OUAT - Pešiaci medzi prstami... 20.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

20. kapitola

Opát Gavril III.

       Opát Gavril sa s dokorán otvorenými očami prudko posadil na svojom lôžku hneď na to, čo  múrmi spiaceho fortrézskeho kláštora otriasol obrovský výbuch. Poslepiačky si fučiac do zrýchleného dychu natiahol sandále, potom zapálil malú pochodeň, aby sa nevracal do temnej izby, vzal lampu a ponáhľal sa rovno do podzemného úkrytu, čo mu nohy stačili.

  Malý plamienok v plytkej nádobke len slabo osvetľoval okolie, preto opát zrážal všetko, čo mu prišlo do cesty a vôbec mu nevadilo, že hluk, ktorý narobil, zobudil už aj tú polovicu kláštora, ktorá samotný prvotný výbuch  nepočula.

  Gavril fučal a mrmlal, pretože nikto sa nemohol dopustiť väčšieho hriechu, než zobudiť opáta uprostred takej studenej a navyše tmavej noci.

  Keď zišiel do podzemia, otvoril ťažké okované dvere. Hneď ako sa rozplynul hustý biely dym, ktorý sa vyvalil z miestnosti, nevidel nič.

  Gavril držiac si nosné dierky a oči silno zatesnené osopil sa na nízkeho vypaseného mnícha skôr tušiac ako reálne registrujúc zmyslami jeho prítomnosť vnútri.

  Bol tam. Stál pri dlhom stole, plnom najrozličnejších trasúcich sa a vibrujúcich nádob,  šplechotajúcich zmesí a sipiacich plameňov.

  - Brad Ihnadtyj, vy ste ba asi derozubeli !... Jasde sob váb zakázal experibedtovať v doci ! Po dabáhavob ddi bábe vari všetci dárok da pokojdý spádok !...A keď aj vy debiedite sklapdúť vaše alchýbiou vyžraté viečko, vylezte si trebárs na strechu a vyvaľujte si oko da potuldé bačky ! ... Ale kláštor bude v doci spať ! -  po tomto vyčerpávajúcom monológu sa Gavril neopatrne nosom nadýchol. Oči ho šialene zaštípali a rozkašľal sa, až mu išiel hrtan vyletieť. Keď znovu nabral dych, hoci nevedel ani kde a čím, pokračoval ešte zúrivejšie, rozhadzujúc pritom rukami, nedbajúc už ani na to, že sa mu dutiny nebezpečne napĺňajú jedovatými výparmi.

  - Vaša posadnutosť ma privádza na pokraj slušného správania sa. Ste jeden obmedzený, arogantný chlap bez  morálky, bez kúska súcitu a empatie k blížnemu svojmu! Ja keby som nebol predstaveným tohto kláštora s radosťou by som vám porátal vaše hnusné osteoporózou prežraté kosti, ktoré táto zem už len s veľkým sebazaprením ešte nesie a rozmnožil ich počet! A nerátajte s tým, že by skončili v našom drahom depozitári najsvätejších relikvií! Jedine, že by sa vám nakoniec zišli pri vašich prachsprostých pokusoch!... ktoré som vám ja hlupák dobrosrdečný povolil vykonávať na tomto Bohu drahom mieste, kde odpočívajú duše svätcov, našich drahých bratov zosnulých v Pánu... Ámen. Modlime sa. Pane, vysliš nás ... Otče vysliš nás! – opát sa zarazil a pochopiac situáciu, chytil ho druhý hysterický amok podobajúci sa zemetraseniu minimálne 7,6 stupňa richterovej stupnice. – Uvedomte si konečne, že cintorín sa nachádza hneď vedľa vášho laboratória! Práve za týmito dverami sú katakomby, v ktorých ... – neprehltnutá slina zastavila prúd opátových slov. Škoda. Predstavený si uvedomil, že  so slinou stratil reč.

  - Aj by som poprosil o prepáčenie, najdrahší opát, - začal úplne nezúčastnene, akoby len pre seba vysvetľovať škaredý mních, - ale vari som to ja, kto potrebuje sto až stodvadsať percentný smrtiaci jed? – využil Ignatyj chvíľku ticha a pokojným diplomatickým tónom uzemnil rozčerteného mnícha. 

  Gavril sa zarazil. Celkom zabudol na to, že po dlhých naťahovačkách o autorské práva na depozit relikvií, po dlhých rokoch nepriateľstva s týmto nechutným starým alchymistom, pred dvoma dňami ho prvýkrát požiadal o pomoc.

  - Ešte šťastie, že máte v rukách tromf, však ?!  - stále nahnevane, ale už pokojnejším hlasom povedal pomedzi stisnuté zuby Gavril. – A čo, prípravok bol načas hotový ? -

  - Tu je váš elixír bezstarostnej budúcnosti, najdrahší opát, - zašepkal Ignatyj a priam posvätným spôsobom zodvihol na svojich bielym plátnom omotaných rukách malú nádobku.

  - Máte na mysli kópiu...nie?! – prestrašene vyjachtal opát.

  - No, dovoľte, najdrahší opát! Ja ...ja vyrábam iba originály! Iba! Podľa prísne tajných receptúr mojej prastarej matere, buď jej oheň hranice milosrdný...a ak dovolíte, teda aj ak nedovolíte, ráčim si svoj recepis vziať i do hrobu...ak sa tam ostatne ocitnem, čo nie je také isté. – zamyslel sa nad osudmi svojich blízkych mních.

  - Pre milosrdenstvo Božie!  Vy ste ho nedali Lebrossimu?! – zrúkol zdesený opát, - veď s týmto ... s týmto jedom som rátal pri ... A Arnolf je už dávno preč! –

  - Nepýtal si ho... Iba prišiel, pozeral...a...Á...vlastne, zabudol som vám povedať, ukradol mi hnojivo na sukulenty! Konkrétne na euforbie, privezené až zo zámoria, veľmi vzácne... a povedal, že ste ho po to poslal vy, najdrahší opát. Mám u vás štyri ... šesť ... a vlastne radšej mi zaplaťte v naturáliách, minul sa mi... -

  - Mlčte, Preboha! – opát sa až bál domyslieť následky.

  Ignatyj pokrčil ramenami a pri pokuse o ďalšie slová vyšiel z jeho úst uši trhajúci škripot.

  - Všetko ste doplietli! Všetko ste skazili! Robíte mi len samé problémy! Prečo ste Lebrossimu...prečo ste ho nezastavili...prečo ste mu nevysvetlili ...-

   - Nepýtal sa. – vyšlo z prekvapeného, teraz už zamračeného Ignatyja po ďalšom škripote.

  - A neusmievajte sa ! Kto sa má na ten váš pokrčený hnusný ksicht pozerať ! – Gavril zúril.

  Skôr ako vzal do rúk malú smrtiacu nádobku, vytiahol si spoza krku veľký kus mokrej handry, ktorú používal, aby sa mu v noci lepšie dýchalo a opatrne nebezpečný náklad do nej zabalil. Keď ju už skrýval v bezpečí svojho objatia za rukami prekríženými na prsiach, vyrútil sa znova na Ignatyja.

  - A ak sa ešte raz zopakuje podobný nočný poplach, je koniec vašim pokusom na pôde nášho opátstva. Aj v širokom okolí. -

  - Vari som ja narobil ten poplach a huriavk po chodbách, najdrahší opát ? – odvážil sa oponovať Ignatyj a s hlavou poznačenou ironickým úškľabkom sa nahol až k opátovi Gavrilovi.

  V tom vzkypela žlč, ale musel sa len bezmocne odtiahnuť pred zápachom z pátrových rozškľabených úst. Vyžraté zuby tejto ľudskej trosky sa mu bezočivo vyškierali do očí a oznamovali mu, že s takýmito hrozbami sa môže dať vypchať.

  - Bezpodmienečne trvám na svojom slove. Len ja viem, čo je pre spásu vašej duše najlepšie. Ja som predstavený tohto kláštora. Len ja tu mám určité nadštandartné právomoci ! A keď tu budem chcieť robiť po nociach rytierske turnaje alebo si pozvem všetkých malkarských trubadúrov a dvojnásobný počet ukričaných  hercov z potulných divadiel, aby mi spríjemňovali nočný život, bude to len a len moja vec a právomoc! Počujete? Právomoc! Moja právomoc! Vy ... vy ... -

  - Nemusíte nikoho zvolávať na brajgel si vystačíte sám, - povedal ešte Ignatyj chrbtom otočený k červenejúcemu opátov a zmizol v temnom  kúte oproti.

  Nepríjemná horúčava zaliala Gavrilovu tvár, preto len nahnevane zahrkal malou nádobkou, pomrviac celou hruďou a nepríjemné myšlienky na mníchovu opovážlivosť vystriedali ešte nepríjemnejšie úvahy o tom, ako odovzdať „elixír“  Lebrossimu.

  Zadumaný sa pomaly vracal späť do svojho krídla.

  Na chodbách i na nádvorí bolo ticho. Aj keď veľa bratov už nespalo, nemali odvahu vyrušiť opáta pri jeho putovaní kláštorným komplexom. Iba asi v strede dlhej chodby, v knižničných dverách, hneď oproti do noci otvorenému oknu stál mladý mních. Zasoplený habit previazaný len šnúrou, ale aj tak pôsobil vznešene. Ruku mal položenú na kľučke, vo vlasoch sa mu pohrával nočný vánok a oči upreté do neznáma.

  Keď Gavril prechádzal okolo neho, vôbec ho nevyrušil zo zmeravenej strnulosti.  Opát v ňom zase videl postavu svätca, postavu akoby vytrhnutú z motívu umučenia bezmocnej obete nespravodlivého sveta, ktorá nerozumie svojmu osudu, ale poddáva sa mu so všetkou pokorou, úfajúc v milosrdenstvo Božie s spásu duše a život posmrtný, alebo také čosi.

  Brat Petar bol v kláštore len krátko, ale svoje povinnosti si plnil najsvedomitejšie zo všetkých. Každý, vrátane strážneho psa a poštových holubov s ním bol nadmieru spokojný. Opát ho mal rád, ale znepokojoval ho jeho výzor. Bol krásny a to bolo pre mnícha v týchto oblastiach veľmi nebezpečné. Jeho tvár by upútala pozornosť aj toho najroztržitejšieho pozorovateľa. Starého, mladého, muža, či ženy. I zvierat. Už niekoľkokrát bol svedkom, ako mu na okne nepohnuto sedeli vrany a veveričky s akoby neveriacky nahnutými, do bokov kyvkajúcimi hlavičkami, pavúky, ledva sa držiac slizkých múrov, muchy zamrznuté v letku... všetko očarované, pobláznené už len z chrbta mlčky sa modliaceho mnícha. Myši sa sťahovali z celého komplexu len jemu do cely, ploštice a mravce v celých procesiách tiahli chodbami tiež rovno tam.

  Brat Petar takmer vôbec nevychádzal za múry kláštora, takmer vôbec neopúšťal celu, lebo len čo sa  z nej vzdialil k spoločným modlitbám, či jedlu, ozývalo sa kláštorom fňukanie, kvílenie a rozcítené zavíjanie jeho nezvaných hostí,  až šlo srdce odtrhnúť.

  Za celý čas, čo tu bol, počul Gavril od neho len jedinú vetu, aj tú  nečakal.

  Bolo to vtedy v knižnici, keď sa mladík skoro prepadol od hanby, ako náhodou vyhŕkol myšlienku o sprisahaní...

  Väčšinou ho videl len takto stáť. Mĺkvo, vznešene, zamyslene, nezúčastnene, neprítomne ...

  Opát mal chuť zamávať mu rukou pred očami. Zistiť, či vôbec vníma. Či nie je námesačný.

  „Áno, to by mohlo byť vysvetlenie,“  preletelo Gavrilovi hlavou, ale myšlienku hneď aj zavrhol. Veď keď ho takto videl minule, bolo to popoludní.

  Pokýval hlavou a odchádzal od novica s ďalším otáznikom v hlave.

  Na lôžku jeho myšlienky búrlivo zreli, ale problémy stále neboli vyriešené.

  „Lebrossi už akiste dorazil niekde do blízkosti Temného hradu, ak už nie je priamo tam.“ Dumal opát. „Hneď ráno musím vypraviť posla s pergamenom a nádobkou s jedom. Áno, jedine tak to bude najlepšie... Ale čo ak posla zajmú, olúpia, znásilnia, zabijú, alebo ešte čosi horšie...Nie, nie. To musí byť tutovka. Musím nájsť ďalšieho adekvátne spoľahlivého človeka. Mimoriadne spoľahlivého. Spoľahlivého par excelence.

  Opát ešte dlho do rána hodnotil mníchov v kláštore, jedného za druhým a ako tak hodnotil tieto svoje ovečky, preberal, vyratúval, viečka mu stále viac klesali až ich dočista zatvorila mocná ruka spánku.

Domiceli, Fra Vargelico