OUAT - Pešiaci medzi prstami...17.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

17. kapitola

Mraky sa sťahujú

     - Dokedy ma budeš oblizovať, ty koza bláznivá...rohatá?! – pácala Belle, skrčená v kúte chlieva, rukou zvrátenou dozadu, dotieravého zvera po pysku. Oči mala stále uprené cez mriežky drevenej ohrádky na kuchynské dvere, či sa v nich nezjaví hlava niektorej mníšky. Nesmú ju objaviť.

Z kuchyne k nej doliehalo iba tlmené klopkanie nožov krájajúcich zeleninu na drevenom lopári a nezrozumiteľné útržky rozhovoru mníšok vo vnútri. Zrazu sa jeden hlas zosilnil a pri dverách nastal šuchot. Belle od strachu dosadla na mokrú slamu, chytila kozu za štíhlu nohu, pevne ju stisla a zatajila dych. Kuchynské dvere sa ani nepohli, no neprepúšťajúc už žiadne zvuky udržiavali dievča stále v nepríjemnom napätí. Po chvíli rovnomerného ticha však dievčinu prešli všetky obavy a odvážila sa vstať.

Vtom sa dvere rozleteli dokorán, akoby čakali práve na tento okamih, a Belle, ktorej srdce vyskočilo až do hrdla, sa prudko učupila, pričom si bolestivo odrela lakeť o murovanú časť chlieva. Zmraštila tvár, ale ani nehlesla.

Stará mníška vyliala do válova obsah veľkého vedra a bez toho, aby zdvihla zrak, vrátila sa do kuchyne, zatvoriac za sebou zradné dvere.

Belle, držiac si páliacu odreninu na lakti, sa popri vlhkých kamenných stenách zakrádala von z chlieva, rozmýšľajúc, ako sa nepozorovane dostať do nízkej budovy oproti, kde boli ubytovaní šľachtici. Kde bol ubytovaný ten mladý lovec, ktorý sa pri pohľade na ňu najprv skoro roztopil a potom sa takmer zadusil husacím stehnom. Áno, iba kvôli tomuto mužovi zostala  v kláštore. Len jeho šarm ju prinútil k tomu divadlu s Viorelou.

„Úbohá hlúpučká Viorela, ktovie čo je s ňou,“ preblesklo jej hlavou. „Ech čo! Teraz je dôležitejšie dostať sa von.“

Dvere na zadný dvor boli odchýlené. Len čo však do nich vhupla, čakalo ju nemilé prekvapenie a musela cúvnuť. Stará dobrá Perpetua horko nariekajúc vynášala práve odpad z jej bývalej  cely. Terigajúc pred sebou rozheganý fúrik plný kamenia a práchnivého muriva s kusmi dosiek ťažko dýchala a utierala si dávno vyslzené oči do kusa špinavého ružového prestieradla, ktoré kedysi prikrývalo  posteľ Belle, no teraz bolo v žalostnom stave.

Mníška, nevšímajúc si okolie, vyklopila náklad na okraj kopy odpadkov. Trochu rozvíreného prachu sa jej zachytilo na habite a keď ho chcela odstrániť, nešikovne sa jej v trasľavých rukách otočil fúrik a prevážil sa na druhú stranu nasypanej kopy. Belle len pokývala hlavou. Stará Perpetua zalomila rukami, vydvihla si trochu okraje sukne a stúpila na kopu. Šmýkalo sa. Pustila teda šaty a rukami-nechtami, zapierajúc sa i tvrdou drevenou podrážkou, štverala sa vyššie. Už-už držala koleso vozíka, keď sa jej noha šmykla a ona v úsilí zachytiť a udržať ho, zošuchla sa aj s ním do jamy pri múre, ktorú tam vymyli dažde odnášajúce odpadky. Jej dno, sčasti nimi zahádzané, bolo na päť stôp nižšie ako úroveň dvora.

„Ach, Perpetua, tak rada by som ti pomohla... No teraz budeš musieť poprosiť radšej Boha.“

Dievča rýchlo využilo situáciu a rozbehlo sa popri zbúranéhu múru. Medzi ním a budovou bol úzky priechod, chodbička, čo viedla pred budovu noviciátu.

Zrazu sa strhla. Nevyrušilo ju mníškino žalostné nariekanie z dna kanálu, ale prameň zlatohnedých vlasov, ktorý jej náhle zalietol pred oči.

„Takto ma spoznajú!“

Nervózne sa obzerala po okolí, až jej do zorného uhla padla kopa čiernych uhlíkov a popola. Priskočila k nej, rýchlo z vlasov postŕhala šnúrky perličiek a čelenku so sponami a rukami zhnusene roztláčala rozmočené mazľavé uhlíky. Potom si jednou rukou prichytila dlhý prameň vlasov, omotala ho okolo dlane a druhou naň naniesla trochu pripravenej hmoty. Vlasy z každej strany silno pošúchala a uložila na vrchu hlavy.

A odznova. Vziať prameň, namazať a vyložiť na temeno. Tenučký prúdik čiernej hmoty sa kde-tu spustil po spánkoch i po čele. Utrela ho rukávom a zvyšok rozotretých uhlíkov si s odporom kydla na hlavu, sklonila ju a šúchala ako pri umývaní. Žiarivé vlny postupne tmavli, po zaschnutí sa zmenili na rovné a tvrdé, až z nich zostala len gundža zmochlaných, prašivých chlpov, za ktorú by sa musel hanbiť aj vypĺznutý kláštorný kocúr. Belle však bola spokojná. Rukávom poutierala zvyšky farbiva z čela, oškrabala ruky a...

„Ešte šaty! Sú priveľmi honosné.“

S ťažkosťou odopla háčiky na chrbte, postŕhala šnúrky z rukávov a skvostné rúcho dnešného rána jej spadlo z ramien do mokrej hliny. Zohla sa k nemu, odtrhla sukňu od živôtika, prevrátila ju z rubovej strany a znovu natiahla na seba, na dlhú spodnú košeľu. Čím ju prichytiť? Opäť schmatla sukňu a šmahom trhala jej spodný tmavoružový lem. Ten si omotala okolo pásu a sukňu založila pod neho. Priveľký výstrih na košeli, z ktorého strhala pavučinkovú čipku, zaplnila podšívkou živôtika. Omotala sa až po krk. Drahé rúcho neľutovala, ale len s ťažkosťou odkopla jemné črievičky a spodkom nôh v pančuchách si trela nohy až po lýtka, aby lesklé pančuchy dostali zemitú farbu. Zhlboka sa nadýchla.

„Tak a idem.“

- Ach jój, pane na nebi, čo pasieš naše zranené duše, – kvílil Perpetuin hlas do hmly, – ach jój, podagra mizerná!...-

- Veru jój, – zasipela i Marilja, keď jej jemné nôžky bolestne spoznávali krivoľaký terén kláštornej dlažby. Nebadane vkĺzla do štrbinky medzi múrom a budovou a ocitla sa na prednom nádvorí.

- Belle?! Je to možné?! – zahrmelo kamenným nádvorím a vrátilo sa k ohromenej dievčine v dvoch ozvenách.

„Načo som sa maskovala, keď ma aj tak hneď spoznali?!“ dala si rozrušená ruku vbok a druhou si pleskla po sukni, až ju rozovialo. „No načo?!“ zabedákala, no vtom do nej sotila jedna rádová sestra, aby jej uhla z cesty. Bola to presne tá istá, čo kričala na celé nádvorie čosi mníške v okne kuchyne.

- Matička skákavá! To je nemožné! To by ma nikdy nenapadlo... Ona?! -

O čo im išlo, to už Belle nezaujímalo. Dôležité je, že ju sestra Sulivanka nespoznala. Jej rapotavý zobák neumlčala ani silná astma a ona jediná, chudera chrapľavá, budila kláštor z mŕtvolného ticha. Ani matka predstavená nič nezmohla proti jej výrečnosti a hlučnosti. Keďže astma jej šepkať nedovoľovala, hovorila všetko chŕkavým krikom. I na modlitbách vrieskala na plnú hubu a ostatné sestry museli svoje tempo prispôsobiť jej, lebo ani svoje myšlienky v tom rámuse nepočuli.

Sulivanka zmizla vo dverách a čochvíľa ju bolo zasa vidno cez otvorené kuchynské okno pri mníške, ktorá sa uhýbala jej výkrikom.

Po dvore sa motalo zopár hladných pastierikov a stará bezzubá Tera s kŕdľom detí ovešaných pri sukni, perúca s tromi či štyrmi mníškami vo veľkej dymiacej kadi bielizeň.

Belle sa popod nohy zamotalo vyziabnuté bľačiace kozliatko a otrhaní pastierici utekali k nemu, smejúc sa pokazenými zubami. Hrali sa. Aj s prázdnymi bruchami nedali sa vyrušiť zo zábavky. Jeden objal Belle okolo stehien, druhý sa jej skryl za zadok a prekukujúc na jednu či na druhú stranu, vrteli ňou a kmásali strohý odev, ktorý ledva zadŕžala. Nohy sa jej len tak motali, aby nebodaj neprišliapla vyľakané kozľa medzi nimi.

Odrazu šarvanci zmizli a kým sa deva obzerala smerom, kadiaľ utekali, z druhej strany ju za šticu schmatla Tera, a mysliac si, že drží pastierča, spustila kázeň:

- Neporiadniča jedna špinavá! S chlapčiškami škákať, ale pančuchy zašmudlané! Hí, a tie vlašiská neobriadené! Štatok ša ťa naľaká, bošorka čierna! – a švác jej jednu mokrým ovínadlom po krku, až sa po ňom ťahali čierne šmuhy od farbených vlasov. To Teru rozzúrilo ešte viac.

– Hí, – chcela pokračovať, a hoci aj nasilu vhodiť dievčinu do kade s mydlom, ale tá sa strhla, nechajúc záhradníčke v ruke chumáč vlasov, vbehla do nízkej budovy a zašmarila dvere.

Čaše porozhadzované po všetkých kútoch, v strede miestnosti rozbitý hlinený krčah a smrad povylievaného vína i pováľané stoličky ju utvrdili v tom, že sa tu muselo hodovať.

„Akiste teraz chrápu po prehýrenej noci,“ napadlo ju.

Predstavila si, ako nebadane vchádza do izby, kde spí vyvolený jej srdca, ako mu dlaňou jemne pohladí tvár a ako jeho schytí zrádnik, keď ju zbadá takúto znetvorenú. Ale ona ho musí vidieť! Musí!

Belle podišla k dlhému pooblievanému stolu, kde si na medenom podnose hovela polovica do zlatista upečenej husi, a keďže od rána ešte nič nejedla, kúsok si z nej odrypla. Keď sa však mäso v jej prstoch zafarbilo na čierno, prešla ju chuť, odhodila ho na zem a utierajúc si prsty do sukne, prešla do vedľajšej miestnosti.

Ovanul ju nepríjemný vlhký chlad, tak si dlaňami pošúchala ramená a opatrne vykukla cez úzke okienko. Ešte stále napaprčená Tera zlostne otriasala vypraté handry a hádzala ich na kopu do drevenej vane. Mníška mydliaca bielizeň sa jej čosi spýtala, no Tera len niečo mrzuto zavrčala, a tak sa mníška znova sklonila nad horúcou vodou. Nezbední pastierici vyvádzali na druhej strane dvora voziac sa každý chvíľu na zničenej vychudnutej svini. Belle sa nad týmto výjavom musela usmiať.

Vtom kdesi za ňou vrzgli pánty dverí a po vedľajšej miestnosti sa rozľahli šuchtavé kroky. Vystrašená dievčina sa chrbtom oprela o studenú stenu a najradšej by s ňou v tejto chvíli splynula. Kroky zrazu utíchli a ozvalo sa nenásytné mľaskanie a pregĺganie, chvíľami doplnené o nespokojné hundranie.

- ... aspoň nažrať, keď už nič iné. -

Celou miestnosťou sa ozvalo hlasité rihnutie. Belle prevrátila oči a začala sa zakrádať ku dverám, aby mohla nazrieť vedľa, na toho spôsobného hodovníka.

- ... zvedavý, kam sa, hm, všetci odhúkali, vyhúkanci! – paprčil sa bradatý muž sediaci na stole a napchávajúci sa husacinou. Mastné fúziská ani strapaté vlasy mu na pôvabe nepridávali a Belle, nazerajúca spoza dverí, nad ním len pokrútila hlavou.

„Medzi takýmito mám stráviť zvyšok života?!“ prebehlo jej mysľou, no vtom sa šľachtic nečakane otočil a jeho opuchnuté oči sa stretli s tými jej.

- Čo si ty? Človek? – vyšlo z neho spolu s neprehltnutým rozžuvaným mäsom.

- Pozrite sa na seba! – odvrkla dotknutá Belle a afektovane si vykračujúc, podišla až k prekvapenému šľachticovi. Ten si rukávom obtrel mastné ústa a z hlineného krčahu vylial posledné kvapky lahodného moku do obitej čaše.

– Ale... veď ty by si nebola až taká škaredá... po tme a s vrecom na hlave... – doberal si ďalej Belle, ktorá nervózne podupávala bosou nôžkou a keď si šľachtic priložil k ústam čašu s túžobne očakávaným obsahom, zospodu mu do nej pacla, div mu nevyrazila predné zuby, a nádherne voňajúce víno sa rozlialo po jeho fúziskách a prepotenom odeve. Belle vybuchla do veselého smiechu a s rukami vbok išla priamo na vec:

- Kde sú ostatní?! – vypálila na pomýleného šľachtica nabitá odvahou a rozhodnutá nájsť teraz už za každú cenu svojho lovca. Zapáčila sa jej nová rola obávanej fúrie a so zadosťučinením sledovala rozpaky, do ktorých dohnala tohto hodovníka.

Šľachtic vystrúhal nechápavý výraz a prázdnou čašou ukázal na veľké dvere pred sebou. Belle si ho ešte raz pohŕdavo premerala a rozhodiac sukňou, zvrtla sa na špinavej dlážke a zamierila k označeným dverám. Cestou si však uvedomila, že tam predsa nemôže len tak vojsť a vyznať lásku mužovi, ktorého vlastne vôbec nepozná. Ale ani hrdosť jej už nedovolila cúvnuť.

Pred dverami sa ešte obzrela a s hnevom zistila, že šľachtic, pred ktorým sa hrala na hrdinku, pozorne sleduje každý jej pohyb. Zhlboka sa teda nadýchla a chňapnúc po kľučke vtrhla dnu.

Ako tam vletela, tak odtiaľ hneď aj vybehla, nevydržiac príšerný zápach, ktorým bola malá miestnosť bez okien nasiaknutá. Šesť či sedem šľachticov spokojne odfukovalo v morfeovom náruči a muž, znova sa napchávajúci husacinou, sa zachrípnuto rozrehotal.

– No čo, popolvár, hádam si sa len nezľakol, cha-cha! -

Belle len stisla pery a s veľkým sebazaprením sa pobrala k dverám vedúcim na kláštorné nádvorie. Vápnom natreté dvere, olúpavajúce sa na viacerých miestach, zažltnuté a ofŕkané blatom sa so škripotom otvárali do širokého priestranstva dvora. Chumáč šedivých vlasov uchytil večný kláštorný vietor a lepil ho o dvere pomedzi trasúce sa odlúpeniny.

Na dvore nebolo nikoho, len malí šarvanci schovaní v medzierke medzi budovami štrbavo sa škerili do rozcuchaných vlasov, jedného očka a štyroch polprstov Belle pritajenej za dverami, bojacej sa ešte raz vkĺznuť na dlažbu, kde pred chvíľou schytala od Tery. No zostať v tomto pelechu smradľavcov jej bolo ešte viac proti srsti.

- Chyťte toho potkana! Chyťte hóóó!!! – roznieslo sa po dvore. Pastierici veselo výskali a v rade pobehovali za vystrašeným hlodavcom, snažiac sa mu pristúpiť dlhý chvost.

Dve mníšky, ktoré hluk prilákal k oknu, zmizli opäť v kuchyni, nesúhlasne kývajúc hlavami nad nezvyčajnými zábavkami detí. Výkriky pohltili staré múry a nádvorie znovu zmĺklo vo svojom všednom strnulom a neprekonateľnom tichu. Z kade na prádlo sa kadilo a oživené kusy šatstva, uväznené na šnúre, hádali sa medzi sebou a fackali sa dlhými rukávmi.

„Kam sa podeli všetky mníšky? A Tera?!“ zamračila sa deva a pohladila si páliaci krk. Dvere zaškŕkali a zazívali do dvora. Belle vystrčila cez škáru svoju strapatú hlavu, potom vykĺzlo na dvor i jej štíhle tielko omotané v handrách a oprúc sa o dvere zabuchlo ich v tichom cvaknutí kľučky.

- Tu máš, ty bošorka! Pred vodou sa škrývať! Po budovách obšmŕdať! Tu máš ešte jednu! -

- Jáj, prestaňte! – zavyla Belle a obrátila sa.

Tera! A ostatné mníšky! Poskrývané za jej chrbtom, s vysúkanými rukávmi, podaktoré i s rukami vbok nachystané zaútočiť. „Utekať“ – jediné, čo jej napadlo. V momente sa zvrtla, ale skôr ako stihla urobiť prvý krok, schmatla ju jedna z mníšok za guču vlasov.

- Dobrotivý bože, ako sa môžeš na toto dívať?! Tvoje milosrdné srdce musí krvácať nad toľkou bezbožnosťou! A nečistotou! -

- Veď aj krváca! Ale moja hlava! – bránila si Belle svoje natiahnuté špinavé škuty uväznené v ruke ctihodnej sestry.

- Ešte aj papuľovať bude, čundra! – mníšky sa prežehnali nad nenapraviteľne drzým Teriným jazykom.

 Aj tá, čo držala dievčinu, podľahla mnohoročnému návyku a zaváhaním jej dala možnosť na záchranu. Malú. Pretože Tera sa nemodlila.

„Ak ma teraz spoznajú...“ ďalej už  mozog Belle nestačil uvažovať. Sácaná k obrovským kadiam s mútnou vodou ledva prepletala nohami. Za chrbtom jej znel, ba priam hučal hurónsky rehot. Obzrela sa a pohľadom zachytila silného chlapa so zamastenou bradou, držiaceho sa za brucho a prehýňajúceho sa od smiechu. Odrazu vo svojom predklone zmeravel, vypleštil oči a zozadu si pridŕžajúc nohavice v rozkroku zahanbene sa stratil v nízkej budove.

„Špléééch!“ prehrmelo cez Marilju vedro smradľavej vody.

- Veď tá je ešte špinavšia ako predtým! Čarodejnica! -

„Samozrejme, že som čoraz černejšia!“ hnevala sa deva a ako-tak zbrklo zachraňovala farbu stekajúcu jej po vlasoch, pleciach, chrbte, tak úmorne nanesenú na svoje zamaskovanie, rozmazávala ju čoraz väčšmi a o chvíľu už v strede kruhu mníšok stála celá čierna ako stará javorová kôra.

- No fuj! – pomrvili mníšky nosmi.

- Aké fuj?! Hybajte pre nožniče a ja ju čelú napchám do vedra, až ša jej bude ža ušami peniť! Škapa jedna! – zaklínala mrmlajúca Tera a so špľachotom prekladala nedopraté kusy bielizne do koryta, aby uvoľnila Belle mohutnú kaďu.

- Tu máš, veličenštvo! Vležú tam dobrovoľne. – pokynula veľkoryso.

Zbedačená dievčina blúdila pohľadom kade-tade.

- Ešte ša jej hádam neľúbi?! Čó?! – zahnala sa stará záhradníčka a ovalila svoju obeť po krku, až ju prehlo a keby sa nezachytila za okraje kade, vletela by tam dolu hlavou jak cibuľa do polievky. Našťastie pri tomto prudkom pohybe vystrčila nohu a zavadila o Terino bachraté brucho, čo vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu malých pastierikov a zopár chlapov, ktorých krik vyhnal na podstenie. Rozvalení, opretí o múry chechtali sa tomuto divadlu a chlípne sa tešili na ďalšie dejstvo.

Tera na moment od bolesti zmeravela, potom sčervenala, vošla do nej taká zlosť ako za mladých čias, keď sa o ňu, vychýrenú markytánku, mlátili vojaci a ona klbčiac sa s nimi vyberala si presnými šmahmi ruky tie pravé miesta toho najsúcejšieho.  Vrhla sa na Belle. Devu, celú uplantanú a zničenú, zachránili od najhoršieho až mníšky, prinášajúce inštrumenty na jej očistu.

Stačil jeden zamračený pohľad rozzúrenej záhradníčky a všetko živé, čo sa doteraz so záujmom prizeralo tomuto výstupu, sa bez otáľania vytratilo z nádvoria.

- Hí, ale veď to je prívešok našej Viorely! – vypleštila oči Tera a prázdne ústa sa jej otvorili ako omráčenému kaprovi. Rázne strhla dievčaťu z krku starý hrdzavý talizman a vyzdvihla ho do výšin ako božie znamenie, zatiaľ čo ostatné mníšky necitlivo strhávali z prestrašenej Belle, neschopnej sa brániť, ani hubovať šaty.

- Prestaňte! – vyhrkla napokon predsa len zmorená dievčina v snahe ukončiť túto frašku. – Ja som to. Belle! -

- Bošorka! – zoznámil sa štíhly krk Belle znova s mokrým ovínadlom. – Ešte štrieľať ši... ši bude... ž náš! – Tera sa od samého rozčúlenia začala zajakávať.

Belle sa teda nechala vhodiť do kade a čakala, kým z nej podráždené mníšky zmyjú všetku tú čierňavu a spoznajú v nej svoju chovankyňu. 

Ako veľmi sa mýlila, spoznala však už príliš neskoro...

Domiceli, Fra Vargelico