OUAT
Pešiaci medzi prstami
11. kapitola
Oranžoví draci
- Čo to má znamenať, Viorela?! Vari
si už dočista spochabela? – osopila sa Tartaruga na roztržité dievča, ktoré
vpadlo do ticha miestnosti s takým rámusom, že všetky tri meditujúce mníšky od
ľaku skočili na rovné nohy a zhodne sa držiac za srdce nespúšťali zrak z
čudesných pohybov, ktoré pred nimi fučiaca Viorela predvádzala, ako keby chcela
rituálnym kmeňovým tancom privolať dážď. Behala od jednej mníšky k druhej,
sklonila sa i nad kráľovo lôžko, ale uvidiac pacienta s hrôzou odskočila znova
k matke predstavenej.
- No čo je? Čo sa deje?! Nebehaj tu
ako splašený mravec a povedz mi pokojne, čo chceš, – povedala Tartaruga a ani
si neuvedomovala, akú nesplniteľnú úlohu zadala rozhadzujúcej sa rusovláske,
ktorej sa začali do očí tlačiť slzy. Rukami naznačovala čosi dlhé, potom
dlaňami znázornila striešku a ukazovákom zamierila na odfukujúceho kráľa. Na
záver sa dvakrát udrela do hrude a s nádejou sa zahľadela na predstavenú.
- Neviem, čo ti leží na srdci, milá moja. Vráť
sa do kuchyne, teraz ťa tam určite potrebujú viac ako my tu, – vydala rozkaz
Tartaruga, keď sa spamätala z Viorelinej posunkovej správy.
Nepochopená Viorela nenachádzajúc iné riešenie
zúfalo schmatla matku predstavenú za kríž, visiaci jej na dlhej reťazi až po
pás, a ťahala ju von z miestnosti ako na obojku.
- Tu už ale prestáva všetko! Už aj
ma pusť! Počuješ?! – chmatla prekvapená žena po reťazi a trhala ňou, ale
Viorela držala ďalej. Držala kríž a ťahala bezmocnú Tartarugu cez dvor až k
hlavnej bašte, pri ktorej sa nachádzala kuchyňa. Vedela, že sa dopúšťa veľkého
previnenia, ale akosi podvedome cítila, že nebezpečenstvo, na ktoré chce matku
predstavenú upozorniť, je väčšie než jej oddanosť a bohabojnosť.
Všetko, čo si v tej rýchlosti, akou bola hnaná
vpred, matka Tartaruga stačila všimnúť, bol len veľký prázdny sud valiaci sa po
nádvorí z dverí príbytku rozveselených šľachticov a Arnolf opierajúci sa o
stenu tej istej budovy a s chrchlaním uľavujúci svojmu telu.
- Tak toto ťa bude veľmi mrzieť,
milá mo..., – nedopovedala. Slovo sa jej zadrelo v hrdle ako rybacia kosť, keď
jej Viorela strčila hlavu do otvoru v hradbách, cez ktorý uvidela ozbrojených
mužov, zatiaľ v tichosti obliehajúcich kláštor.
- Pre Kristove rany, Viorela, veď
to sú... -
- Matka predstavená! – s vypätím
posledných síl sa k dvojici žien ponáhľala zhrbená Perpetua. – Matka
predstavená, kam vás to zaviedla tá stvora bláznivá! -
Viorela, ešte stále pevne zvierajúca v rukách
kríž, sa len zanovito otočila a vykukla cez škáru v hradbách, no hneď sa znova
zvrtla, keď zbadala, že sa skupina ozbrojencov približuje k vstupnej bráne
kláštora. Miesto nej sa do otvoru strieľne vopchala Perpetua.
- Sme v pasci, drahá Perpetua, –
veľmi presne zhodnotila situáciu Tartaruga. – Nedali na seba dlho čakať... Ale
musíme si zachovať rozvahu. A bohabojnosť a hlavne rozvahu. Tú. -
Zadychčaná Perpetua vyvaľovala spoza okuliarov na
predstavenú veľké oči a ukradomky nazerala cez strieľňu.
- Matka predstavená, idem upozorniť
šľachticov. -
- Nie, Perpetua. Tí nám teraz
nepomôžu, – povedala Tartaruga a s opovrhnutím ukázala na Arnolfa, ktorý sa v
kŕčoch pri múre zbavoval pažravo pohltaných kusov, o ktorých si myslel, že
sú hydinou.
- Ale choďte tam a skúste medzi
našimi hosťami nájsť aspoň dvoch, ktorí sú ešte ako–tak pri rozume. Nech prídu
za mnou do kuchyne. O ostatné sa postarám ja.
Perpetua ešte naposledy hodila pohľad za kláštorné
hradby a jej drobné tielko sa už náhlilo k vysvieteným dverám nízkej budovy.
- Nech boh pože-požehná vaše
cte-svä-tééé, – snažil sa Arnolf vzdať poklonu okolo prechádzajúcej mníške, ale
roztancovaný žalúdok mu nedovolil dokončiť.
Perpetua len zaťala päste a hoci mala neodolateľnú
chuť odpľuť si pred tým bezbožným baranom, nenašla vo svojich zoschnutých
ústach dostatok slín.
- Doboha, veď toto som tuším ani
nejedol! – ozvalo sa poďakovanie za pozdrav.
Stará mníška si sňala z nosa malý cviker a vložila
si ho do záhybov svojho habitu. Pred dverami miestnosti, z ktorej sa ozýval
vášnivý huriavk, chvíľu postála a potom nimi rázne trhla.
- Mea Réva, Réva „hik“! –
rozkrikoval sa muž stojaci v strede miestnosti na chrbte flegmatického, pomaly
zaspávajúceho Orfyho. Kymácal sa, ledva udržiavajúc rovnováhu.
Keď Orfy zodvihol ruku a chcel sa poškrabkať na
hlave, kam mu dopadali studené kvapky lahodného vína vyšpľachované z neistého
Gastonovho pohára, zmenšil možnosť stability na tri končatiny, čo už Gaston
nezvládol. Poslednýkrát sa prehol dozadu a krútiac rukami, balansujúc zúfalo
celým telom, skydol sa priamo pred sukne zhrozenej Perpetuy, pripučiac Orfyho
svojimi ťažkými čižmami. Obsah jeho pohára si z purpurovej, žilnatej tváre
neobratne utieral starý kráľovský spovedník.
- Nehnevajte sa na nás, ctihodné
sestry, – ospravedlňoval sa za všetkých spoza veľkého rukáva a keď si dosušil
tvár, ťažko dopadol na stoličku, neudržiac sa dlhšie na nohách.
Mladý Simon, zapíjajúci v kúte svoje nedávne
poníženie, sa začal pri pohľade na rozvaleného priateľa trhane smiať. Pritom
vzal drsne do ruky psiu papuľu a lial do nej víno. Zalejúc neobratne chrtov
ňufák, ten sa nervózne zahniezdil v kruhu a začal hlasito fŕkať, buchnúc si
zakaždým hlavu o podlahu.
- Prežalostný pohľad je na vás,
páni, – zašveholila potichu Perpetua.
- Amen,
– spadla razom spovedníkovi hlava na hruď a skôr ako sa stihol zachytiť stola,
ako peň sa zrútil povedľa stoličky a zostal ležať bez najmenšieho pohybu.
Gaston, spamätajúc sa z pádu, objal si jednou
rukou roztrasené kolená a smial sa, čo mu sily stačili. Rozbesnený chrt na
okamih prekvapene zastal. Krvavo červené oči sa mu zalievali po srsti stekajúcim
rubínovým vínom.
Keď sa Simonov pohár vyprázdnil, pes sa striasol
prskajúc nápoj po okolí, ale neisté nohy ho neudržali. Podlomený sa roztiahol
na zemi, no hneď zas vyskočil a pustil sa krížom cez miestnosť k dverám. Pri
sestre Perpetue ho končatiny zase sklamali, celou váhou sa ošmaril o mníšku,
div obaja nespadli, no nohy ho na poslednú chvíľu predsa len udržali a pomaly
ťapkajúc jedna vedľa druhej, druhá vedľa tretej, zapojac občas i štvrtú i
chvost vyniesli zúbožené zviera von.
Gaston sa čkajúc priplazil k nehybnému
spovedníkovi a po pár šmahoch doprázdna našiel na stole dopoly plný kalich. S
ochkaním sa postavil, vopchal do pohára celú ruku a takou zamočenou vínom
urobil nad spovedníkom kríž s diabolským úškľabkom na perách:
- Odpočívaj sladko vo vinici pánovej, „hik“! -
Spovedník, keď mu na tvári pristálo zopár kvapiek
vína, so slastným zamľaskaním sa prevalil na druhý bok a Gaston sa odtackal k
Simonovi, nútiac mu pohár ako svätú relikviu.
- Dvíha sa mi z vás žalúdok! -
- Blééé, – ozvalo sa zvonku ako
ozvena, až chuderu Perpetuu naplo, ale hrdo preglgla a pokračovala:
- Upozorňovali sme vás! Matka
predstavená vám jasne hovorila o nebezpečenstve, ktoré tu na vás číha. Ale vy
nie, všetkých ste poslali domov. Stráže, vojakov. Dobre, prosili sme vás
o to, lebo aj pre seba a vás niekoľkých máme nedostatok, ale nemali
ste poslúchnuť, verabože, že, nemali, Ako sa len teraz...no, ako sa
ubránime?!...A je to tu! Za bránou kláštora číha smrť. Na kráľa! Kráľ je
ohrozený! -
Gastonovi sa štiklo a pomaly, ťažko udržujúc
koordináciu, sa obrátil k mníške. I v jeho mútnom zraku prebleskol moment
triezveho umu.
- Kráľ je ohrozený! – kričala
Perpetua. – Treba ho zachrániť! -
Po jej výkriku zavládlo ticho, prerývané iba
spovedníkovým hlasným chrápaním.
Gaston, ako-tak vytriezvený, sa pohol k Perpetue.
Nešetrne zakopol do rozvaleného spovedníka. Ten sa pozviechal zo zeme a hoci
nemal ani potuchy, čo sa deje, postavil sa za Loničov široký chrbát. Simon už
stál po jeho ľavici a klipkal ťažkými viečkami.
- Treba rýchlo konať, – zvrtla sa
sestra a s komandom tackajúcich sa mužov vyšla z dverí. Arnolf a pes uľavujúci
si svorne jeden pri druhom zdvihli zvlhnuté zraky.
- Ideme! – obrátil sa k nim Gaston
a rukou naznačil Arnolfovi, aby sa zaradil za Perpetuou. Arnolf vykročil a
rozpleštil sa na dlažbe ako pristúpená žaba, pretože si zabudol vytiahnuť gate.
Zlostne zahrešil a s rozbitou, krvácajúcou čeľusťou zoškrabal sa z chodníka,
upravil si spodnú časť svojho odevu do prijateľnej podoby, nenamáhajúc sa
s úhľadnou mašličkou, nahradiac ju uzlom, čo neskôr oľutuje, lebo špagát
mal poctivého výrobcu, čo nenadarmo naň pri predaji dával trojročnú záruku... nariasil
bojovú suknicu a hrdo nasledoval zástup vedený starou mníškou.
- Viorela! Viorela! Pomôž mi...
dostať sa stadeto! – šepkala do ticha predkláštorného brieždenia matka
predstavená s rukami zapretými o múr a s hlavou zakvačenou v úzkej strieľni.
Nemohla ňou pohnúť ani dopredu, ani dozadu.
Viorela, nepočujúc jej tiché slová, len skackala
za masívnym zadkom matky Tartarugy, znovu a znovu napodobňujúc vpád vzbúrencov.
No po chvíli jej nedalo, prečo sa jej patrónka nezoberie a nejde organizovať
záchranu, zaďobkala ukazovákom na jej chrbát, ale odpovedalo jej iba zlostné
prudké zamrvenie zadkom. Viorela ho pochopila tak, že nemožno rušiť, mykla
plecom a sadla si k múru, hneď k Tartaruginým nohám. Keď sa však mníška mrvila
až príliš, odsadla si zdutá o kus ďalej, stále nechápajúc tento divý tanec.
- Matka predstavená tu bude o
chvíľu, – rozpačito povedala Perpetua a drobnými očkami netrpezlivo behala po
dlhej tmavej chodbe, znepokojená, že nevidí matku Tartarugu.
- Nech sa páči do kuchyne, –
nesmelo ukázala na okované dvere a sama zostala stáť na chodbe, zatiaľ čo sa
šľachtici s mrmlaním pohli dopredu.
- Tie dvere na konci chodby, –
dodala zozadu sledujúc mužov.
- Tie vľavo alebo tie vpravo? –
spýtal sa spovedník, načo všetci ostatní vybuchli do hurónskeho rehotu. Ale keď
si Arnolf treskol už beztak dosť dokrvavenú hlavu do verají a Simon do neho
ešte neobratne vrazil, smiech ich prešiel. I za bieleho dňa videli všetci
hviezdičky a chudák Arnolf aj zopár mesiacov. A to ešte niekoľko týždňov
po tejto udalosti.
Perpetua, aby predišla ďalším trápnostiam, svižne
prikročila k dverám, odsunula Gastona bez problémov k stene a prekročiac
Arnolfa hlučne otvorila dvere, šúchajúc doráňaného šľachtica s dobitou tvárou
po dlážke.
Z kuchyne zavial chlad páchnuci vlhkou stuchlinou.
Arnolf, z chladného vzduchu takmer vytriezvel, ako prvý už bez Perpetuinej
pomoci vliezol na kolenách do temravej kuchyne a ostatní ho za povzbudzujúceho
pohľadu starej mníšky neochotne nasledovali, neisto našľapujúc, akoby im ešte
niečo chýbalo. Až keď sa za nimi ozval dutý úder pribuchnutých dverí,
pochopili, čo to bolo. Svetlo. Päť pyšných šľachticov znehybnelo v tme studenej
kuchyne, ktorú od pochodňami presvietenej chodby tak nečakane odrezali teraz
neviditeľné dvere.
- In nomines „hik“ et filis...
et... Panebože, – koktal starý spovedník do ticha tmy a ustrašene hľadel na dve
zelené svetielka v kúte miestnosti.
- Zmiluj sa nad nami, lebo sme
presýtení „hik“ opovržením a ochraňuj nás od zlého... od diabla „hik“.
Diááábóóól!!! – zrúkol a začal prudko cúvať, pričom zrazil na kolená zmoreného
Gastona, ktorému sa pred chvíľou ledva podarilo postaviť na skoro rovné nohy.
- Horkýže diabol, ty starý blázon,
– zahundral si popod nos Arnolf, podišiel k dvom zeleným bodom pri stene a
celou silou odkopol vystrašene sa krčiacu sivú mačku. Tá s prenikavým
zamraučaním ihneď zmizla v kúdole popola, ktorý sa zdvihol z vychladnutého
ohniska, len čo doňho nešťastné zviera vletelo.
Arnolf ocitnúc sa na jednej nohe sa dvakrát
zapotácal a rukami zalapal po okolí v snahe o niečo sa zachytiť. Labilná
drevená stolička, ktorá mu ako jediná skončila v zúfalo hľadajúcich prstoch,
bola však slabou ochranou pred pádom. Našťastie Perpetua zasa otvorila
pribuchnuté dvere a vniesla do miestnosti trochu svetla. Zároveň otváranými
dverami zachytila klátiaceho sa Arnolfa a pripleskla ho opäť k múru. Aspoň
zostal stáť...
Mníška nenútene podišla ku kozubu, chvíľu čímsi
nehlučne šramotila a kuchyňou sa rozľahlo nežné žlté svetlo. Rozhodla sa konať.
Aj bez matky predstavenej. Nechcela uvažovať nad tým, čo mohlo Tartarugu tak
zdržať, pretože jednej svojej myšlienky sa bála. Myšlienky na to najhoršie. V
tejto chvíli si to nemohla pripustiť.
V otvorených dverách sa zjavili dve statné mníšky,
spotené vlečúc bezvládne telo kráľa. Za nimi sa s prižmúrenými očami tackal
obviazaný Sorin-Dorel, hrdý správca provincie Srevrena.
- Všetci za mnou! – zavelila
Perpetua a pohla sa smerom cez chlievy k veľkým obitým dverám; vchodu do
podzemnej skrýše.
- Tadiaľto, páni. A vzmužte sa, pre všetko čo
vám je sväté! -
Simon sa poslušne zamyslel
a s vyvráteným zrakom pátral kdesi v spomienkach po priečinku
s názvom „sväté“, aby z neho niečo vydoloval. Skúsil i ukazovákom
v ľavej nosnej dierke, ale z mníškinho pohľadu pochopil, že nehľadá
na správnom mieste.
To už sklonená Perpetua pridŕžajúc si pred očami
okuliare sledovala kráľovo nepravidelné odfukovanie.
- Táto podzemná chodba vedie na
okraj lesa. Myslím si, že okolie tam poznáte. Neraz tade preháňate svoje kone
pri poľovačkách. Tam prenesiete kráľa. Tu už nemôže zostať ani on, ani vy, pán
správca. -
Sorin-Dorel len nepríčetne prikývol. Neoslavoval
síce s ostatnými mužmi, ale od včerajšej prehýrenej noci ešte nestihol
vytriezvieť a príšerne ho bolela hlava a poranené, stále nezahojené rameno.
Ledva stál na nohách, pomaly ani nevnímajúc okolie od hroznej bolesti.
Zrazu sa mu pomedzi nohy priplietlo čosi malé a v
rýchlosti sa zastavilo až pri zhnitých dverách do tajnej chodby. Len čo ich
Perpetua odchýlila, stratila sa štvaná mačka v spletitom podzemnom tuneli. Kým
sa Sorin-Dorel spamätal, vletel mu medzi nohy zadychčaný chrt. Ledva sa držiac
na dlhých labách a astmaticky zaštekajúc stratil sa v útrobách temného
labyrintu, odkiaľ onedlho ozvena doniesla nešťastné zamraučanie...
Konečne aj pre niekoho iného svitol biely deň.
Hoci sa mu zo začiatku ani veľmi nechcelo, lenivo otváral šedivé viečka hmly,
vysúvajúc ich stále vyššie, až sa ukázalo zamračené bielko oblakov a žiarivá
guľa ako zrenica so žltkastou, ešte stále slabou dúhovkou.
Deň bol jasný, iba jedno zamračené čielko sa mu
ani najmenej nepotešilo. Zimomravá Belle si pritiahla tesnejšie plstený plášť a
nervózne podupkávajúc pri prevalenej stene svojej cely hľadela do slnka, akoby
mu vyčítala, že vyšlo. Keď videla, že nový deň o ňu ešte nemá záujem, ani
mníšky, aby jej prišli vyčiniť za včerajšie nočné predvádzanie sa, zvalila sa
na posteľ a snažila sa dať svojim rozvíreným myšlienkam nejaký zmysel.
Za dverami cely sa ozvali šuchtavé kroky starej
Perpetuy. Nehlučne siahla na kľučku a Belle, ležiaca na znak v posteli a
zahľadená do slniečka, ju spozorovala, až keď stála tesne pri nej s udiveným
pohľadom na obrovitú dieru, odkrývajúcu pohľad na polovicu striech
hospodárskych budov opátstva.
- Bože svätý, ako sa to stalo?! –
vydýchla, zopnúc nábožne vráskavé ruky. – Vie o tom matka predstavená? -
- Ách, drahá Perpetua, mať tak
tvoje starosti, – vzdychlo si dievča a sediac na posteli začalo si naťahovať
spánkom znavené telo. – Nevieš, čo sa stalo s kráľom? – pokúsila sa vyzvedať
Belle, i keď od starej mníšky očakávala aj tak len zvyčajné tajomné mlčanie.
- Kráľ je už v bezpečí. Dúfam...
Rovnako aj ostatní šľachtici. -
- V bezpečí? – vstala Belle z
postele a podišla k drevenej truhlici, na ktorej ležal nádherný šperk. Jemne ho
pohladila končekmi prstov a tvár sa jej rozjasnila spokojnosťou.
- Tak veru, v bezpečí. Čo sa však
o nás povedať nedá, – dokončila Perpetua a zahľadela sa na kláštorný dvor. Nemo
však jedným okom zízala do veľkých dier lebky, trčiacej z ľavej strany múru.
Otvárala oči stále viac a viac, potom sa zvrtla a s rukou na ústach vybehla von.
- Dobré ráno, – pozdravila Belle
svojho nového spolubývajúceho zamurovaného pri okne a prstom jemne ťukla do
zaprášenej lebky. Pripadalo jej smiešne, že sa ho v noci tak veľmi bála. Potom
sa jej v hlave rozležala posledná Perpetuina veta.
- Perpetua, niečo sa stalo? –
vyklonila sa z dverí, aby zistila, či mníška ešte neodišla. Roztrasená Perpetua
stála opretá o stenu hneď vedľa cely.
- Náš kláštor je obkľúčený a je
len otázka času, kedy sem všetci tí ozbrojení šialenci vtrhnú. A navyše Viorela
zase vypustila kozy a Tera vysmrádza dvor s tou svojou gebuzinou a matka
predstavená zmizla nevedno kam a v tvojej cele vychádzajú na povrch staré
hriechy a... -
Belle sa zamyslene pohrabala vo vlasoch. Nemohla
sa sústrediť. Obraz milovaného šľachtica dusiaceho sa kosťou jej plašil mekot
kôz poskakujúcich po dvore a obraz nepriateľa obliehajúceho kláštorné hradby sa
do jej predstáv už ani nezmestil.
Oblokom prúdil do miestnosti svieži jesenný
vzduch, vôňa navlhnutého lístia, kozích bobkov a mydla, ktoré na nádvorí varila
vo veľkom kotli tučná bezzubá záhradníčka. Mastná kaša sa jej lepila na veslo.
Od námahy sa jej po lesklej tvári šmykol ručník a zostal visieť cez pravé oko.
- Matka predstavená si niekam
zmizne a ja tu musím variť mydlo až do odvolania! – chrochtala nespokojne,
pričom jej ľavé oko neposlušne zabiehalo dohora. Sukne sa jej zavírili od
mohutného rozmachu veslom. Lenže keby tušila, ako matka predstavená trávi tieto
chvíle!
Situácia na čelnej bašte sa totiž nezmenila.
Viorela sedela otrávene pri strieľni a poklepkávala si po kolene. Prehodila si
nohu cez nohu, lebo po toľkom poklepkávaní si na kolene už zodrala kožu. Zadok
matky predstavenej už neposkakoval, pretože úbohá žena sa snahou vyprostiť si
hlavu zo škáry úplne vyčerpala.
Kdesi z druhej strany múra čosi zaškriekalo. Dievčinou trhlo.
„No, myslím, že je načase niečo urobiť!“ pomyslela
si, či skôr nejaké biologické nutkanie na ňu prišlo, Viorela a zakrákala tiež dlhým, ťahavým škrekom do stehien matky predstavenej. Tá
zachytila jej prejav a vyčerpane, z posledných svojich síl, súhlasila.
Viorela uchopila predstavenú za sinavé členky,
zaprela sa nohami do múru a z celej sily ju začala ťahať k sebe. – Uh, úúúh! -
Vonku na múre sedela veľká čierna vrana a
obžierala orech. Zrazu sa zmätene zamrvila a zakrákala. Veľká bordová guľa,
ktorú až doteraz považovala za nahnitú hlávku červenej kapusty, odrazu vydala
ľudským hlasom tupé zachrčanie a začala sa strácať v múre.
- Kiež sú pevné moje cesty pri
zachovávaní tvojich ustanovení, – vyhrklo z matky Tartarugy a jej široké telo v
nafúknutom čiernom habite sa bezvládne roztiahlo na kameňoch, uväzniac pod
sebou nešťastnú zachránkyňu.
Keď sa spotená rusovláska horko-ťažko vyslobodila
z tohto ťažkého zajatia, namrzene krútiac hlavou sa nahla až k Tartaruginej
tvári. Keď zistila, že matka predstavená oddychuje, sadla si opäť na rovnaké
miesto ako predtým, kývala sa zo strany na stranu a fúkala si odreté kolená.
Vrana, stratiac nádeje na chutnú kapustu, sklamane zakrákala a odletela preč...
Domiceli,
Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára