OUAT - Pešiaci medzi prstami... 1. kapitola

 OUAT

Pešiaci medzi prstami

1. kapitola

PRÍZRAK

  Na srevrenskej pláni zdupotali kopytá štvaného zvera. Z úst mu fŕkala pena, tiekli sliny, uši nervózne strihali. Raz jedno, dvakrát druhé, obidve naraz, raz jedno, dvakrát dva, obe...ale mohutná, vekom už opĺznutá hlava statného šestnástoráka, pyšného kráľa lesa, aj keď sa o tento titul nedávno viditeľne pobil s  mladším sokom, pôsobila stále majestátne. Kráľ čakal smrť...ako kráľ Aj sok čakal...a tešil sa, ako sa len takí sokovia tešiť vedia.

  Na pláni zdupotali kopytá zvera. Jeho predné nohy sa vzopäli, zadné zaťažené váhou sa zatriasli, zanechajúc v zemi hlboké ryhy, vzápätí zmeraveli a vystrelili celé telo vpred.

  Za ním sa už v tesnom závese hnali rozdivené, do krajnosti vydráždené šedé a čierno-biele psy, ledva zdržiavané dlhými koženými remeňmi psovodov, takmer po bruchách sa náhliacich za chlpatými zverencami. Radšej sa na nich obesiť, ako prehrať.

  Gastonovi sa už znudili tieto štvanice, no kráľova prosba je rozkaz. Zúčastnil sa teda lovu, ale na svojom koni, ktorý bol bezpochyby, až na malú chybičku krásy, predkus, najrýchlejší v celom kraji, zámerne zaostával. Nechcelo sa mu pozerať na zviera, ktoré z posledných chvíľ napínajú šťavou napité zelené raňajky na podupanej tráve, a ktorého tvrdú hladkú srsť, len mierne polepenú a znojenú potom aj predtým, o chvíľu besní domáci miláčikovia, celé dni sa povaľujúci pred krbom, s nechuťou roznesú vo vyschnutých, lepkavé sliny postrádajúcich papuliach.

  Videl to už nespočetne veľakrát a teraz, po tretí raz, na to naozaj nemal chuť. Nešetrne zvrtol koňa, až sa mu zacerili hmyzom olepené svetu na obdiv vytasené predné zuby a lesklá, v prameňoch naskladaná hriva bezhlavo rozvlnila vzduch okolo žilami navretých krkov úbohého zvieraťa i jeho pána a všetko zmizlo v poraste.

   Keď už jazdec nepočul brechot, lámanie raždia, šuchot papradia a výkriky, zatiahol opraty, prihamoval  a uvoľnene sa skĺzol z koňa. Dopadol do podrepu, mrštne sa vystrel a rozhodil ruky. Prehodil ohlávku cez koňa a chcel ho tradične potľapkať po boku. Kôň sa uhol a nervózne zafŕkal. Ani druhý pokus nevyšiel, ani tretí. Toto ušľachtilé zviera cítilo nebezpečenstvo oveľa skôr ako jeho nudou už oťapený pán.

  Gaston sa zamračil, ešte raz sa bez úspechu pokúsil potľapkať a utíšiť nepoddajné zviera.

  Za chrbtom mu čosi zaprašťalo. S inštinktom lovca sa rýchlo  otočil uchom tým smerom.

  „To nemôže byť ...“ preblesklo mu mysľou, hoci záver vety sa stratil kdesi v záhyboch prirýchlej myšlienky.

  Upokojil koňa a sluchu pridal na pomoc aj zrak. Prižmúriac oči zaostril na blížiacu sa siluetu človeka, od hlavy po päty a ešte kúsok nižšie zahaleného v tmavom plášti. Postava kľučkovala medzi stromami a podľa pohybu kapucne sa roztržito, zmätene obzerala vôkol seba.

  „To nemôže byť...nie, to môže byť...Ale môže! Akiste špeh od Rumpelstiltskinovcov,“  pomyslel si Gaston a kútiky úst sa mu roztiahli, ľavý viac ako pravý, úsmevom pri predstave, ako vystraší a zneškodní tohto votrelca.

- Ľahni! – zavelil koňovi a sám sa postavil za široký kmeň stromu, hneď vedľa hustého krovia, z ktorého sa vzápätí vynorila nízka figúrka zahalená v sutane.

  Pri pohľade na osedlaného, ležiaceho vo výmole, na ňu bokom žmurkajúceho koňa, sa zháčila a obrátila na útek.

  Gaston vyskočil z úkrytu  a zozadu obratne, na druhý pokus, schmatol neznámeho za plece. Prudkou silou ho otočil, strhnúc tak plášť, ktorý sa s hrmotom jemu vlastným plavne zosunul k nohám.

  Chvíľu nikto nechápal, čo sa to stalo. Kôň zvedavo nadvihol hlavu a potrasúc ňou, zasunul ju späť do starého lístia, nozdrami odfúknuc pár jeho chrobačou rozožratých plátkov.

  Gaston prekvapením rozšírenými očami hľadel na vyľakané dievča, takmer ešte dieťa zovreté v jeho pästi. Dlhé svetlohnedé vlasy, také zriedkavé, v tejto počernými, ťažko povedať krásavicami posiatej oblasti, sa v prstencoch, pridržiavaných drobučkými vrkôčikmi, omotávali okolo temena a rozlievali sa v takmer priesvitných prúdoch po celom chrbte, márne navodzujúc ilúziu hustej, bohatej koruny krásy. Na ľavej strane oblej tváričky jej hladkala zamatové líce špirála svetlejšieho pramienka a také isté tvorili čelenku okolo celého jej čela, oveľa jemnejšiu ako bola tá z perličiek a tyrkysu zasadených v bielom kove, ktorá pridŕžala korunu, teda skôr korunku, ostatných vlasov. Zrýchlený dych otvoril medzi perami úzku štrbinku a z naširoko otvorených očí, pripomínajúcich cudzozemné surikaty sálal strach i odhodlanie. Jasná, sivomodrá žiara, ktorá v mžiku vzala Gastonovi slová i silu. Stál a pozeral. Stál a ...vtom pocítil prudkú bolesť.

  Dievča využilo moment prekvapenia a  prekvapenie momentu premoženia, ktorého začínala byť uvedomelou paňou a vládkyňou. Jej krása bola zbraň, jemná, nežná, krehká...boľavá!

  Kolenom kopla svojho väzniteľa do slabiny. Obratne sa vyšmykla zo zovretia.

  Gastonovi zostali len skrčené prsty a hnedý plášť pod nohami. Keď sa narovnal a zdvihol oči pohodené na plášti, už nevidel nikoho. Dievča zmizlo.

  Nepočul praskanie raždia, iba šum listov, v ktorých kôň našiel rozptýlenie, fúkajúc čoraz rýchlejšie, ignorujúc suché listy vracajúce sa mu pohupovaním vzduchom na tlamu, otriasal ich a znova uvádzal do pohybu, letu. Žiadny iný zvuk. Les navôkol akoby zamrel.

  Mladý muž neveriacky potriasol hlavou. Keby nebolo plášťa...plášťa, čo mu pomalým pohybom  preliezal medzi nohy!

  Prudko sa otočil. Bledé záhyby šiat, vzdajúc sa  vlastného zvršku, sa strácali medzi krovím.

  „Takto sa dať nachytať! Tá malá sa zatajila za stromom len pár krokov odo mňa a ja sa pokladám za blázna schopného uveriť zázrakom!“ pritakal ľavý kútik pier kyvkajúcej hlave.

  Nestrácal čas. Pustil sa za dievčaťom. Jej beloba sa mu občas vynárala pred očami a znova sa strácala nežne objímaná lesom. Znova sa objavila a potom zmizla.

  Gaston zastal a načúval. Nič. Ticho. Ako v hrobe. I kôň stíchol. Asi preto, že bol ďaleko.

  „To nie je možné.“ obracal sa rozrušený muž bezvýsledne na všetky strany. Potom sa pousmial a osvietený nápadom nečujne, po špičkách, kráčal k najbližšiemu širokému stromu.

- To už poznáme, vtáčatko! - zaškeril sa a bleskovo objal jeho kmeň. Nič. Rýchlo prebehoval od jedného stromu k druhému, nevynechajúc ani tie tenké, prešiel a preobjímal celé okolie...a nič.

  „To som blázon...Som blázon?...Som blázon!“

  Keď sa lepšie rozhliadol, v diaľke uvidel šedé siluety starého srevrenského kláštora. Ale až tam by dievčina nestihla dobehnúť bez toho, aby ju nebol býval zbadal.

  „Kašlem na to,“ mávol rukou.

  Vracal sa k svojmu koňovi a bol rád, že nikto nevidel, ako sa ženie za prízrakom a objíma kmene stromov. Pri poslednej myšlienke sa nahlas zasmial.

  Tak isto sa smialo i mladé dievča, takmer tanečným krokom poskakujúce po udupanej hline podzemnej chodby vedúcej z lesa až za múry kláštora. Smialo sa bezstarostne, tešilo z toho, ako prešlo cez rozum tomu mohutnému mužovi.

  „Tomu krásnemu mužovi...“

  Pristihnúc sa pri svojom nečakanom vnútornom ohlase, musela sa Belle začervenať.

  „A bol krásny!“ dupla malou nôžkou a zabuchla zhnité, kožou obité a handrami vypchaté dvere na konci chodby.

  - Tak a mám to! Konečne viem, kam sa chodí moja ovečka modliť! -  s rukami zapretými o tučné boky stála zoči-voči Belle, opretej o dvere, samotná matka predstavená s nebezpečne nahnutou hlavou, čo neveštilo nič dobré.

  Za ňou sa krčila, od strachu vyšponovaná, pokiaľ jej to reuma dovoľovala, staručká sestra Perpetua so zopätými rukami a kŕčovito zovretými, takmer bezzubými, ústami. Brada sa jej nervózne triasla a šedivé očká, zväčšené obrovskými okuliarmi, vystrašene klipkali na chrbát nekresťansky hromžiacej matky predstavenej.

    Gaston Lonič kráčal von z lesa. Koňa ťahal za sebou a snažil sa vyvolať si ešte raz v mysli obraz krásky, ktorá mu tak záhadne zmizla. Myšlienky na lesnú vílu mu však razom rozfúkal krik a zhon na pláni.

  - Nečakal som, že ho skolíte tak skoro. A navyše bezo mňa. – prehodil povýšenecky slová i uzdu cez koňa.

  Muž v červenom plášti však len pokrútil hlavou a na ústa si priložil prst. Hneď ho však odtiahol, lebo mu nebolo celkom jasné, kde ho mal predtým. Nezaregistrujúc prvé gesto dvorana, Gaston roztopašne, ironicky pokračoval.

  - Čo je ? Pietny akt pre jeleňa ? -

  Dvoran nemo zízal na opovážlivca, odmeriavajúc si ho od hlavy po stehná. Nižšie mu to tuho upnutý, nepohodlný golier a protokol nedovoľoval.

  Gaston trhol hlavou dozadu, až mu husté tmavé kadere z pliec zmizli dolu chrbtom. Nebolo mu celkom jasné, či súhlasné pokyvkávanie hlavy jeho nemého spolubesedníka je odpoveďou na jeho otázku, alebo ho zaujíma niečo v sektore medzi bradou a stehnami. Ani netušil, že mal pravdu v druhom variante. Na bedrách sa mu v lúčoch zapadajúceho slnka lesklo niekoľko trblietok. Pozostatok nechceného, bolestivého zblíženia sa s kráskou z lesa. Nevšimnúc si kompromitujúci lesk podišiel k hlúčiku mužov, aby mohol pochváliť ich úlovok.

   Lovci zhŕknutí do kruhu a sklonení sa vzrušene o niečom dohadovali. Psy s jazykmi vyplazenými až po zem stáli opodiaľ, ešte vždy v strehu, hoci so slzami v očiach. Keď sa Gaston s uznanlivým, dvorom nacvičeným, úsmevom predral cez bariéru mohutných postáv do vnútra kruhu, premklo ho zdesenie.

  Na zemi nehybne ležal kráľ a vedľa neho správca provincie. Obaja v kaluži krvi.

  - Hotovo! Rýchlo ich pripevnite na koňa. Rýchlo! Nesmieme strácať čas...Kde je?! – odvšadiaľ sa ozývali roztržité výkriky a povely. Z pevných haluzí pripravené podpery vystlané chvojím a konárikmi husto olistených mladých výhonkov ktosi narýchlo prikryl svojím plášťom.

  - Opatrne! Pomaly, dávaj pozor! – kričali hlasy jeden cez druhý a niekoľko rúk čo najopatrnejšie odkotúľavalo nehybné telá k podperám, opratami pripevneným ku koňom.

  Telá nečujne stonali a vydávali chrapčavé zvuky, najmä vzpierajúce sa, funiace pozostatky statočne o život prosiaceho, všetkými štyrmi končatinami kopajúceho Arkádia,  ktoré však zanikli v nadávkach a nedomyslených príkazoch záchrancov, štekote psov, erdžaní koní a šumení stromov, ktoré prichádzajúci vietor nútil klaňať sa na všetky strany ako na audiencii. Všetky zvuky iba umocňovali strachom nabitú atmosféru.

  Pokým nadháňači, sluhovia a lovci zápasili s bezvládnymi telami zranených, Gaston prešiel k hlúčiku nehybne stojacich šľachticov, tu s rukami založenými na hrudi, tu položenými na zbraniach, tu ... nikto z nich nevedel, čo tu teraz... Čo bude teraz.

  Gaston potiahol za lakeť svojho priateľa, mladého Simona, aby sa konečne dozvedel, čo sa  prihodilo.

  - Chceli ho zabiť. Niekto chcel zastreliť nášho kráľa! Chcel ho... nášho kráľa! – šepkal rozrušený mladík, dívajúc sa stále pred seba, kŕčovito zvierajúc rúčku svojej dýky oboma od živice o ňu prilepenými  rukami.

  - Áno, chýbalo málo a krajina mohla byť bez panovníka. – pokračoval Simon. – Smrtiacu strelu však svojím ramenom, našťastie, zastavil správca Sorin-Dorel, ktorý sa v tom čase pohyboval v tesnej blízkosti Jeho veličenstva. Druhá rana zasiahla kráľovho koňa, Arkádia, jeho najobľúbenejšieho... – rozcítil sa mladík. – Rozpálené zviera sa v bolesti vzopälo a kráľ...kráľ nepripravený na takýto obrat, vyletel zo sedla a dopadol pod jeho nebezpečné kopytá. –

  - Ak Boh, vo svojej nepredstaviteľnej veľkodušnosti dá, dostanú sa z toho...všetci traja.  -             

 - Aj Arkádius... – dokončil dodatok starého spovedníka mládenec po Gastonovom boku. Starec pomaličky odkrivkal a svoju palicu ostro zabodával do rozbahnenej zeme, akoby práve ona bola zodpovedná za toto nešťastie.

  - Hej, ty ! A kde bol mladý pán zašitý po celú dobu?! – zreval z davu na Gastona jeden z mužov a s kopijou, ktorá sa už nehodila na spevnenie podpier, lebo prišla v záujme svojho majiteľa, náročky,  neskoro, ráznym krokom rútil sa rovno k nemu.

  Arnolf. Každý veľmi dobre poznal tohto chladnokrvného zúrivca s prihorúcou krvou. Na spotenej červenej tvári sa mu od pravej sluchy po ľavú tiahla bordová ryha, pokračovala celým lícom až k chlopni nosa, kde sa zvrtla a zhruba v 32,5 stupňovom uhle vracala sa smerom k oku, ktoré mu našťastie nezasiahla celkom, hoci sa akoby od strachu zatlačilo vyššie k viečku, dopoly zažmúrilo a zostalo tak. Šialené oči, jeden a pol oka, prebodávali brata ako ostré nože.

  Hoci inokedy by ho bol Gaston ignoroval, teraz sa snažil odpovedať mu. Odpovedať, čo možno najpokojnejšie, akoby cítil, že je to dôležité.

 - Zdržal som sa v lese. S koňom nebolo čosi v poriadku,... tak som to vzdal. – presvedčivo zaklamal Gaston Lonič a nevdojak pozrel na hnedý plášť, prehodený cez sedlo svojho koňa.

  Arnolf sa zlovestne rozrehotal. Keď po záchvate jedovatého smiechu prišiel k sebe, vypadlo z jeho vykrivených úst celé klbo hadov v podobe výčitiek, posmeškov i obvinení.

  - Tak s koňom?! On si ho hrdo nazýva kôň ... už som počul všeličo...a ja mám väčšieho a nevolám ho KôŇ ! ...aby si vedel... ale všetka česť, - poklonil sa posmievačník, - ...ozaj, všetka česť, ty kanec... to už ani na poľovačke nevydržíš bez ženskej sukne?! By som rád vedel, kde si ju tu, v hlbokom hraničnom lese vyhrabal?! Frajcimóru je predsa zakázané zúčastňovať sa kráľovských honov...alebo...alebo si ju skryl za niektorého svojho pochlebovačníka? – kopijou nadvihol Simonov lem plášťa.

  Tým trhlo, konečne sa mu podarilo odlepiť ruku od dýky, ale ten pohyb bol tak prudký, že inzultoval za ním stojaceho Gastona skôr, ako stačil uskočiť. Zatackal sa a urobil krok vpred. Arnolf, priveľmi zocelený v bitkách a potýčkach sa nezľakol a škodoradostne pokračoval v preslove.

  - Pozrite sa lepšie na svojho KOŇA, pane... vari to je posledný výstrelok módy nosiť na slabinách lesklé cetky-pretky?...alebo sa onen KONÍK len nedopatrením obtrel o zadoček niektorej KOBYLKY? ...ale nie, nie, to nebola náhoda ! Jazdec si so sebou vzal aj prenosné lože! Rovno baldachýn... – rukou v rozodratej rukavici nežne spakruky hladkal práve spozorovaný, do preslovu mu hrajúci, hnedý plášť. – Ó... tá vôňa ...levanduľa? Nie, tá je na mole...Nebodaj harmanček, či materina dúška. – triumfoval znalosťami ženských zbraní svetaskúsený sukničkár vdychujúc vôňu plášťa, špirálovito zdvíhajúc tvár smerom k nebu... – Hej, materina... -

  - Ja tvoju mater! – vyskočil Gaston odsotiac Simona.

  - Ty moju?! Ja tvoju! – nedal sa Arnolf. – Čert ber ženské! Ja to totiž vidím inak! Len náhodou si zostal v lese a len náhodou práve odtiaľ niekto strieľal na kráľa ...a úplne, čisto, maximálne obyčajnou náhodou mal podľa očitých svedkov na sebe práve takýto hnedý plášť! – vmietol protivníkovi poslednú jedovatú slinu Arnolf a zlostne stisol pery, lebo nevdojak prezradil, čo si všimol len on sám. Neznámeho v hnedej sutane.

  - Ahá, ... – zatiahol spovedník, keď si všimol Gastonov rozrušený pohľad vykúkajúci spoza oprskanú tvár si zhnusene utierajúcej dlane. – No, ...ozaj škoda, škoda, že si tu nebol, synu. – a upierajúc mnohoznačný pohľad na hnedú sutanu, dvojznačne doložil: - Možno by sa nebolo bývalo nič stalo. - 

  Možno Arnolf nebol sám, čo videl a vedel viac, ako povedal.

  - Čo tým chcete obaja povedať ? – nahol sa Gaston k bratovej ohavnej tvári, lebo zohýnať sa nižšie, k spovedníkovej, bolo proti vôli jeho šľachtickej hrdosti.

  Starcovi venoval iba blesk zamračeného pohľadu, no hneď sa stiahol zase o krok späť. Pochopil. Nebolo by vhodné teraz všetko rozpitvávať. Musel by, napríklad, vysvetľovať záhadu hnedej sutany, prehodenej cez jeho koňa. A vystaviť sa ďalším nepríjemným pohľadom, narážkam, urážkam a otázkam.

  - Hahóó ! – zakričal na rozhovorom zaujatú skupinku mužov jeden z pohoničov, ktorý kráčal ako posledný zo vzďaľujúcej sa suity, nesúcej polomŕtveho kráľa, správcu, koňa a sprevádzanej ostatnými strachom tiež takmer zamretými účastníkmi lovu. Suity smerujúcej do neďalekého srevrenského kláštorného komplexu, ktorý oddávna strážil hranice území dvoch kráľovstiev.

  Nikto nemal odvahu v tejto sklesnutej chvíli cválať na koni. Ako smútočný sprievod tiahol sa pás mužov naprieč stráňou k schátraným múrom v diaľke.

  Aj zvieratá kráčali so zvesenými hlavami. Nechápali, prečo nedostali žrádlo a ani tú sprostú vodu z potoka. Zvieratá cítili nešťastie. A hlad a smäd. Muži zľahka ťahali vzpierajúce sa kone za opraty, spovedník svojho guľatého mula trochu strmšie, a podchvíľou sa obzerali k lesu, či sa z neho nevyvalí ďalší nepriateľský šíp.

  Les však mlčal. Vietor ustal, už sa neklaňal návštevníkom. Svojou temnotou nemo oddeľoval bezpečné kráľovské sídlo jeleňa od zradných končín divokej obnaženej pláne.

  Poľovačka na kráľa lesa sa nevydarila...

Domiceli (tu bude ešte tá trápna značka „and“, ale až keď sa mi ju podarí objaviť na klávesnici  ) Fra Vargelico (...a zase tá značka...  ) a iní.

Prológ

( ...alebo po našom príhovor autorov, hej, toto nebude len moje dielko, ale multiautorské...)

Tento román vás zavedie...

Tento román vás nezavedie nikam. A buďte radi. Načo schytať morskú chorobu pri plavbe za pokladom na tajomnom ostrove? Načo sa stratiť niekde v stredo či ľavo, či pravozemi a riskovať kadejaké potvory nastavané nám do cesty? Načo prižmurovať oči pred oslnivou krásou kráľovského dvora vo Versailles, prípadne iného dvora kdesi v Hornom Dolnom? A načo sa zmietať vo víroch surovej občianskej vojny po úradoch?

  Náš román sa odohráva kedysi a kdesi v strašne dávnom dávne, keď skončilo čosi ako dlhoročná vojna medzi dvoma panovníkmi víťazstvom, ako inak, jedného z nich...

  Jeho územie rozšírené o územie toho druhého sa spamätáva z hrôz vojny a tu sa na pozadí, niekedy aj v popredí rozpletajú podivné príbehy ešte podivnejších hrdinov: krásavíc i menej obdarených, šľachticov, rytierov i menej obdarených,  dvoranov,  mníchov i mníšok, verných manželov i tých neverných, detí, plevelu a...

  Netešte sa na nič a nebudete sklamaní.

  Pripravte si vreckovky, pukance, fľašu tvrdého, ostrihajte nechty, schovajte vlasy, namontujte novú žiarovku a neopovážte sa prestať čítať, kým to všetko nevstrebete!

  Trpezlivosť Sizyfa a výdrž Casanovu vám želajú autori

                                                            Zundro Domiceli ( ...šak my sa už poznáme) a Fra Vargelico