmácala snáď už zo zotrvačnosti, akoby si nevšimla, že už je
dávno hore a zvedavý, čo to tu vystrája.
- Nemôžem ťa nechať, mrzí ma to, ale...
malý... – zaváhala, či sa zas rozbehnúť do izby, alebo zintenzívniť proces
budenia.
- Mal záchvat? Zas?! – domyslel si sám.
Vykoptával sa z paplóna a hrabal sa
z tmavej bočnej izby, kde ani netušil, ako sa dostal. Vedel len, kto mu tichúčko zastrel žalúzie, aj kto ho pozorne poprikrýval.
To, čo sa mu snívalo, bolo obdobne nepríjemné,
ako onen dôvod budenia a aj bol rád, že ho durila z pelechu práve uprostred toho prekvapivého topenia sa. Vždy bol
presvedčený, že sny o lietaní a plávaní súvisia so sexom, aspoň to si
pamätal z prednášok o Freudových asociáciách podvedomého stvárnenia libida. Ale
toto bola skôr bohapustá súlož, ako nežné milovanie. Jedine výsledok, že
precitol mokrý, bol v oboch prípadoch identický. Striaslo ho chladom, ale dlabal na to. Na seba.
Chlapček
sedel uprostred izby, sústredene, s vyplazenou špičkou jazyka sa zamestnával kockou s pestrofarebnými
obrázkami, obzvlášť sa usmievajúc na jeden z nich. Pri nosnej dierke bol
malý náklad hlienu, druhá dýchala, zakaždým vyprsknúc a pukajúc malú neduživú bublinku. Občas nervózne
pomrvil noštekom a pootvoril viac ústa, aby pľúca naplnil vzduchom tadiaľ.
Pozrel na ženu. Nemusel sa spýtať, ona
prikývla. Dala mu teda už sirup i spreje, teraz by mohlo byť chvíľu dobre.
- Pred chvíľou... pred chvíľou, iba sa nadýchol a zostal tak! Preľakla
som sa. Mal dokorán oči a ústa a... v tých očiach strach. On...on
nemohol vydýchnuť. To bolo zas strašné... Iba lapal naprázdno. Tak veľmi chcel...a
ten strach. Skoro som umrela od hrôzy! – triasla sa viac, ako chcela a sledovala,
ako chlapčaťu pozorne utiera nos do trička a usádza si ho na kolená, neustále sa mu
nežne prihovárajúc, aj keď slovám vôbec nerozumela. Od registroval kocku v ruke,
aj obrázok šteňaťa na nej, a správal sa, akoby dopoly olúpaná kocka bola
tým najväčším pokladom pod slnkom.
On bol jeho najväčším pokladom. Pod slnkom.
Dieťa, s ktorým netušil, čo si počne, keď mu ho jedného dňa priniesla, len
s igelitkou už nepoužiteľných vecí, zájdenou odsávačkou na mlieko a nájdeným
smútkom v očiach, že nemá s ním už kam ísť.
Od prvého okamihu, hoci ho vystrašený,
poblednutý a očividne zhrozený jeho výzorom chlapček rovno ogrcal a rozreval
sa v jeho neskúsených rukách, akoby
ho z kože drali, vzniklo medzi nimi puto, ktoré aj slepý nielen videl, ale
aj cítil. Cez tenkú, neduživú kožičku presvitali mu žilky. A v nich krv.
Aj jeho krv. Bol mu predsa právoplatným ujom. Jeho jedinou rodinou. Asi. Teraz.
Vtedy. Navždy. Možno práve do tej krehkej
priesvitnej kože sa zamiloval na prvý dotyk.
A tých
dotykov muselo prísť veľa. Veľmi veľa. Žena, čo ho ledabolo oblečeného a hladného
priniesla do jeho staromládeneckého bytu sa len zložila a potom zložila.
Strávila pár dní v nemocnici, potom v liečebni a na povinnej
odvykačke. Vyšetrovňa, cela predbežného zadržania, podmienka. A aj keď sa
po pár chabých týždňoch vrátila k nim do bytu, ešte začas bola iba
apatická, bez života, bez vízie budúcnosti.
Za ten čas sa museli spolu naučiť
koexistovať. Malý a veľký, stratení muži...Potom to naučili aj mamu. Dnes
je z nich najschopnejšia. Niekedy mu pripadá až prekvalifikovaná, ale je rád, že je... Z ničotnej mamy sa stala mama dvojnásobná. Vracala mu
všetko. Aj s úrokmi.
- Ja som tomu na vine... ja to viem. Ja si to
budem navždy vyčítať. Toto je nespravodlivé. Prečo práve on...– fňukala, s rukami
zalomenými v lone, pohodená na stoličke jemu za chrbtom.
Tušil, že zas a znova naráža na
minulosť. Na svoju vlastnú, stratenú, ktorú nehľadala, ale ktorá si ju
nachádzala v pravidelných intervaloch, kedykoľvek sa jej to hodilo.
- Teraz nie. Nie je na toto čas. Obleč ho, aj
seba, pôjdeme k lekárovi. Mne... nepáči sa mi to. Nebudeme zbytočne riskovať
a... aj ty budeš pokojnejšia. - rozprával
malému do vláskov, nebadane však načúvajúc podozrivý piskot, čo mu vychádzal z útleho
tielka. – Pred nočnou mám ešte čas. Stihneme už len pohotovosť, ale o to lepšie,
aj keď nám budú brýzgať, že sme nešli obvodnej už ráno. Tej neverím. V nemocnici
sú väčší páni...– hľadal body obhajoby pre seba aj sestru.
- Mama pače...- ukázal chlapček natrčenou
rukou smerom k žene, čo sa zas chvíľu nemala k ničomu.
Postavil ho na nohy, podal mu do ruky druhú
kocku a pokynul, aby šiel za ňou. Dieťa sa usmialo, možno vo svojom malom
rozumčeku spokojné s riešením uja, že plačúcej mame nebude musieť dať
svoju šteniatkovú kocku, ale dajakú druhú.
- Nepač! – strčilo jej ju pod nos a len čo
po nej s boľavým, sileným úsmevom siahla, rýchlo sa zvrtol a prášil späť k mužovi,
usadiac sa mu na kolenách, ako sliepka v klonke na vajciach. Doslova a do
písmena. Mal čo robiť, aby nezavyl od bolesti.
Aspoň ju to dakus rozveselilo, hoci ju
mimikou dôrazne preventívne upozornil, aby sa neskúšala smiať jeho utrpeniu. Bol taký smiešny
s tou hlúpou grimasou hrdinu, a kvapôčkami potu na rozmedzí konca
čela a strapatých vlasov, čo ustojí každú bolesť.
Chlapča sa zúrivo rozkašľalo. Oboch ich to prebralo
z letargie a ich pohyby sa zrýchlili. Poobliekať a vyraziť.
domiceli
jemine, dieťa...ale dobre, no rozdýchavam :D
OdpovedaťOdstrániťKomentár "rozdýchavam" bol krutyyy :D
OdpovedaťOdstrániťnádych-výdych, ideme ďalej :D ale nie, pohoda, na nemocnicu sa celkom teším :)
OdpovedaťOdstrániť