OUAT - Pešiaci medzi prstami... 3. kapitola

  OUAT

Pešiaci medzi prstami

3. kapitola

Kláštor

    Suita lovcov so sklonenými hlavami prešla mohutnou bránou, ktorú pripomínala iba obrovská diera v múre, do srevrenského kláštora. Privítalo ju pár vystrašených mníšok, čo až pred chvíľkou spozorovali blížiacich sa šľachticov v úzkych oknách dožívajúcich budov kedysi chýrneho a bohatého kláštorného komplexu. Po nerovných kamenných chodníkoch pribiehali k najrýchlejším ďalšie a ďalšie sestry ako vyhladované vtáky k zrnu. Zopár rádových sestier vynorilo sa i z vysokej, na viacerých miestach provizórne drevami obitej budovy, umiestnenej presne oproti vstupnej bráne a akoby stráženej po oboch stranách dvoma polozrúcanými stavbami, ktoré postupným pomalým pochodom nepriaznivých rokov strácali sa spred očí a živili stále nenajedené, práchnivejúce, ak boli z dreva a rozmeľňujúce sa, tie kamenné, obydlia tých, čo mali odvahu tu zostať a doopatrovať zvyšky múrov, ktoré im zanechali predkovia.

  Nič nové sa už dávno nepostavilo. Akoby to všetci brali za zbytočnú márnivosť a plytvanie časom. Mozole rúk, ktoré sa kedysi pričinili o rast kláštora, krvavé zatnuté päste drviace nepriateľa, pri jeho obrane,  či roztrasené, mokvajúce dlane napadnuté pažravou chorobou, umierajúce v múroch svojho domova, boli dávno preč, zapadnuté prachom spomienok na slávnu minulosť. Zostali len zopnuté ruky služobníc božích so silou svojej modlitby, ktorá však očividne nestačila na to, aby im v dažďoch nekvapkalo na čepce, v zime nezachádzal drzí srieň do rukávov a v lete nehrýzlo jedovaté slnko a množstvo inej lezúcej i lietajúcej hávede, ktorej sa tu páčilo rovnako ako sestrám. Zopnuté ruky len zriedka kládli kameň ku kameňu, klinec do dreva a  handru do diery v svojich príbytkoch. Oddané Bohu a nie svetským statkom pohrdlivo, ľahostajne sa dívali na múry. „Padnú? Nepadnú? Ak padnú, nech, toť vôľa Božia.“ Amen.

  Akonáhle mníšky zbadali dvoch ranených mužov, začali splašene pobehovať a mrmlať si modlitby, ktoré zapĺňali ovzdušie ako bezútešné čierne mraky podvečernú oblohu.

  Do nervózneho zmätku vniesla poriadok až matka prestavená. Tejto žene, žene, ktorej sa nemohlo dotknúť už žiadne prekvapenie, náhle sadla medzi oči vráska, len čo spoznala, kto sú jej hostia. Nikto nič nezbadal  a tak vráska vstala, narovnala sa a odišla. Akoby ani nebola bývala bola.

  Do pol hodiny už vládol na nádvorí opátstva tradičný pokoj bičovaný iba nejapným spevom vulgárnych popevkov starej bezzubej Tery, z ktorých našťastie si už veľa nepamätala, ale nanešťastie v jej vyšumenej starej hlave zostali uschované práve všetky sprosté, bohapusté vulgarizmy z piesní, ktoré podnecovali úbohé sestry k čoraz vrúcnejším modlitbám.

  - Čím som na svet prišla, tým sa živiť musím...-  zneli spomienky na mladosť kláštornej pomocnice, slúžky a nikto už nevedel kedy, prečo a s akým úmyslom prijatej sem, na toto zbožné miesto, ženy, nešťastnice, ktorej zostali zo života len bezzubé ústa plné nadávok naň.

  - ...keby chlapom nedávala, umrela bych tušííím!...-

  Kráľ a správca provincie Srevrena ležali v priestrannej miestnosti niekdajšej jedálne, ktorá mala v čase rozkvetu kapacitu až neuveriteľných tristosedem osôb. No vyhorela do tla. Nezostalo po nej nič. Absolútne nič.

  Niekdajšie  masívne dubové stoly na dvanásť lakťov dlhé a vyrezávané lavice s klasickými uzulinkými sedadlami, ktoré sa strácali aj pod tou najštíhlejšou mníškou a ktoré objemnejším služobníčkam božím spôsobovali neúnosné otlačeniny a bolesť a každé jedlo bolo skutkom mučeníctva za hriechy hriešnikov a ešte čosi navyše, podľa počtu jedál, keď až pôst býval vykúpením, vyslobodením z utrpenia. Zhoreli na popol. Tak, ako aj všetky ostatné neohňovzdorné predmety, rámy okien, závesy, gobelíny, výdajňa stravy a okienko na odnos použitých misiek, taniere i kríž v nadživotnej veľkosti premenili sa na prach.

  Strechu si vzal oheň ako zákusok, hoci o ňu musel vytrvalo bojovať s večne hladným vetrom, ktorý jej neprežreté časti pohrdlivo rozhádzal po okolí. Oheň poolizoval i holé, ničím nechránené múry zo surovej omietky, neobíduc ani vzácne fresky svätcov a svätíc.

  Mníškam sa navždy vrylo do pamäte, ako nešťastne pukali nekvalitné murivá, pripomínajúc ryk nebožtíkov v arénach pohanov mučiacich prvé ľudské obete. Ako mozaiky vyprskovali kúsky farebných kamienkov po imitovanom mramore dlažby, rozbíjajúc ho na tisíce kúskov stále zasýpaných drobulinkými čiastočkami odlupujúceho a drobiaceho sa kameňa z rozhorúčeného muriva zmietaného v ošiali pažravého ohňa.

  Oheň im spred očí, spred strachom rozšírených a následne spred dymom očí zažmúrených, očividne ukrajoval kus po kuse, pláty múrov, ktoré sa zdali byť také mocné a ktoré úplne nehrdinsky padli útoku hladu popoludňajšieho ohňa.

  V podvečer bolo po všetkom.

  Nežné plamienky, ako detičky toho obra, oranžového horúceho tyrana, ktorý pohltil honosnú kláštornú jedáleň, sa iba neškodne hrali na rumovisku. Skackali po kamienkoch niekdajšej podlahy, preskakovali popraskané, so sykotom ešte tlejúce čierne brvná strešných trámov. Bývalých. A boli by sa snáď i smiali mníškam do zúfalých očí, keby tie z posledných síl nezadusili tohto všeničiaceho satana a jeho potomkov obhorenými vedrami vody.

  Plamienky naposledy drzo zasyčali a ich začmudené duše sa ako po rozhrešení vzniesli k na noc sa pripravujúcej oblohe, rozplynúc sa skôr, ako stihli zvedavému mesiacu rozpovedať, čo zažili.

  I mesiac v tú noc ešte viac zbledol nad pohromou tam dolu, aj keď figu vedel, o čo ide. Tam, kde sa kedysi díval do vysokých okien, nebolo teraz nič, v čom by poobdivoval svoju jemnú fosforovú krásu. Tam, kde kedysi nežne hladkal spiace doštené škridlice strechy ako umenia milovať znalý milovník vlasy svojej lásky, nebolo nič. Ani múry sa na neho viac nedívali vojensky vypnutými telami verných strážcov  ingrediencií kuchárov, tajomstiev kuchyne a plných mís, chúťok a snov. Nič. Ničovaté nič.

  Dnes tam spal vznešený kráľ a jeho správca Sorin-Dorel, v starostlivej opatere štyroch sestier, trasúcich sa od zimy, ale oddane slúžiacich svojmu poslaniu, panovníkovi a v neposlednom rade matke predstavenej a jej prísnym opatreniam i príkazom.

  Ostatní muži sa podelili s niekoľkými celami, ktorých sa vtedy požiar takmer nedotkol. Vylížuc nábytok nechal ich napospas ich nahote a bezbrannej ničotnosti.

  Sprievod ubytovali v bývalom noviciáte, iba z dvoch tretín zrútenej budove, hneď pri hradbách. Pri torze hradieb.

  Šľachtici, cítiac sa významnými hosťami v tomto snáď i Bohom zabudnutom mieste a keby nie mníšok, aj by tomu uverili, najskôr ohŕňali nosy nad zanedbaným kláštorom, s odporom sa vyhýbali pavučinám a zaprášeným policiam, preliačeným pričniam a spráchniveným stolom s ohlodanými nohami, ale keď mníšky vyvliekli, nevedno odkiaľ, pár sudov koreneného vína, v domnení, že prišli  záchrancovia, mecenáši, ba sám Spasiteľ v nich prevtelený, razom sa ich náhľady na kláštor zlepšili, priam zružoveli pod vplyvom správne odležaného moku, pigmentovaného všetkým možným i nemožným, čo hneď s prvými dúškami rozprúdilo náležitú debatu, či sú to len hrozienka, med a ďumbier, či dokonca i škorica.

  Len sestry pevne verili, že v slizkých čiastočkách nerozoznajú pozostatky mačky, ktorú odtiaľ vytiahli, keď preventívne chceli časť moku odložiť na horšie časy prečapovaním do fliaš. Silná viera a ich modlitby zaúčinkovali náležite a milí hostia zahmlene snívali sen poloslepého mnícha, slovutného pivničného majstra z Hautvillers, vedno s ním vykrikujúc „Pijem hviezdy !“, hoci to bolo len mierne skazené, skvasené víno a nie Dom Perignon.

  Prelievali si suché hrdlá nepriezračným mokom a rozprávaním ďalších a ďalších vtipných príhod z čias krušovadských nájazdov, čím zahrali aj  na strunu zrazu rozšafnej, spomienkami osvietenej Tere,  hoci sa tým len snažili zahnať stále sa vracajúce obavy o kráľov život.

  Gaston Lonič, nebažiaci po kyslom víne a spoločnosti, ležal osamelý na nepohodlnej posteli v tmavej, len jedinou sviecou osvetlenej cele bez okna a myšlienky mu beztak uleteli kdesi von. Von do lesa, do náručia vánku, ktorý sem donášal šuchot lístia neďalekých stromov, čo mu doprial nazrieť do tajov svojich očarujúcich detí, víl, neskutočných, prelietavých, miznúcich skôr ako výpar z močiara.

  Dnes videl vílu. Prvý a možno i posledný raz. Prchavú vílu, čo mu počarovala, omámila ho svojou nadpozemskou krásou a...zmizla skôr, ako stihol čo i len vdýchnuť onú prchavú esenciu jej ženstva.

  Uvedomil si, teraz ako i mnohokrát predtým, že jeho život boli len nekonečné labyrinty tmy, majstrovsky popretkávané množstvom zatáčok, kedy jeho život nadobúdal nové hodnoty, lebo nastupoval na novú cestu, netušiac, že len do ďalšieho labyrintu, a to svetielko, čo mu ju vždy na okamih ukázalo, razom zasa, vždy a znova zhaslo a nechalo ho napospas tápaniu na neznámej púti svojho strastiplného života. 

  A znova svetielko, jemný dotyk priateľskej pomocnej ruky, či už ruky otca, či kráľa, alebo nežné, chlácholiace pohladenie ženy, ktorá mu, na hoci len prchavý okamih, pomáhala niesť jeho údel.

  Ale priatelia verní svojmu poslaniu odovzdávali svoje životy vlasti častejšie, ako mu bolo milé.

  Otec. Ten otec, ktorého nesmel nazvať otcom, ktorý mu nikdy neumožnil spoznať náručie matky, lebo od odtrhnutia sa z jej lona vtisnutý bol do neznámych studených rúk dvorskej výchovy, nachádzal si čas a slová pre svojho syna iba zriedka.

  A ženy? Aká tajomná bola pre neho jeho žena Berta, s ktorou splodil dvoch potomkov a ktorá zmizla jedného vojnového dňa bez stopy a aby bolo trápenie jeho duše dokonalé, začali ho dvorné intrigy upodozrievať z jej vraždy. Koľko námahy ho to vtedy stálo, kým dokázal pred kráľom tieto obvinenia vyvrátiť. Pred samotným kráľom, kráľom, ktorému odovzdal celý svoj život, svoju silu, vášeň, celým telom mu slúžil, vždy stál po jeho pravom boku a niekedy aj po ľavom, keď bol pravý obsadený. Rana nevyjasnenej záhady zmiznutia jeho ženy mu zostala otvorená, ale on musel ísť ďalej. Ďalej a bez slova.

  - Veď je to na smiech. –  nahlas vzdychol.

  Prevalil sa na druhý bok, lebo tvrdé drevo mu jeho zhýčkané kosti na tejto polovici dostatočne vymasírovalo a nevdojak premýšľal nad svojím životom ďalej.

  „Tomika“. ... a potom prišla Tomika. Mladučká, čiernovlasá kráska, nežná sestrička, novej matky, ktorá svojimi očami brata priam hltala. Miloval ju celým srdcom, ale nikdy sa jej to neodvážil dať najavo. Správal sa odmerane a povýšenecky, hoci by ju za jej bojazlivosť, za ten štebotajúci detský hlások, sklopené viečka večnej oddanosti staršiemu bratovi a celú nevinnosť dvanástich rokov najradšej mocne objal, aby bola večne chránená pred zlobou sveta. Vedel, že by jej tým len zbytočne skrivil vlasy na hlave a tak sa nepokúsil o nič.

  - Mal som ju chrániť ! Bola to moja povinnosť! – vykríkol zmätene Gaston, prevaliac sa tentokrát na chrbát.

   Tvár sa mu mykala, skrýval sa pod ňou zle utajený plač. Držal viečka násilím zatlačené, vedel, že keby povolil, vytryskol by z nich vodopád bezmocných sĺz dookola kričiaci tieseň jeho zmučeného srdca.

  Život šiel ďalej. A kráľ ho potreboval. Práve vtedy, ako vždy nedbajúc na ďalšiu bolestivú ranu na jeho duši, musel rýchlo plniť príkazy a požiadavky, neustále povinnosti. Išlo predsa o krajinu, o vyššie záujmy...

  „Kam ma až  dotiahnu tie vyššie záujmy?! Kde udupajú môj vlastný život?! Koho to zaujíma, že som človek?! Koho?! Kto je za to zodpovedný?!...“

  Gaston sa spotený posadil na posteli. Mocné, bojom zušľachtené telo sa mierne zakymácalo a pomaly klesalo späť na tvrdé lôžko, ukolísané akýmsi vnútorným hlasom, ktorý mu rázne oponoval.

  „Si pešiak. Praobyčajný pešiak. Tak akýže človek? Si iba pešiak v prstoch iných a prechádzaš medzi prstami. Raz toho a raz niekoho iného. Pešiaci sa nerátajú. Pešiaci sú len pešiaci. Aj teba premŕvajú medzi prstami ako piesok. Vieš čo je piesok? Piesok je nič. Je zbytočný a je ho všade dosť. Ako pešiakov... pešiakov medzi prstami... Nemusíš sa trápiť. Nič nepozná trápenie, nepozná radosť, ani žiaľ, ani krásu, ani nehu, ani nič. Tak načo sa tu zhrýzaš? Ty pešiak. Pešiačik? Pešiačik !“

  On sa mu smial. Vlastný vnútorný hlas sa mu smial. Raz mal podobu prísneho kráľa, ktorý sa k nemu otočil so zdvihnutým prstom majestátnej ruky, hrubý hermelínový plášť šúchajúc po farebnej podlahe paláca, pozeral na neho zboku a hromovo proklamoval:

-  Si pešiak! –

  Hneď na to zas tvár otca, orámovaná plešinou, s krkom schovaným v naskladanom habite, s dlaňami obrátenými mierne k nemu a mierne k nebu monotónne vyspievavajúc podivný žalm.

  - Ó, si pešiak, pešiak si... -

  I zohavená tvár Arnolfa so zle nasadeným šišakom, vyškierajúca sa mu do tváre.

  - Si len pešiak! Ha-ha-ha...! -

  Aj verný Simon s rukou drviacou druhú mu priateľsky, ticho, ale neoblomne prisvedčil.

-  Áno, pešiak. –

    Tváre pátrov, čo ho vychovávali, šľachticov, čo mu vštepovali etiketu, tváre obyčajných ľudí, ktoré mu vštepili pár poza uši, keď sa nadriadení nedívali. Tie, ktoré poznal i úplne neznáme sa mu jedna cez druhú smiali a vraveli:

  - Pešiak! – kričali.

  - Pešiak! – revali.

  - Pešiaaak... - hulákali.

  A tváre žien.

  Krásna, tajomná tvár bledej Berty, pridelenej rodinou skrz sviatosť manželstva, ktorá sa mu ani v najintímnejších chvíľach nedokázala pozrieť do očí, so zrakom zapretým o čelo spoločného lôžka a krehkým telom napnutým kŕčom cez zuby šepkala.

-  Nie, ty pešiak. –

  Dojka v šedivých šatách s priveľkou nahrubo nabratou sukňou a s prísnym zažltnutým čepcom, v ktorom mizla takmer celá jej tučná tvár nežne prikyvkávala, vždy so sklopením hlavy zažmúriac i oči.

-   Pešiak, pešiak, pešiak...-

   „Tomika! Prečo aj ty, moje nevinné dievčatko, sestríčatko, mi to hovoríš tou svojou bezhraničnou detskou úprimnosťou? Prečo?!...“

  - Lebo si pešiak. -  usmiala sa na neho tvár neznámej krásky z lesa a zmizla.

  

Domiceli ( stále nič...:-( ), Fra Vargelico

Vysvetlivky: 
  Načo?! Tak podrobný opis kláštora, aj depky hrdinu bol podľa nás ozaj, že vyčerpávajúci. 
  OK, dnes už nijaká ďalšia kapitola! Nastavte si budík na ráno, tak na deviatu...  Ale názov FF sme jasne ozrejmili, však?