OUAT - Pešiaci medzi prstami...8. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

8. kapitola

Slepá nevidomosť

  Uplynulú noc sa v pevnosti, všade po okolí inak nevolanej než Temný hrad,  hýrilo. Spev, rev, tanec, oplzlosti. Ale Rumpelstiltskinovci sú už raz takí. Len stará pani Peribleptia a mladý pán Rumpelstiltskin si zachovali štipku bezuzdným rajdovaním nezhumpľovanej ľudskosti a galónmi alkoholu nevymytého rozumu. Ostatná časť kedysi slávneho a bohatého, dnes už len vraj bohatého rodu, boli takmer trosky.

Rod tak málo slávny a predsa neustále pretriasaný v rečiach ľudu, čo už nedokázal oddeliť legendy od skutočnosti. Málokoho prijímali na svojom dvore. Málokomu sa ta aj chcelo. Žili v akejsi prapodivnej nevysvetliteľnej izolácii od okolitého sveta a predsa svet trýznila myšlienka, kto sú - oni vôbec zač. Do toho všetkého prišla vojna a stávky, na koho strane vlastne títo tu sú. Každý bol v niekoho tábore a oni?! 

Čo na tom, že Temný hrad stál na Krušovadskom, ani tí nemali istotu jeho loajálnosti korune. Občas videli špehov obšmietať sa okolo hradieb. Poslov, ktorých už nikto nikdy viac nevidel. Žobrákov, čo mizli v tôňach podhradia. Bolo by sa zdalo, že títo vládnu okoliu, nie kadejaký kráľ! Vládli. Vládli tým, čo sa ich báli, čo od nich bočili, čo sa neunúvali porozumieť im a nájsť si cestu. Do Temného hradu prestali cesty viesť. Ale paradoxne odtiaľ akoby ktosi vypúšťal tajne nitky pavučín a motal do nich svet...

Nad rodinným bohatstvom držal prísnu ochrannú, i keď senilitou a nevypŕchajúcou pálenkovou opojenosťou roztrasenú ruku Bertolomej, infantilný starec, ktorý cítiac blížiaci sa koniec svojho života, snažil sa na staré kolená užiť si ešte čo najviac radovánok a príjemných chvíľ v spoločnosti, keď sa pošťastilo, aj žien, hoci nad ránom už sliedieval po pevnosti systémom: schovaný, neschovaný, idem... pričom vôbec nebral ohľad, že ide o rodinu.

 Služobníctvo koľkokrát nemalo ani čo vložiť do úst, nehovoriac už o oblečení, ktoré sa tu dedilo z generácie na generáciu, často pomáhali charitatívne spolky i humanitárna pomoc spoza hraníc, zatiaľ čo sa v bezpečne zabarikádovaných komnatách ligotali zlaté mince a drahé kamene. Aspoň o tom kolovali legendy, desaťročiami násobené a hyperbolizované do nadpozemských rozmerov.

Celá pevnosť za posledné roky viditeľne spustla. Kedysi kvalitné a hodnotné zariadenie už dávno doslúžilo, väčšina z neho už ani netušila načo kedysi slúžila a čo bolo jeho povinným pôvodným poslaním, no o výdavkoch na jeho obnovu, či kúpu nejakých tých potrebných, ak už nie nevyhnutných kusov nábytku, nechcel starý Bertolomej ani počuť.

 Do pevnosti obohnanej strmou, i keď nie dostatočne hlbokou priepasťou vystlanou ostrými skalami a pichľavou burinou sa pôvodne vchádzalo dvoma honosnými bránami. Teraz bol prechod možný len vedľajšou bránou, lebo na hlavnej sa zrútili ťažké mreže, ktoré už viac nikto nevytiahol, pretože zdvižná reťaz sa odtrhla a takého majstra, ktorý by ju vedel opraviť, v Temnom hrade jednoducho nebolo. Kamene vtlačené hlboko do rozbahnenej zeme už dávno prestali plniť funkciu chodníka, tak ako lán pôdy, ktorý kedysi lemovali, zasypaný teraz všakovakými odpadkami, do ligotava ohryzenými kosťami zvierat, zvyškami jedál i zvyškami po jedlách, navštevovaných  hmýriacou sa chrobačou a neúnavnými náletmi hmyzu,  prestal plniť funkciu záhrady. Všetci normálni a bohabojní ľudia sa pevnosti zďaleka vyhýbali, hoci často len z počutia poznali jej vyšinutých obyvateľov, ktorí sa hnali za kúskom chleba či rozkoše ako besní psi.

- A nebudeme ho viac trpieť! – vytiahol sa spod kopy vankúšov, slamy a nespracovanej ovčej vlny, ktorá kedysi tvorila základ matraca starý Bertolomej a hlučne pľasol maličkú slúžku po chrbte, až zavyla od bolesti. Tvár mu bronela od vzrušenia i od chľastu a po všetkých jarkoch mu stekali cícerky zapáchajúceho znoja, čo  ako slzy dopadali okolo práve zabitého švába na špinavej dievčenskej koži chrbta slúžky. 

- Otec! Je mi z vás ...na zvracanie, – nervózne sa jeho jediný právoplatný syn, dedič Rumpel prechádzal po izbe preplnenej výparmi z piva a vôňou semena nalepeného na ohorkoch suchých bylín a lístia  a podráždene  pokračoval: -  Uznajte, že teraz na takéto... veci... nie je vhodná chvíľa! – neisto nadvihol dlaň, ale hneď ju zasa spustil.

Človek by povedal, že takmer zahanbene odvracia zrak od slúžtičkinej nahoty.

Nenávistne pozrel na špinavé, na mol spité dievča, ktoré sa už znovu spokojne škľabilo na oboch hádajúcich sa mužov, utierajúc si spakruky hlieny z nosa, ako malé decko pohybmi zdola-hore. V druhej držalo veľkého mŕtveho švába a šermovalo s ním starému pred nosom. Kým neschytala ďalšiu facku, ktorá ju skoro katapultovala z postele na dlažbu. Našťastie ju veľkomožný pán stihol včas zachytiť za členok. Iba na chvíľu. Vlhký sa mu vykĺzol z mľandravých stareckých rúk. Starý sa tiež uškrnul. Už dlho žil takto a zvykol si na to. I na synove neustále dohováračky.

- Otec! - zvýšil hlas Rumpel, usilujúc sa prekaziť tým dvom  ďalšie kolo kdesi pod posteľou.  

  Keď videl, že je to beznádejné, vytratil sa za matkou.

Stará pani Peribleptia, ktorá sa už dlhé roky pohybuje po zhnitých kútoch pevnosti bez zraku, je šťastná, že to všetko nevidí. Keď k nej syn prišiel, a ona vedela, že to bol on, sluch a čuch ju zatiaľ nikdy nesklamali, obrátila k nemu svoju ustarostenú tvár. Sedela na kope handier, umne schalbaných do veľkého batoha, čo odspodu príjemne hrial,  pri okne zaliatom červeňou vychádzajúceho slnka a vyšívala.

  - Drahý Rumpel, čo sa to tu včera preboha robilo? – spýtala sa, a tak ako trúdik neprestajne pokračovala vo svojej činnosti.

  - Čo sa tu včera robilo?! Čo sa tu robilo predvčerom?! Čo sa tu robí celé roky! Mama, čo pre tú svoju slepotu už dočista nevidíte?! – schmatol zúfalý mladý muž nežne do dlaní matkine veľké ruky.

  - Mama! Veď...-

  Nie, nemohol jej to povedať. Musel si sám nájsť východisko a vytiahnuť rodinu z ošemetnej situácie.

  - Synu milovaný, zapáľ prosím ťa, ešte jednu fakľu.- tvárila sa žena, že prepočula ponosy.

  - Ľutujem, mama, ale včera strýko poslednú opiekol a ...zožral. Počujete dobre – zožral!   Musíte vystačiť s týmito dvadsiatimi! - zveličoval a vymýšľal, beztak tušiac, že je zas obrnená svojou ľahostajnosťou k osudu, vo svojom vlastnom svete, kde nepustí ani milovaného syna. Toho by možno, ale...

  Oklamal matku, hoci ju nadovšetko miloval, ako synovia milovať vedia, lebo v miestnosti okrem jednej dohárajúcej fakle žiarili len jeho ohňom sršiace, nešťastím a smútkom naplnené oči.

  Rumpel mal takéhoto života už po krk. Bol zhnusený a nesnažil sa to zakrývať.

  Vtom do komnaty vbehol posol s pergamenom zo srevrenského kláštora a v letku takmer vypadol von oknom. Zahamoval ho iba pohľad na Peribleptiinu obriu ihlu, pôvodne vyrobenú na čalúnenie, ktorú by musel pri páde brať so sebou, zabodnutú kdesi ... Kdesi.

  - Kdesi sa tu vzal?! – prebudila otázka z ustrnutia chudáka, ktorého cesta pomedzi tú chamraď na dvore  poriadne zničila.

  Takmer skríkol na hradného pána, ktorý už dopredu tušil, o čo ide.

  - Ň... ň... ne... -

  - Nemohli! – zasipela namiesto syna príchodom cudzieho elementu rozrušená žena.

  - A... a... aň...-

  - Ani našich  sa viac nedotýkaj! – kričala stále viac rozhodená na nevinného posla, ktoviečo si predstavujúc, ktorý pod bradou stískal zvitok pergamenu, aby mu zostali voľné ruky na obranu, ktorú ešte stále predvádzal. Bol zo Srevreny, z hraničného územia a to je už dostatočný dôvod na to, aby ho na tejto pôde považovali za nepriateľa.

  - Upokoj sa, úbožiak, – ovládol sa Rumpel, – ...a odovzdaj mi to posolstvo! – pokúšal sa ho čo najopatrnejšie, aby ho nepoškodil vybrať spod krku posla.

Keď sa začítal do listu, očervenel hádam tak intenzívne, že keby ho zazrela matka, isto by nepochybovala, kto mu je otcom.

  - Práve teraz! – zaťal zuby a roh pergamenu namočil do žltého plameňa krátkej fakle, ktorý sa rozlial po papieri a navždy zakryl písmo čiernym povlakom.

  - Na zajtra mi pripravte kone! – zakričal cez okno na dvoch mužov stojacich pri drevených chlievoch. – Nocou pôjdem do Srevreny po šľachtičnú! –

Domiceli, Fra Vargelico