OUAT
Pešiaci medzi prstami
14. kapitola
Lúčenie
Matka
predstavená sa na prahu dverí otočila, akoby si práve na niečo spomenula a ešte
raz si dôkladne premerala mladého muža s nonšalantne skríženými rukami na
prsiach, na prvý pohľad akosi pramálo zaangažovaného do tak významnej akcie,
akou je odchod jednej zo zvereniek. Tento muž zaiste nebude jej cieľová
stanica. Našťastie. S uspokojením sa znova otočila. Úplne nebadane kývla
hlavou na znak toho, že ju má nasledovať.
Mladý muž
sa odlepil od stola, do ktorého už mal pocit, že takmer vrástol, kým dopočúval
siahodlhé tirády o kvalite služieb týmto svätým miestom verejnosti
poskytovaným, či tak nejak... a ráznym dlhým krokom vykročil za Tartarugou,
ktorá mala čepiec stiahnutý hlboko do tváre, aby jej zakrýval chrasty, ktoré na
lícach a na spánkoch utŕžila pri svojom pobyte v strieľni. Až v šere chodby sa
mladý počerný muž odvážil spýtať.
- To dievča...tá mladá šľachtičná... o našom pláne
vie? -
- Belle vie presne toľko, koľko potrebuje! –
Tartaruga sa prudko zvrtla, až mladý Rumpel, kráčajúci za ňou v tesnom závese,
musel zaspätkovať a chytila ho kŕčovito za stále skrížené ruky:
- Budete s ňou mať veľa práce. Ona je totiž... –
nedopovedala.
Načo mu
bude hovoriť, že ani jej dlhoročné skúsenosti a razantné metódy výchovy
nedokázali skresať ohnivú povahu dievčiny túžiacej užívať si život plnými dúškami,
bažiacej po dobrodružstve s horiacimi lýtkami, ktoré už nikto a nič
nedokázal zhasiť a skrotiť. Skrotiť možno. Ešte raz si premerala muža.
Nie, tento iste nie...
Našťastie ju Rumpel už nevnímal. Zahľadel sa na
tučného potkana, pomaly sa promenádujúceho po ľavej strane chodby a jeho malého
cintľavého súkmeňovca, ktorý stále nepokojne pobiehal okolo neho. Raz bol pred
ním, dobiedzajúci do jeho ucha, potom sa zas ošuchujúc o jeho bok, snažil sa bezvýsledne
pritlačiť tučniaka k stene.
Mužovi padol zrak na moletnú matku predstavenú a
na svoje štíhle končatiny. Prirovnal to k šedému srstnatému páru, stratenému v
tme špinavej chodby a prebehla ním triaška. Ba mal chuť rozbehnúť sa za
potkanmi, aby vedel, kto vyhral. Či pokojná, vyrovnaná sila alebo lesť a
rýchlosť naoko slabšieho...
Rovena Tartaruga otvorila masívne dvere. Oslepujúca žiara
slnka, tlmená len nežnou siluetou Belle, kúpajúc ju v bielych lúčoch slnka,
vrazila obom príchodzím do tváre. Perpetua, horko nariekajúca, sedela na posteli
a kymácala sa zboka nabok v rytme padajúcich sĺz, v rytme bolesti, ktorá jej
zvierala srdce a búšila na spánky ako umieráčik oznamujúci odchod kohosi
blízkeho.
- Matička predstavená, dobrosrdečná naša...Srdce
mi pukne! – zakričala a vybehla z izby.
Z chodby ešte chvíľu doliehala silná, vracajúca sa
ozvena vzlykov, ktoré za sebou trúsila zarmútená stará mníška. Matke
predstavenej sa na tvári nepohol ani sval.
- Belle, je čas. Poď, dieťa moje, – ťažké ruky
Tartarugy dopadli na schúlené plecia a ako kamienky z mozaiky rozleptanej
prílišným teplom sa jej Belle zosypala do mocného, temer materského náručia.
Prsty sa
jej zakvačili o mäsité ramená a tvár zaborená do pŕs, čo nikdy nepoznali
ľúbostné pohladenie, ani jemné pacnutie pridájaného dieťatka, tá tvár
dospievajúceho dievčaťa sa trhano chvela. To Tartarugu zlomilo. Pozrela dohora,
ale ani to nepomohlo očiam udržať vodopád prvých, aj posledných horúcich sĺz.
- Dieťa moje, – zachrípnuto zašveholila a pritisla
Belle. Mocne. Silno. Spontánne. Dievčina sa kŕčovito striasala a až po hodnej
chvíli matka predstavená zistila, že sa vlastne dusí. Keď povolila objatie,
Belle už mala oči stĺpkom a ledva lapala dych.
Rumpelstiltskin, vtlačený do rohu miestnosti, by
rád videl, s kým sa to predstavená tak srdcelomne lúči, ale nech robil, čo
robil, za jej široký chrbát sa mu nepodarilo nahliadnuť. Chcel si kúsok nadísť
zo strany, ale Tartaruga nenazdajky rozhodila rukami a vrazila tak šľachtica na
pôvodné miesto. Rezignovane sa teda oprel o ošúchanú drevenú skriňu a čakal,
kým sa ženy vyplačú a vyobjímajú.
Tartaruga zhlboka vydýchla a nabrala do pľúc
chladný vlhký vzduch. Napriamila sa a s ťažko predstieranou prísnosťou
povedala:
- To je pán Rumpelstiltskin. To, ale teraz
nerieš...ešte bude čas sa s ním detailnejšie oboznámiť, ak Boh dá, teraz
ho však nemáme. Ani čas, ani jeho požehnanie. Teraz máme len čas, onú prťavú
štipku požičanú, keď ti tu, v týchto dožívajúcich múroch, nemôžeme dať viac
výchovy a už ani dostatok bezpečia, dieťa moje. Preto budeš naďalej rozvíjať a
zveľaďovať svoje vlastnosti a spôsoby, u nás ti krvopotne vštepené, na
dvore váženého rodu, kým nenadíde tvoja hodina... – to neznelo veľmi
povzbudivo, ale vyrieknuté slová a vystrelený šíp už ani Boh nezastaví,
nieto dobráčisko, ako Tartarugha.
Belle cez slzy zvedavo hodila pohľadom po
miestnosti, no z mladého muža, skrytého za priestrannou postavou predstavenej,
zachytila len spoza mníškinho čepca vykukujúcu čerň jeho vlasov.
Rumpel učinil ešte jeden márny pokus o pohľad na dievča,
ktoré mu zverujú, no keď ani teraz neuspel, namrzene sa vzpriamil s rukami
majetnícky zloženými na prsiach a uprene hľadel do rozložitej mníšskej kutne
pred sebou, akoby v nej chcel očami prepáliť štrbinu a aspoň na okamih uvidieť
krásku, ktorú vo svojich predstavách obdaril nevídaným pôvabom a šarmom.
- Nebudeme už strácať onen drahocenný čas. Poď,
dieťa, – matka predstavená znovu roztiahla ruky a nahnúc sa k dievčine,
pevným palcom jej na čelo vtlačila kríž, následne ho ponoriac do tmy kapucne,
ktorú jej drsne pretiahla cez hlavu.
Potom sa obrátila na Rumpla.
- Sestry nech naložia truhlicu. -
Rumpel prikývol a už sa chcel pohnúť k dverám, keď
mu oči zastali na umrlčej kostre vsadenej do rozpadnutého múra ako diamant do
vzácneho kovu. Jeho ústa sa úžasom pootvorili, no skôr než stihli vydať hlásku,
prísny výraz matky Tartarugy ich opäť zaklapol.
- Čas nás tlačí, všakže?! – prebrala ho z
ustrnutého očarenia touto nadmieru svojráznou dekoráciou cely mladej novicky.
- Iste, – sklonil mladý šľachtic hlavu a ráznym
krokom opustil celu.
Belle si napravila širokú kapucňu, ale schytala jej návrat hlbšie
do čela.
- Cudnosť. Pokora. Bohabojnosť. Skromnosť. Pokora...to
už som vravela. Cudnosť...tuším aj to...- začala matka vymenúvať, ale potom si
to rozmyslela.
Belle
nasledovala predstavenú ako poslušná ovečka. Trojica postáv tíško prešla popri
skrčenej vzlykajúcej Perpetue a tá sa poslušne zaradila za dievčinu.
Z rozcapených kuchynských dverí sa ako tieň odtrhla
ušpinená Viorela a keď dobehla ku skupinke, odsotiac mierne Perpetuu, zachytila
plstený plášť Belle a kymácala ním. Romero sa postavil na špičky, ale mohutné
mníšske habity a dlhá fakľa blčiaca mu ostrým plameňom rovno do očí mu znova
zmarili šance na to, aby niečo uvidel.
- Viorela, – povzdychla si dievčina a pohladila
usmiatu rusovlásku po ramene. – Viorela! – zmenila Belle odrazu tón svojej
reči. – Okamžite mi vráť ten náramok! Ty zlodejka! -
Belle schytila prekvapenú devu a ťahala ju do kuchyne.
Viorela, stratiac prehľad nad situáciou, nechala sa bez odporu viesť. Keď sa
ich siluety stratili v osvetlených dverách, Rumpel sa zamračene a nechápavo
zahľadel na matku predstavenú a tá svojím pohľadom presunula výčitku do
zarosených Perpetuiných očí. Perpetua sa síce obzrela za seba, ale tmy sa
nebolo na čo pýtať, tak len pokrčila ramenami.
Za kuchynskými dverami bolo počuť hlasy a krik.
- Ty malá zlodejka! Nevďačná! To ťa tu nič o siedmich
smrteľných hriechoch nenaučili?! Takto
sa chceš so mnou rozlúčiť?! S jedinou, čo sa tu s tebou zahadzovala...aj
rada ťa trochu mala...keby si si ho vypýtala... darujem ti ho! – robila Belle kázanie
svojej onemenej spoločníčke z detstva.
Kuchynské dvere sa po chvíľke rozleteli a znovu
zapleskli a mladá svižná postava devy s hlavou hlboko sklonenou si opäť
stala na svoje miesto za matku predstavenú.
Mníšky
súhlasne prikývli.
- Ideme! – postrčila ju Tartaruga pred seba a
zástup vyšiel na dvor. Štyri zadumané postavy odprevádzal svojím tklivým
pískotom i chladný vetrík, ktorý sem práve náhodou zablúdil, no hneď sa zas
pobral do šírych krajov. Prešli bez slova popri hlavnej budove a bráničkou
prekĺzli do zadnej časti stavania.
Zahalená dievčina bez obzretia nastúpila do
pristaveného koča a mlčky čakala, kedy naložia veľkú truhlicu a vyrazia do
neznáma, smerom k Rumpelstiltskinovskej pevnosti. Perpetua nechcela sebe ani
svojej zverenkyni sťažovať tieto chvíle odlúčenia, preto sa vrátila do budovy a
len skrytá za závesom pozerala oknom poslednýkrát na odchádzajúce dievča.
Ozvalo sa plesknutie biča, Rumpel sediaci na
statnej kobylke, ako doprovod koča, sa ešte slušne obzrel na pozdrav, kone
párkrát nervózne zadupali na mieste a hneď nato sa koč pomaly pohol cez dokorán
otvorenú zadnú bránu z kláštorného opevnenia.
Dievča meravo sediace vo vnútri už nevidelo, ako
si matka Rovena Tartaruga žmýka slzami nasiaknutý okraj čiernej sutany, nemalo ani
potuchy o tom, ako trpí ubolené srdce starej Perpetuy, sledujúcej dlhú prašnú
čiaru tiahnucu sa za zmenšujúcim sa kočom, v ktorom navždy odchádzalo
stvorenie, ktoré jediné dávalo zmysel jej jednotvárnemu životu v týchto
posvätných ruinách. Stála pri okne, mocne sa držiac hrubého závesu, kým sa koč
nestratil za horizontom a ešte dlho potom, s vyslzenými očami a zvráskaveným
srdcom...
Domiceli,
Fra Vargelico
Zaujímavé čítanie :)
OdpovedaťOdstrániť