RUMBELLE - Depozit krídiel 14. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

14. kapitola

      "Mal tu byť sám. Iba on a ona. A noc a prítmie. A len by šepkali...a skrývali sa, aby ich sestričky nevyňuchali. Prečo mu Viktor robí sekundanta! To je trápne..."  "Lebo bez Viktora by sa sem nebol dostal?  Zostalo ti po poslednej infúzii ešte čosi rozumu, alebo všetko dôkladne vyplavené?!..." Vyvaďovala sa v duchu s vlastným svedomím a fakt premýšľala, ako by sa piateho kolesa na voze zbavila. "Cha! Ale táto, pre teba len rezerva, ti chce pomôcť! Ty to nevidíš?..." Vytiahla kolená zas k brade, objala ich pažami. "Nepotrebujem nijakú pomoc! Viem si poradiť aj sama!" "...Vážne?!..."

  - Ja...obávam sa, že som už povedala všetko. Nepamätám sa. No, pamätám sa len, že som pila svoj fresh a Gaston bol dotieravejší ako inokedy a...urazil ma a ja som nahnevaná ixla  kokteil Ruby. Strašne na mňa navrieskala, že stál všetky jej týždenné tringelty od babičky...tak som sa nahnevala aj na ňu a šla...domov. Potom už viete...- pozrela spýtavo na muža vpravo.

  Vedel. Deň blbec. Zelena ho čakala po šichte pri zadnom východe a zo žiarlivosti prevetrávala vrecká na jeho bunde, zúfalo pátrajúc po indíciách jej predchodkyne, prípadne nástupkyne. Lustrovala dôkladne. Spočiatku sa bavil.

  Ráta sa všetko. Zabudnutá sponka, fotka, telefónne číslo, odtlačok rúžu. Nabudúce niečo zámerne narafičí. Nech konečne vášnivo vybuchne. Krotiť ju a následne sa udobrovať, by mohlo vniesť do ich vzťahu trochu tej od počiatku chýbajúcej šťavy.

  Našla čosi lepšie. Malú škatuľku s pánskou ochranou. To by ako dôkaz stačilo. Ale! Ona bola plná paradoxne... ženskej ochrany! Zúrivo ju rozchniapala skôr, ako jej v tom stihol zabrániť. Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

  Prskajúc ako marcový jež potom kolenačky zbieral úbohé zvyšky. Nenašiel všetky. Nebolo kedy. Naokolo šlo dievča v lodičkách. Doteraz to jeho ruka cíti. Nemal na ňu vyfúknuť ten dym. Kto mohol vedieť, že je to astmatička. Trochu pripitá a trochu omámená prapodivným nápojom, ktorého vplyv začínal účinkovať a zhodou náhod... Mal by sa jej konečne ospravedlniť. Za to „omdletie“, čo zapríčinil, aj za to, čo u nej našli. Dá sa to vôbec?! Mal si dať pozor a vyzbierať svoj materiálček dôkladnejšie. Chcel. Nenašiel všetko...

   Policajný pes hej. V kabelke Belle, ktorú narýchlo, po patričnej fotodokumentácii poskladal z rozhádzaných vecí jeden z aktívnejších asistentov polišov, aby sa nestala návnadou pre lapkov. Aj ako prípadný corpus delicti. Dievča mu raz možno poďakuje, že neprišlo o doklady, peňaženôčku, lístky, fotečky frajerov a tak. Samozrejme, až po skončení vyšetrovania. Bolo to pekné dievča. Hneď si všimol... Na svoju vizáž by malo nosiť zbrojný pas. Potom by sa nemuselo váľať v odpadkoch po zadných uličkách, ako korisť kadejakých hajzlov.

  Dievča sa mu vskutku „poďakovalo“, keď prišlo o povesť. Drogy úhľadne zamaskované v intímnych tampónoch, ledabolo pohádzaných po kabelke. Čo tam potom, že nepatrili jej... Kto jej to uverí?!

-  Belle...- ani nevedel, ako vysloviť to meno, aby okamžite nebolo jasné, že ...

  Bolo to okamžite jasné. Viktor sa zamračil, ona začervenala.

  Našmátral v zadnom vrecku škatuľku a ukázal jej ju. Začervenala sa ešte viac.

 - ...to...to nepoužívam. – hrdo dvihla hlavu, odvrátiac ju zahanbene od škatuľky s pánskou ochranou a spýtavo sa pozrela na Viktora, prečo tomuto, práve tomuto mužovi vytrepal všetko, čo sa týkalo jej prípadu! „Či sa to patrí?! Myslela som si naivne, že sa na teba môžem spoľahnúť. Nie je to porušenie lekárskeho tajomstva?! Ako budem teraz pred ním vyzerať?! Čo si o mne pomyslí?! To je také trápne. ...sa prepadnem od hanby! Viktor!...“ Bola by ho doprebodávala nenávistným pohľadom, ale len vykrútila bezmocne pery a nepovedala nič. Taká hanba...

  Viktor sa tiež stále mračil. Nechápal. Nevravel mu predsa nič. Odkiaľ vedel, čo u Belle našli v kabelke? Vlastne, bolo to už teraz verejným tajomstvom. Čert ber malé mestá. Síce ho ten nález tiež prekvapil, ale Belle už má šestnásť. Mladá, pekná žena. A asi aj rozumná, keď sa vie a chce chrániť! Ďalej si nepredstavoval. Jej spolužiaci a mladí nadržaní mládenčekovia z vyšších tried ho iritovali už len svojou existenciou, nieto predstavou, že by niektorý z nich a jeho malá sladká... Čia? Tvoja? Hamuj, doktorko!

  On otvoril škatuľku a vytiahol z nej jeden z najmenších exemplárov tampónu, aký videla. A možno sa jej to len tak zdalo vo veľkých mužských rukách, ktoré zas pritiahli jej pozornosť. Ale...čo robil v takejto škatuľke, takýto obsah?! A v jej kabelke, presne to isté.

-   Ide skôr o toto...- držal ho celý nesvoj, opatrne otáčal a ponúkal dievčaťu pod sebou.

  Zdráhala sa ho dotknúť.

  - ...to...toto tiež nepoužívam! – zošpúpila pery. – Nie je to zdravé. A...a ani vhodné, pre dievčatá ako ja. Moja gynekologička povedala, že...že síce sú aj malé veľkosti, ale...radšej až potom... neskôr. Veď vy viete. Až keď budem...až keď už nebudem...– pokračovala v prednáške určenej obom mužom, aby dôkladne vyvrátila obvinenia, že prezervatívy a tampóny sú jej a zároveň dala hrdo najavo, že ona je ešte stále panna! A nehanbí sa za to. Dúfa, že pochopili.

  Dívala sa na oboch, pokúšajúc sa správne dešifrovať ich potuteľné mykanie perami. To sa chcú usmiať? Smiať? Vysmievajú sa jej?! Má im to vykričať narovinu?!

  - Belle, to je síce...pekné, ale...- pátral doktor kdesi po plafóne po vhodných slovách, aby túto malú feministku neurazil. – Našli ti to v kabelke. – uzavrel a odovzdal slovo kolegovi z druhej strany postele, o ktorom predpokladal, že vie, ako sa to tam dostalo, od koho a prečo.

  Chválabohu, že tu dnes nikto nerobí fotodokumentáciu. Ako ilustrácia do prípadného komiksu o Nabokovovej Lolite by toto bolo prudko použiteľné. Muž číslo jeden, muž číslo dva, obaja stredný, zrelý vek, dievčatko, škatuľka od prezervatívu a ten sprostý tampón, ktorý ten pako ešte aj drží špičkou dohora,  ako symbol...bŕŕ...Viktor, spamätaj sa.

  - Ja sa nebudem hádať, či jedno alebo druhé používaš, či nie. Prepáč, srdiečko, o to tu vôbec nejde...- trepal, ale brucho mal pomastené z oboch strán. Aj z tej vyvrátenej, ako sa naozaj teraz cítil. – Toto patrí mne. Bolo to moje. Tebe sa to len omylom dostalo medzi veci, keď som vysýpal tvoju kabelku a...hľadal ten sprey, aby...- vysvetľoval, sám sa zamotávajúc do vlastných narýchlo zbehnutých spomienok, ktoré nemal čas ešte úplne dotriediť.

  „Povedal jej „srdiečko“? Povedal jej „strdiečko“!“  Zostala namäkko. Zachránil jej život. Podal prvú pomoc. Niesol ju po schodoch. Daroval kocku. So šteniatkom.  Povedal jej... „srdiečko“.

-     Mňa teraz zaujíma to sako! Je tvoje? Nie je? Vieš komu patrí?! – zrýchľoval sled otázok.

  Povedal jej „srdiečko“...

    Záporne kývala hlavou nad každou z nich. Chce s ním byť sama... Iba on a jeho "srdiečko"....

domiceli