OUAT - Pešiaci medzi prstami... 2. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

2. kapitola

Opát Gavril I

   - Samozrejme, ctihodný otče, hneď zajtra ráno to zariadim, - vysoký, chudý muž v sutane sa uklonil, zvitok pergamenu si starostlivo vložil medzi záhyby plášťa a zmizol v tmavej chodbe.

  Opát Gavril si spokojne mädlil ruky. Bol už starý a na vyžitej tvári nesúcej zreteľné stopy dávneho labužníka života, sa zrazu objavilo čosi, čo mu ubralo pár týždňov, či mesiacov zo skutočného veku. Nečakaná prchavá radosť z toho, že je dôležitou súčasťou tajného plánu mu dodávala silu žiť, napriek tomu, že smrť už peknú chvíľku čakala na neho v predsieni.

  „Ak všetko vyjde tak, ako som si naplánoval...“ zamyslel sa. „Len ja viem, čo je pre vašu spásu najlepšie,“ znela jeho okrídlená veta a on sa roky jej obsahu pridŕžal, hoci teraz by potreboval už aj palicu. Alebo rovno dve. „Teraz sa to musí podariť.“

  Ešte musí zabezpečiť všetko tak, aby sa o jeho účasti na pláne nedozvedeli  protivníci. To by bol koniec jeho opátstva. Tento raz by ho dostali.

  Gavril vzal do rúk ťažký kríž, ktorý mu visel na hrubej reťazi okolo krku a pery pritisol na nádherný vzácny kameň vsadený v jeho strede. Potom podišiel k vysokému sekretáru naplnenému vzácnymi starými knihami, postavil sa na drevený schodík a načahoval sa k hrubej knihe na druhej polici odspodu.

  - Tak toto je už naozaj sprisahanie!...Velebnosť...- vrútil sa do miestnosti mladý mních a starý opát od preľaknutia dobre, že nespadol zo svojho vyvýšeného stanovišťa. Zliezol dolu, zhlboka vydýchol a so zhovievavým výrazom služobníka božieho sa obrátil na prišelca s otázkou:

    - Synu ? –

  Stojac nehybne s rukami zopätými na hrudi, nespúšťal zrak z mladého mnícha, ktorý by sa bol najradšej prepadol pod kamennú dlažbu, hoci by skončil rovno v depozitári svätých ostatkov mučeníkov pozbieraných po celom kraji, aj za hranicami,  pravzácnej to zbierke predchádzajúceho opáta kláštora, náležite opatrovanej, zveľaďovanej a užitočnej, z ktorej profitovala najmä opátova pokladnica, lebo žiaden chrám, kostol, kostolíček, rotunda, kaplnka a podobné posvätné príbytky všemohúceho Pána sa nemohli zaobísť bez nejakého toho prstíčka, či odštiepenej kľúčnej kosti, trsu vlasov, odlomeného nechta a podobných relikvií, dodávajúcich onomu miestu patričnú vážnosť a svätosť. A tak sa márnivá morbídna posadnutosť bývalého predstaveného stala výhodným kšeftárskym artiklom dnešných obyvateľov opátstva, ktorí sa nemohli sťažovať na nedostatok obchodných partnerov, ba práve naopak. Zbierka však nebola nevyčerpateľná, ako sa sprvoti zdalo a po rokoch nastal problém, kde získať ďalšie vzácne relikvie.

   Vtedy so spásonosným nápadom nechtiac, nevedomky prišiel starý Ignatyj, žobrák, roky sa povaľujúci pred bránou kláštora, márne prosiaci o prijatie medzi bratov, keď od hladu ponúkol svoje telo na predaj. Ktorúkoľvek potrebnú časť...

  Kde nič nie je, ani čert neberie...To však zďaleka neplatilo pre toto opátstvo. Ctižiadostivý, vtedy len mních Gavril, zasvätiac do svojho plánu niekoľko verných, prišiel na nápad postupne „vyčistiť“ kláštorné katakomby, kde v pokoji desaťročia odpočívali na večnosti bratia mnísi, ospravedlniac svoj čin pred Bohom i pred vlastným svedomím unikátnym nápadom postaviť ostatky vcelku obyčajných mníchov na úroveň oných mučeníkov a svätcov, vyhlásiac ich za sväté...hoci premenujúc ich lepšie znejúcimi menami originálov. Nápad hodný predstaveného kláštora.

   Brat Gavril sa stal opátom a starý žobrák konečne bratom.

    Mladý mních zostal zarazený stáť, priklincovaný spýtavým pohľadom svojho nadriadeného. V duchu odriekal tajnú prosbu, aby ho nedonútili zopakovať onú vetu, s ktorou bol sem vletel ako vietor pod habit. Ako mohol tušiť, že v knižnici nájde opáta a nie brata Metodeja, s ktorým chcel hovoriť. Bol na rozpakoch. Ako vysvetlí, keď sa ho spýtajú, čo tým, čo povedal, myslel?! Bože, nedopusť toľko strádania...

  Opát sa k nemu pomaličky približoval s rukami stále na kríži. Už len krôčik, už len krok...

  Mladý mních sa roztriasol na celom tele.

  Gavril prešiel s miernym úklonom popri ňom a zatvoril za sebou dvere knižnice.

  Neprešiel však ani desať krokov, keď do neho v tmavej chodbe vrazil náhliaci sa Metodej s kopou kníh v náručí, ktoré sa nešetrne rozsypali po zemi.

  - Drahý Metodej, môžete mi láskavo, amice sine mora, vysvetliť, čo také dôležité naháňate? Či neviete, že práca chvatná, prd...málo platná? A andelíčky pomaličky a čerti rýchlo?!...- 

  Zohnutý Metodej horúčkovite zbieral po zemi knihy a tvár mu zaliala červeň.

  - Chcel som len ... – skladal mních pomaly zo slov pyramídu podobnú tej zo zväzkov kníh na zemi, - ... tieto sväté knihy zaniesť do ... -

  Nedopovedal. Zrak mu aj s pohybmi zastal pri pergamene, ktorý mu vypadol zo záhrenia iste vtedy, keď sa zrazil s opátom a teraz ležal kúsok od Gavrila v tieni starého svietnika.

  - Áno,áno... – pritakával pomaly predstavený kláštora a so sklopeným zrakom si oprašoval sutanu od prachu starých kníh oveľa dôslednejšie, než musel, aby mu neuniklo nič zo zaujímavého zvitku na zemi, na ktorý sa nechcel priamo pýtať.

  Páter Metodej sa však začal tmoliť po zemi oveľa čipernejšie a schmatol listinu medzi ostatné zväzky skôr, ako si Gavril stihol prečítať akékoľvek údaje na nej.

  - Velebný otče, dovoľte mi vzdialiť sa. – uprel Metodej rýchlo roztržitý pohľad na okraj opátovej sutany a nedočkajúc sa odpovede, čo najtichšie sa odšuchtal smerom ku knižnici.

  Opát Gavril si dooprašoval svoj hnedý habit a stiahol obočie. Ešte chcel niečo povedať, ale zízali na neho len zabuchnuté dvere a trasúci sa záves po ich okrajoch.

  Opát vykročil k nim, no po dvoch krokoch zastal, poobzeral sa dookola a po špičkách sa nehlučne prikrádal čoraz bližšie k dverám, zvedavý na dianie za nimi.

  Chvíľu nerušene načúval, no len čo sa mu podarilo vypočuť si Metodeja, ktorý obšírne zrekapituloval mladému mníchovi scénu odohranú pred chvíľou na chodbe, začul šuchot sa približujúcich nôh...

  Spoznal v nich svoje a uľahčene si vydýchol. Malilinkými krôčikmi čoraz tesnejšie priliepal svoje veľké telo k masívnym dubovým dverám a keď to už ďalej nešlo, prešľapoval na mieste.

  „Ale veď takto nebudeš nič počuť,“ dohováral mu nehnevaný vnútorný hlas. Šuchot nôh ustal. No k najväčšej zlosti začalo opáta šimoriť v nose, práve v tejto prekérnej, maximálne nevhodnej situácii.

  Nevydržal to.

  - Ha – ha – ha – hap – čííí ! – vyprskol a vzápätí stuhol v predtuche blížiacej sa nepríjemne vyzerajúcej dohry. Z knižnice však začul hlas roztržitého Metodeja.

  - Taký som prechladnutý, amici, tuším stále kýcham. Prepáčte, drahý brat, ak sa mi to zasa stalo. –

  Gavril zostal ako oťapený. Pokrútil nad Metodejom hlavou, ktorú stihol pred kýchnutím poodtiahnuť od dreva, aby si ju oň náhodou pri prudkom pohybe neotrieskal. Znova sa potichúčky pritláčal k dverám. Avšak ihneď ako na ne priložil líce, s odporom ho zase odtiahol, lebo lesklé dubové drevo bolo celé nechutne zaprskané. V malých kvapôčkach slín sa na Gavrila vytŕčal plastický reliéf jeho vlastného ostro rezaného profilu, vpečatený do nich ako nemé vyhúkané memento.

  Rozhodol sa, že nepristúpi viac bližšie, kým nebudú dvere zas suché. Poodstúpil o krok, aby netienil lúčom toho nebeského telesa, ktorým Pán v deň druhý urobil svetlo, a ktoré sa mu dosiaľ zvedavo opieralo o jeho starnúce plecia a zhrbený chrbát. To vzápätí po tomto galantnom geste vyslalo prvé nesmelé lúče na veľké dvere knižnice, ešte celkom neveriac, či ozaj môže.

  Na dverách to zasyčalo.

  Za dverami bolo počuť Metodejovo zúfalé ospravedlnenie.

  - Och, už sa cítim až trápne, môj mladý brat, ale sám vidíte, či vlastne počujete, že ja sa už ani nadýchnuť nemôžem bez toho, aby to v mojom krku nevyvolalo úplnú vzburu vnútorností.-

  Ešte chvíľu vysvetľoval, čoraz tichšie a tichšie ale o to nástojčivejšie. Gavril už viac nezachytil, lebo sa ešte stále štítil priblížiť sa  k dverám, ktoré tak majestátne poznačil. Zvedavosť mu však nedala, a keď o chvíľu pritlačil ucho o dvere, aby počul  prebiehajúci hovor v knižnici, znova ho zradilo starnúce telo. Než stačil čokoľvek urobiť, chodbou sa rozľahlo hlasité „ha-ha-ha-hap-čííí“, sprevádzané dutým úderom. Šírilo sa kľukatými chodbičkami a vracalo sa vo viacnásobných ozvenách vždy inak. A vždy inak hrozivo.

  Opát sa otriasol. Čelo, ktorým narazil do tvrdého dreva si zakryl dlaňou, pričom však rukávom sutany zavadil o ťažký mosadzný svietnik, ktorý sa s rachotom, tancujúc chvíľu po dlažbe, zakymácal a ošuchnúc sa pri páde o purpurový zamatový záves, robil na ňom dlhú šmuhu.

  Pomaly trhaný materiál vydával rapotavý zvuk. Ten na chvíľu zmĺkol, to keď sa rameno svietnika zachytilo o zdvojený, bohatou výšivkou zdobený lem závesu. V momente ticha čosi silno puklo a strhlo celý záves aj s drevenou konštrukciou. Už nič nemohlo zastaviť priam delostreľbu spôsobenú strašidelným lomozom od mosadze, sviečok a dreva po ich dotyku  s mramorovou dlažbou.

  Predstavený kláštora, akokoľvek zvedavý a pritláčajúci ucho k dverám, nepočul už nič. Ani nemohol. Dalo sa iba vidieť, ako sa Metodej v knižnici začervenal nad neudržateľnosťou reakcií svojho tela, ako nenápadne ovoniaval svoje okolie a inštinktívne sa odďaľoval od mladého novica.

  Až to nevydržal.

  Zúfalo zahanbený trhol dverami a rozbehol sa von z miestnosti. Ďaleko sa však nedostal.   Hoci Gavril držal svoje telo úporne  nenápadne prilepené o dvere a odviezol sa s nimi do vnútra miestnosti, Metodeja zastavila mätež vecí popadaných pred dverami a on sa v celej dĺžke a najmä šírke,  natiahol na ne. Zhodnotiac situáciu sa s obratnosťou sebe vlastnou švihom prekoprcol jednoritým saltom vpred, šmahom vstal na rovné nohy a zmizol v prítmí chodby.

  Na odchádzajúceho mnícha pozeralo iba  pravé oko opáta pritlačeného o dvere ako ploštica do steny na pomaly, pomaličky  sa samospádom zatvárajúcich dverách. Tíško sa zviechaval, no skôr ako sa stihol odlepiť od podkladu dverí, tie sa s lomozom opäť zúrivo rozleteli a v nich stál mladý mních s pohľadom upretým von oknom.

  Do vlasov sa mu opieral ľahký vietor, ruka položená na masívnej kľučke sa ani trochu nezachvela a celé anjelsky nedotknuto pôsobiace telo, sťa vytrhnuté z obrazu akéhosi svätca, akoby ožaroval plameň víchra nespokojnej mladosti, hoci to bolo len okno z kuchyne oproti. V jeho mĺkvom zádumčivom postoji ho nevyrušil ani Gavril s praskotom sa odliepajúci z laku dvier a šúchajúci si ďalšiu hrču na hlave. Jeho doráňané telo zápasilo s kopou dreva a ťažkého vlhkého zamatu pod nohami. Prechádzajúc kopou vynáral sa z nej sťa bájny Fénix z popola.

  Opátova náhle objavená, akoby len teraz zázrakom zhmotnená postava najskôr vyľakala mladého mnícha. Strhol sa, ale vzápätí musel potlačiť úsmev, zazrúc svojho nadriadeného v chúlostivej situácii, otvárajúc ústa ako ryba na suchu a lapajúc dych, v situácii, ktorá sa dnes vo fortrézskom kláštore šírila ako epidémia.

  Gavril opäť hlasito kýchol, ale márne pátral po niečom, čo by mu umožnilo utrieť si mokrú tvár. Pohľadom zahmleným slzami spočinul na hrubej hnedej látke visiacej po jeho pravici a kľačiac, keď pred chvíľou  silným kýchnutím zakolísal sa, nevládal sa udržať na nohách a klesol prudko na dlaždice ako kajúcnik pred kríž, ukryl do záhybov tohto závesu všetko, čo mal na tvári nadbytočné. Až keď sa po dôkladnej očiste konečne vzpriamil, utierajúc si ešte cestou ruky, dlane i hánky, dôkladne, ako sa to patrí, akoby práve slúžil omšu a miništranti mu podali silne naškrobený, úhľadne vyžehlený obrúsok, po omytí rúk v nádobe na to určenej, s hrôzou zistil, že tá hrubá látka nebola závesom, ani silne škrobeným, vyhladeným plátnom, ale sutanou mladého mnícha, vystrašene, no bez pohnutia stojaceho pri opátovi s tvárou snažiacou sa ukryť a vyriešiť trápnosť celého tohto úkazu.

  Petar uprel  zrak zase do otvoreného okna, ruku položil na kľučku dverí vypäl postavu a čakal, kým odchádzajúceho opáta pohltia mihotavé tiene malých pochodní v dlhých kláštorných chodbách.

Domiceli ( ešte som nenašla to „and“, dám len čiarku...), Fra Angelico

  

 Dodatky, vysvetlivky, aby ste vedeli, kde je sever. (Nabudúce si vysvetlíme juh, východ a západ...)

  Tak takto. Nakreslíme si pomyselnú mapu. Stačí s dvoma krajinami. OK? Máte? To jedno kráľovstvo trošíčku menšie, prosím. Áno, tak je to dobre. Môžeme ísť ďalej.

 Kde bolo, tam bolo... bola nejaká tá krajina s okolím, ktorú si delili dvaja králi. Jedno kráľovstvo vlastnil kráľ Krušovad, to bolo krušovadské a druhé kráľ Gregor. Volalo sa Gregorovo.

  V kráľovstvách bolo kadečo, o tom inokedy, ale aj dva kláštory. Budú trochu dôležité, lebo tam sa bude tiež čo-to odohrávať a tiež kadečo s kadečím súvisieť.

   V krajine kráľa Gregora I. bol odnepamäti mužský kláštor s názvom Fortréz a na hraniciach oboch kráľovstiev zas ženský kláštor, takzvaný Srevrenský.

  V tom mužskom je opátom Gavril ( o jeho rodinných pomeroch, vôbec nie prazvláštnych na tú dobu, si povieme nabudúce). Okrem neho zopár mníchov, tu sme spomenuli brata Metodeja, Petara a Ignatyja... To by aj stačilo, však? Ostatní budú len bezmenným komparzom.

  Tomu ženskému pevnou rukou vládla matka predstavená Tartarugha, so svojou najvernejšou posluhovačkou sestrou Perpetuou – o tých už vieme z predchádzajúcej kapitoly. Načapali chuderku Belle, keď si spravila „výletík“ z kláštora, kde ju šupli na výchovu pred sobášom. S touto zverenkyňou sa im však napriek prísnosti a razantnosti mníškam vlastnej veľmi nedarí...