OUAT - Pešiaci medzi prstami...10.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

10. kapitola

V klepci

  - Veď si tam chodieval, tak čo nám tu chceš vykladať?! Ty nemáš boha pri sebe, pravdu ty ani nedýchaš! – zunelo sieňou.

  - Zato z tvojich rečí sa priam cvrčky liahnu! – odpovedala ozvena.

  - Páni! Páni, takto nič, ale naozaj nič... -

  - Ak chcete, aby sme sa zase pomodlili, ctihodný otče, nechajte si zájsť chuť a nemiešajte sa do našich svetských, mužských  problémov. Ja sa tiež nerýpem vo vašej biblii. -

  - A to je aj vidieť, ha-ha-ha, – usmial sa, zdvihnúc sarkasticky kútik úst doteraz mlčiaci, mierne už spoločensky unavený Gaston s rukou na krčahu vína, hojdajúc sa na stoličke a zapojil sa tak rovnako neopatrne ako spovedník do ostrej výmeny názorov medzi Arnolfom, stojacim za vrchom stola s pevne zapretými rukami o poslednú dosku, sršiacim hromy-blesky na postaršieho šľachtica v hnedej koženej veste.

Päť mužov malo problém. Vo chvíľke ticha sa zdalo, že každý úporne premýšľa. Lebrossi čakal odpoveď a gánil na starého Orfyho, rozvaleného na stolici s rukou spustenou pozdĺž tela. Neuvedomene hladkal šedastú srsť mocného chrta a pozeral pred seba.

- Gaston, – chytil Loniča za plece mladý Simon, prestanúc sa prechádzať po miestnosti, – takto to nepôjde. -

- Čo nepôjde?! Čo nepôjde?! – strhol sa z letargie zamyslený mladík so zdvihnutým kútikom úst.

„Ach, prečo naňho kričí, myslel to predsa dobre. Je to jeho priateľ. Jeden z mála priateľov.“

   - Odpusť, Simon, – povedal Gaston trochu miernejšie a opäť tvrdo zazrel na Orfyho.

  Už nečakal:

  - Tak vysvetlíš nám láskavo, čo kráľ myslel tou narážkou: „Mea Réva“?! – parafrázoval Gaston nonšalantne kráľov výrok, pridajúc sa na stranu zvedavého brata.  – Nezapieraj! Sám som ťa ešte v Pulevci počul vykladať čosi o Révene a bodaj to, spitý som bol jak snop, ale počul som! – dodal na výstrahu hlasnejšie, odlepiac prst zo stola a vrhnúc ho smerom ku kráľovmu dvoranovi. – To „Réva“ som si zapamätal viac než dobre! Čo vieš o tom?! Určite je tu nejaká súvislosť! – povedal na záver prejdúc pohľadom po všetkých prítomných, aby vedeli, na čo naráža.

Tí už dávno pochopiac, obrátili sa všetci k Orfymu s nemou výčitkou, akoby práve on bol zodpovedný za to, čo sa tu deje. Tomu sa zrazu oči rozžiarili spokojnosťou, párkrát potľapkal chrta so slastne zatvorenými očami po hlave a ozval sa:

   - To dievča by vás malo zaujímať oveľa viac. Či kráľ omdlel, keď videl mňa alebo ju?! – nová nádej mu dodávala sily. – Čo môžem ja vedieť o kráľovej minulosti?!-

  - Veľa! – skríkol naňho Gaston, keď sa spamätal z ohromenia. – Veď si s ním roky vyrastal, zakúsil prvé boje! Prvé...boje. -

  - Aj posledné, ha-ha, – zachechtal sa Arnolf a na dúšok vylôchal obsah krčahu. Spakruky si utrel mokré ústa i bradu a osopil sa na dvorana:

 - Nieže by ma to dievča zaujímalo menej, ale viac nám môžeš povedať práve ty! Než tá doplašená vyblednutá chudera. -

Gaston chtiac-nechtiac musel uznať Arnolfovu pravdu.

- S tou dievčinou... – odmlčal sa. Ach, ako mu zovrelo srdce. Videl ju znovu nádhernú, vyľakanú a bezbrannú uprostred chlípnych pohľadov. Keď si všimol, že dlho mlčí, a všetci sa dívajú jeho smerom, pokračoval ráznejšie:

  - Pozhovárať sa s ňou môžeme potom. Aj tak neviem, čo by nám ona mohla k tomu dodať. -

„Či nevideli, aká bola chúďa vyľakaná, akoby nechápala, kde sa to dostala!?“

  - Ale kráľ na ňu ukazoval prstom, – pomaly vyriekol spovedník. Bradu si náhle zaboril do límca, akoby bol práve povedal dosť.

Simon, opretý o okenný výklenok, žmúril zamyslene zrak do diaľky, tak ako vždy si hrýzol spodnú peru a ticho, takmer len pre seba šepkal:

   - Niečo mu teda musela pripomenúť, keď ho to tak zobralo... -

Zahľadel sa na spustnutý, od dažďov mokrý dvor. Vtom z dverí náprotivnej budovy vyletela dievčina. Jej červené vlasy viali za ňou ako ohnivá čiara. Sukňu si držala vykasanú takmer až na bruchu, aby sa jej lepšie bežalo. V strede chodníka sa prudko zastavila, mykla hlavou a rozbehla sa späť, až jej spod holých piat fŕkalo blato, a zmizla v tme veľkých verají.

  - Máš pravdu, Simon, – pristúpil k mládencovi pri okne Gaston.

  S rukami preloženými krížom cez prsia cmúľal si nervózne ohnutý ukazovák. Keď mu prudké denné svetlo narazilo na tvár, stiahol ju mierne dozadu a prižmúril oči. Stojac za priateľovým útlym chrbtom, prevyšujúc ho takmer o tri hlavy, uprel aj on zrak na budovu oproti. Práve sa v nej zjavila viditeľne zadýchaná slúžka z kuchyne a rozbehla sa po chodníku. Zdvihnutá sukňa odhaľovala jej mierne telnaté lýtka, skoro až po kolená zababrané. Pri behu rozhadzovala nohy ďaleko od seba. Zrazu zabrzdila, až sa jej pri tom celá postava prehla v drieku, červené vlasy zakryli zafúľanú tvár a nenápadne šla kúsok pospiatky. Po pár krokoch sa bleskovo zvrtla a prášila späť do dverí, ktorými vyšla. Gaston sa nad tým ani najmenej nepozastavil.

  - Keby sa aspoň Jeho Veličenstvo prebralo z bezvedomia... – hlesol ktosi skormútene.

  - Ja neviem, čo sa s tým vôbec zaťažujeme! Veď je to možno kráľova osobná vec. A ktovie či by sa mu páčilo, že do toho strkáme nosy, – ozval sa trhane ktorýsi mierne podgurážený dvoran a flegmaticky prevracal beznádejne prázdny kalich.

  -  Strkať do toho tvoj raťafák by som ti ani neodporúčal! Ale kráľom je nás všetkých! Nám na ňom záleží! – oponoval mu rozzúrený Arnolf a rukami silne buchol po stolovej doske, až zaprašťala.

  - Kontroluj sa, vyjadruješ sa vulgárnejšie ako dajaký sprostý kočiš,  - napomenul ho mierne Gaston.

Arnolf vyletel spoza stola. Odsunutá stolička sa zakymácala, no nespadla. Hromovým dupotom pristúpil k svojmu sokovi, ale skôr než mu stihol čosi vmietnuť do tváre, zastavil ho pohľad na vyľakané červenovlasé dievča, ktoré vybehlo z náprotivnej budovy. Zastavilo sa v polovici kamenného chodníka a vrátilo sa znova späť.

  - Vi-o-re-la, – zahláskoval zasnene a potuteľne sa usmial.

  - Viorela? – nechápavo sa naňho obrátil spovedník i Orfy. S hrmotom vstali od stola a podišli k oknu.

  - Aká Viorela? Čo za Viorela? To dievča v ružovom sa volalo Viorela? – hádzal spovedník zvedavé otázky na Arnolfa.

Piati muži mlčky zízali na čiernu dieru dverí, kde zmizla rozbehaná dievčina. Arnolf bol rád, že na Orfyho otázky nemusel odpovedať. Aspoň nie hneď. Nečakali dlho, keď sa vo dverách opäť zjavila rusovlasá kráska. Vystrelila sťa blesk a následne sa spätila ako štvaná horkokrvná kobylka. Zdvihla ruky aj so sukňou do výšky, vietor sa do nej oprel a nafúkol jej oblečenie,  keď plachtiac upaľovala do dverí, odkiaľ vyšla.

Pomedzi Gastonove kolená sa drzo pretlačil statný chrt, vyvalil si mohutné laby na  podobločnicu, natiahol krk a vyzrel von zatvoreným oknom. Nevidel už nič. Dievča sa  neukázalo. Smutný sklopil uši, zoskočil z okenice na Arnolfovu čižmu a s ľútostivým pohľadom sa odtackal k vyhasnutému kozubu. Zložil sa na zem, len tak pľasklo, a hlavu si napaprčene preložil cez predné laby. Hneď nato sa však strhol, hoci sa v miestnosti nič nepohlo. Nozdry ostražitého psiska sa nepokojne chveli, na nemotorných dlhých nohách, ktoré sa na hladkej dlažbe stali ešte nemotornejšími, sa zdvihol a rýchlo pricupkal k oknu. Pretlačil sa zas pomedzi Gastonove kolená a vrčiac oprel hlavu o podobločnicu. Keď sa v dverách zjavila znovu Viorela, hlasno vyštekol.

Viorela sa konečne odhodlala ísť. Dlho sa premáhala, ale aj jej slepačí mozoček si  v nebezpečenstve  uvedomil, že  treba konať. Čosi treba urobiť.

  - Mrkvička je po včerajšku nejaká roztržitá, – zahúdol si popod nos Arnolf a jeho hruď naplnil čudný druh pýchy a chlapskej hrdosti, namýšľajúc si, že práve on tak výrazne poznačil osud jednej krásky. Určite ho miluje. Beznádejne.

Simon počul jeho poznámku, ale zdržal sa komentára.  Hlavou mu prebleskla neodkladná myšlienka: Určite aj on videl, že kráľ videl, že aj on, Simon, videl, to čo ostatní nevideli, alebo si aspoň myslel, že nevideli, ale teraz videl, že okrem neho, videl i niekto iný a možno  videli aj viacerí iní a nikto nechce prezradiť, že to videl, tak ako ani on nechce povedať, čo videl, ale Arnolf ho provokuje preto, aby povedal, čo videl, aby to nemusel povedať sám... lebo bol radšej, keď si ho Arnolf nevšímal. Vždy si z neho len uťahoval. Možno preto, že bol najmladší a možno aj preto, že na kráľovskom dvore nemal žiadnu záštitu. Len Gastona. Ale cítil sa trápne, keď sa kvôli nemu  dostal do konfliktu so „zjazveným ksichtom“, ako ho obaja prezývali. Arnolf  Lebrossi vedel  byť niekedy skutočne krutý...

- Simon, nechceš? – pristúpil k zadumanému mladíkovi potácajúci sa Arnolf a natŕčal mu k tvári mastné husacie stehno pokryté tučnou, do chrumkava opečenou kožou, o ktorom len bezzubá Tera vedela, že miesto peria malo kedysi chlpy a laby  a dopadlo jej na pekáč rovno z neba ešte počas dažďov.

 Simon sa len znechutene a pokiaľ mu odvaha dovolila i vzdorovito odvrátil a skryl si tvár v kalichu vína. Zasa sa s ním zahráva ako s malým nemohúcim deckom!

  - Mal by si jesť, „hik“, keď chceš, aby sa z teba niekedy stal chlap, – materinskou starostlivosťou si z rozzúreného Simona robil posmech Arnolf, ktorého mozog bol už dokonale vykúpaný vo víne a obličky ohlasovali vykonanie istej neodkladnej záležitosti.

  - Óch, – hodil mrzuto kus mäsa žiadostivo skučiacemu chrtovi a rozmotávajúc si uzol na nohaviciach poberal sa von.

 Simon ešte dlho potom zatínal päste, svoj hnev utápal vo víne a z okna bez vnímania pozeral na rozmočený kláštorný dvor osvetľovaný ešte ospalým slnkom, prikrytým dvoma tmavými mrakmi rozťahanými po celej rannej oblohe. Premýšľal, či by predsa len nemal niekomu povedať, čo vlastne videl. Koho. Včera.V okne...

Domiceli, Fra Vargelico