OUAT - Pešiaci medzi prstami... 21.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

21. kapitola

Kde sú kravy?!

         - Sem s tou kravou! – ozvalo sa z najvyššieho okna pevnosti.

  Široká červená hlava starého Berta sa vykláňala do hĺbky Temného dvora, aby na seba upútala čo najviac pozornosti vonku zhromažďujúceho sa služobníctva.

  - Sem s ňou! Už aj zaraz! – viac sa mu z alkoholom prepáleného hrdla nepodarilo dostať, a tak sa jeho plešatá hlava bezmocne stiahla do tmy hradnej chodby. Už ho omrzeli jednotvárne zábavky s mladými zasoplenými slúžkami, preto sa neoblomne rozhodol, že si na svoj hrad prizve malkarských trubadúrov a kočovných komediantov, ktorí nedávno hosťovali v podhradí bývalého krušovadského sídla a teraz tiahli krajom na sever. Náramne sa tešil z tohto svojho nápadu a skoro sa zadusil od rozčúlenia, keď mu oznámili, že v pevnosti už niet ani kúska pergamenu, na ktorý by mohol svoje pozvanie napísať. Nanešťastie, podľa bližšie neurčeného zdroja, vraj kdesi, najskôr v stajni, živorili ešte dve zmrzačené stvorenia, z ktorých jedna, nevedno prečo, nedávala nikdy mlieko a druhá kvôli rozmaru hradného pána, ktorý dostal chuť na huspeninu, prišla o chvost a teraz bola zasa odsúdená darovať kus kože za účelom získania jedného zvitku pergamenu.

  Úlohou poverený hradný správca nestrácal čas a, žiaľ, ani hlas.

  - Vy do ľudských koží nadžgaté konské paštéty! – vyletel kastelán z chlievov ako besný čert a vrhol sa na nič netušiacu kľúčiarku, ktorá práve chytala do akejsi nepeknej nádoby krv vytekajúcu z odraného krku zdatného kohúta.

  - A ty, keď si sa mi už vteperila do cesty, rešeto staré hrdzavé, - chmatol ju za lem goliera spodnej košele, - ako to... ako to, že zase chýba zo šesť tchorov?! Načo tam chrápeš, keď tí smradľavci stále miznú?! Veď ja z toho následne vyvodím hmotnú zodpovednosť! -

  Kľúčiarka sa usmiala, lebo ju správcova drapľavá ruka príjemne šimorila na krku, za čo hneď schytala buchnát, čo ju však tak potešilo, že keby vedela, aj by poďakovala, lebo sa jej už konečne prestalo čkať od včerajšej zabehnutej kukurice. Len potriasla sánkou a robila si ďalej svoju prácu.

  - Kde sú kravy?! Kde sú?! V tomto z tchorej tlamy vypľutom hrade je dostatok akurát tak hnoja! - kopal bezmyšlienkovito rozpajedený muž do rôznotvarých kôpok poblíž seba, a fučiac sa štveral na tú najvyššiu zo všetkých okolo -  Ale to vám hovorím, kotrby kvasené... – obrátil sa k zbehnutým  paholkom, - Obsmŕdať kade-tade a vylihovať, to je pre vaše slizké, skľavené hnáty, kaliky smradľavé! – rozohňoval sa kastelán tým viac, čím početnejšie obecenstvo sa mu naskytovalo a čím vyššie bol približujúcimi sa poddanými vytlačený.

  -  Poslednýkrát sa pýtam: Kde...sú...kravy? Kde sú kravy? Kde sú kravy? Kde sú kravy? Kde sú kravy?! Kde sú kravy?! Kde... – fackal pri tom koho zasiahol.

  V jednom okamihu, keď sa znovu rozohnal, priveľmi sa ohol dozadu a už bol v pevnom náručí statného kováča. Uštedril mu jednu do nosa s otázkou o terajšom pobyte hradných kráv a ten stále poctivo držiac svojho nadriadeného hromovým hlasom odpovedal:

  - Pa...pa...pa...pa... -

  - Čo? Išli pá-pa? Na špacírku? -

  - Pa...pa... -

  - To som už ráčil očuť, ty chrapúň! -

  - ...sú...sú...sú... -

  - No, kdeže sú? -

  - Pa...pa...sú...sú... -

  - No jasné! Sú fuč! To vidím! – správcu chytil druhý hysterický amok. – Prestaňte na mňa vyvaľovať tie kyslé ksichty a vytlačte konečne zo seba, kde sú tie sprepadené kravy! -

  Kováč si v náručí podhodil správcu, aby sa mu lepšie nadávalo a triafalo do jeho nosa. Počkal kým mu zase jednu uvalí a očami ho prešpikuje. Potom pokračoval vo vysvetľovaní.

  - Pa...pa... -

  Správca ho mlátil, čo sa doňho mestilo a ešte navrch.

   - Kravy! -

   - Pa...pa... -

   - Ja ti dám pá-pá, cicvor jeden vycivený! Ja ti dám ty ožltnutá petržlenová vňať! Ja ti dám! - za hromového povzbudzovania ostatného hradného osadenstva: „Daj mu!“...“Daj mu!“, miesil správca kováčovi z nosa novú fasádu tváre.

  - Pa...pa... -

  - Ja ti tú tvoju oškvŕknutú hnilú papuľu... -

  - Pa...pa...sú...sú... -

  - Kdééé?! Tak kdééé súúú?! – kvílil správca.

  - Pa...pa... -

  To už ani služobníctvo nevydržalo a vrhlo sa na vysokého hradného kováča a keďže ten úporne pokorne držal správcu, ušlo sa im obom.

  Divadlu na dvore, sa spoza brány, nemo prizerali pokojne prežúvajúce hoviadka, pasúce sa na riedkej tráve, čo iste nedobrovoľne vyrástla na dne bývalej hradnej priekopy. Hluk ich privábil až k padaciemu mostu a vyvaliac si naň hlavy zboku zízali svojimi mäkkými hnedými očami, neúnavne v papuliach prevaľujúc prežretú potravu.

  Mohutné hlavy im nachvíľu trochu poskočili, keď na prostriedku mosta zastala skupinka pestrofarebných ľudí s otvorenými ústami. Okýptená krava ani len netušila, že jej títo tu práve zachránili jej beztak  úbohý kravský život.

   - A vy čo tu robíte farební pajáci?! Čo? Čo sa mi tu natriasate na mojom padacom moste?! – prekvapene na moment znehybnel v pevnom náručí uvelebený kastelán s monoklom  pod okom.

  - V každej farbe byť svetlo a v každom piesni byť život, - ukláňal sa pred bránou prekvapený principál a pokračoval - ...svieže kveta z Malkara prichádzať vniesť život k vám, - pyšne ukázal smerom na pôvabné tanečnice ľahké ako pierko. Už však boli kdesi odfúknuté. – Mágia telo a hltanie oheň, to byť náš fekér z ďalekej... ktoviekade! -

  Polonahý svalnatý chlap predstúpil dopredu a predkloniac hlavu vyšľahol mu z úst dlhý oranžový plameň. Potom sa rozkašľal.

  Šokovaný kováč poznajúci oheň len zo svojej vyhne, od prekvapenia stratil všetku svoju silu a pustil kastelána, naivne spoľahnutého na bezpečné zovretie.

  Na naklonenom slizkom teréne sa šmýkalo jedna radosť. Aj dve radosti a strmá skalná trhlina, akási už nič nehovoriaca prírodná časť múru smerujúceho asi do bývalých hradných pivníc, dnes už pozarastaných krami otvorila kastelánovi svoju náruč. Ani hláska sa mu z hrdla nevydralo v tej rýchlosti, akou sa zrútil dolu.

  Ohúrená spoločnosť zmeravela. Svalnatý fakír zbledol, údy mu ochabli a od prekvapenia vygrgol svetlooranžový ohnivý jazyk. Radšej sa rozkašľal.

  Na niekoľko krokov od nich zízala rozďavená temná diera ako vyhasnuté ohnisko. Vzápätí sa jej čierne hrdlo naplnilo vydeseným revom.

  - Do ritííí!!! Do ritííí!!!... -

  Pár jednotlivcov sa prebralo z omráčenia a nahlo sa nad dierou. Tam v hĺbke, ktorá mala pohltiť kastelána a premeniť ho na dobitú mŕtvolu, trepalo sa zhruba meter pod povrchom mľandravé telo nabodnuté na konári, ktorý tam trčal zboku kamenného výbežku.

  - Do ritííí...zapichnutý ho mám! ...- vrieskal jedovato kastelán, šťastný, že žije.

  Z koča prikrytého polátanou hnedou látkou sa neopatrne vystrčila mladá tvárička krehkej čiernovlásky a jej vyľakané a predsa zvedavé očká hľadali v kope ľudí príčinu ich vytrženia. Keď jej však bezchvostá krava s tupým ksichtom strhla z hlavy belasú šatku a zaslintala kus rukávu, stratila sa radšej znovu v bezpečnej skrýši voza.

  - Čo čumíte, lichva jedna neschopná?! Mor prasačí! Regiment vyhnilcov! Už aj mi pomôžte, vy skysnuté baklažány! – vlnil vzduch kastelánov cholerický prejav. Ostrý konár ho omínal na chúlostivom mieste, na ktoré opitý hlásnik s úľubou túžobne upieral svoj mútny zrak.

- Niekto ráčila mala malá, drobná nepríjemnosť? Na to tu naša povrazolezec... kaskadérska... to oné... podviedla...Ťahaj do priepasť, Durmi! Kým peknectený pán pekne tvoja údy hovorí, - nestratil principál duchaprítomnosť a svojou divnou hatlaninou komandoval súbor. Farebné škvrny sa len tak hmýrili, naťahovali dlhé povrazy, zapínali sa, napínali, až kým správca nebol, vlečúc sa ešte hodný kus po bruchu, vytiahnutý z diery. Keď ťah ustal, z celej sily buchol oboma zovretými päsťami o zem. Z úst mu vyfŕkla pena a to bol povel pre semnyovské služobníctvo, aby sa rozplynulo do stratena, do čoho hradný správca zareval:

  - Ďakujem! -

  Všetci malkarskí umelci nezvyknutí na pomery v sídle stáli v pozore. Okrem „večne spiaceho muža“ zavretého v truhle. Z tej strany bolo počuť len buchot, lebo aj on ráčil vypočuť kastelánovu ďakovnú reč.

  K zúboženému, na zemi natiahnutému mužovi odvážne pribehli akoby odniekiaľ práve dofúknuté tenučké, vyhladnuté tanečníčky, viac nahé ako odeté, s husacou kožou navretou po celom tele, a keďže mali v popise práce odobrenej zmluvou aj klauzulu o všemožnom pomáhaní plemenu mužskému pri...tam sa to rozmazávalo, nežne sa vrhli na správcu. Snažili sa ho utíšiť, pofúkať zranené miesta. Miesto.

  Kastelán slastne zdvihol viečka.

  - Kravy nakazené! Bolo vám treba terigať sa sem?! Zhnite tam, kde ste, hovädá rohaté ... -

  Tanečníčkam zamrzol na tvári povinný profesionálny úsmev.

  A dve kravy, ktoré náhodou pohľadom práve objavil správca vo vodnej priekope, akoby rozumeli, stiahli zahanbene hlavy medzi uši a zmizli z dohľadu.

  - Do hradu! rozkázal si kastelán.

  Principál sa ako dobrý obchodník potuteľne usmial a dal znamenie celej suite nasledovať povrazolezcov nesúcich správcu do pevnosti.

Domiceli, Fra Vargelico