RUMBELLE
Depozit krídiel
6.
kapitola
Prítmie tohto kúta ordinácie ju upokojovalo
viac, ako slová doktora. Viktor, ako ho familiárne nazvala, bol už vlastne jej
starý dobrý známy. Stretali sa, odkedy tu pracoval a ona trávievala svoje pravidelno
- nepravidelné výpadky zdroja vlastného organizmu, nikdy nie naprogramované a vždy
s ďalším otáznikom v zdravotnom zázname. Veda postupovala míľovými
krokmi, ale stanovenie presnej diagnózy u nej malo imunitu presne takú, po
akej túžila sama i celý tím jej ošetrujúcich lekárov.
Teraz však mali možnosť to lekári všetko
nebrať tak priveľmi vážne a konečne fúknuť do popolov na hlavách. Hypokratova
prísaha je jedna vec, ale samodeštrukčné sily sú pomerne slušná výhovorka
prípadných zlyhaní na strane diplomovaných. A toto dievča zlyhalo. Odtiaľ
vedie cesta cez nedodržiavanie liečby, cez jej úplné odmietnutie, reverz a nahradenie...
hej, hej, sama si zvolila: drogy. Teraz je to na nej. Teraz patrí do rúk iným
odborníkom. Porúčame sa. Tešilo nás. Teší nás...
Viktor taký nebol. Aj dnes tu tajne sedela
skrkvaná v klbku do nechutnej erárnej nočnej košele, na kresle nad
konferenčným stolíkom, s prázdnym celofánom od čokolády a plnou šálkou, počúvala, ako to vidí on. Už ho tak neobdivovala ako v detstve, ale
stále to bol ten milý ujo doktor so šálkou hnusného bylinkového čaju, ktorý si
s ňou na nočnej, alebo počas služby na pohotovosti, keď znudená monotónnosťou nemohla spávať, občas zahral človeče či
pexeso a potom ju prepašovával späť na oddelenie čokoládovými úplatkami
rozchichotaným sestričkám. Jedna z tých vážnych nakukla k nim za
plentu, kde sa ich minisalónik ukrýval pred odpornou sterilitou ordinácie aj
sestry.
- Máme pacientov. Matka s dieťaťom,
nejaká prudká alergická reakcia. – stroho oznámila.
- Vidíš, Belle. Nie si v tom sama. Kedysi
na pohotovosť chodili dolámaní, prípadne dobití, radosť sádrovať či zašívať, dnes alergici s vystrašenými
mamami, čo neznesú kašeľ v detskej izbe a pritom je to už bežná
súčasť, rovno daň za život tu, vo veľkomestách...- zafilozofoval si, aby mohol
ešte pár sekúnd vychutnávať svoje vychladnuté patoky a možno aj prítomnosť
dievčaťa, čo sa mu prirýchlo menilo pred očami na ženu, ale stále zostávalo
rovnako naivné a dôverčivé. – Ja už tak bažím po krvi...- pomykal všetkými
desiatimi prstami proti nej, ale jeho hry ju dnes akosi nezaujímali.
Vstala rovnako smutná a apatická, ako
bola prišla a keď sa nad tým tak zamyslel, dnes mu nepovedala nič. Oveľa
viac vedel od kolegov, čo ju prijímali a...nepáčilo sa mu to. Malá mäkká Belle
a veľké tvrdé drogy?! To nepasuje k sebe...
Neóny fasujú vo všetkých nemocniciach asi
rovnaké. Mdlé, preblikujúce, farbiace stíchnuté chodby zámerne do zelena, aby
sa tu nikomu nepáčilo a čím skôr túžil odtiaľto vypadnúť. A presne podľa tohto tu točia potom horory.
Znervóznený podupkával pred dverami, šúchal
si neoholenú bradu a snoval prejav pre lekára. Body mu nahrávalo už to, že
dnes schytal službu maník, čo sa venoval alergológii, hoci ho k vlastnej súkromnej ordinácii
kdesi v meste, kde by zarábal ťažké prachy, komora lekárov medzi seba ešte
nepustila. Hold o lukratívne joby je všade boj. O to viac si ho
vážil, lebo ani tu, v sprostej obyčajnej štátnej nemocnici nezanevrel a bol
prístupný. Zhováral sa s ním síce len raz, ale on vedel odhadnúť ľudí.
Dvere sa odchýlili a skúšala z nich
vykĺznuť drobná postava tak, aby ju priveľké svetlo z rozcabrených dvier
neprezradilo.
„Ženská“...zmraštil obrvy. Nočné hrátky na spestrenie
nočných služieb. Ale kuš! Veď je ešte deň. To len tu, v suteréne vyzerá
každá denná i nočná hodina rovnako temne. Ale aj tak: doktor Whale stráca
u neho body. „Ženská, čo sa potichu vykráda z ordinácie. V hnusnom
vypratom župane, akoby zošitom z bývalých montérok robošov, čo kedysi
dávno stavali túto nemocnicu.“ Strácala body aj žena. Potom sa obzrela a strhla.
Niečo sa jej zamarilo. Niečo rozvidnelo.
On to vedel na stopercent. Ruka v strnisku
mu ustrnula. Jej sa dvihla vyššie ku klopám županu a s ním ku krku. Kanyla
pripevnená skrkvaným, trochou krvi už potriesneným obväzom trčala smerom k nemu.
- Karma je zdarma. – dvihol kútik úst, keď
prijal, že ho pravdepodobne tiež spoznala, podľa škaredo už vyzerajúceho odtlačku jej opätku na jeho
hánkach, čo sa z menil na krvavú chrastu obkrúženú modrinou už vo farbe naftového
oka na mláke. Komparatívna diagnostika dvoch rúk.
Fajn, ruky sa spoznali.
Pozrel sa pozornejšie na ňu. Na to, že mu už
v noci ležala v lone, dobre, tak len na kolenách, opravoval
priodvážne spomienky, je pre neho pomerne nová. Bledá. Jasné, nemá make-up.
Obdobne vyzerajú všetky ráno. Aj ona by bola nevyspatá, možno zasnená, vláčna a poddajná.
Strapatá s perami trochu opuchnutými, dokrčená s plachým úsmevom
imaginárnej víťazky v jeho košeli netušiacej, že mužská košeľa na tele
ženy je ako vlajka na dobytom území...
- Vy...vy ste volali sanitku. – odhodlala sa
mu prihovoriť, keď sa jej jeho tvár vynorila z dymu a potom rovnako rozmazaná,
keď prichádzala k vedomiu...Teraz sa jej zdala ostrá a ostrá.
- Nie, to je pacient, volali z recepcie.
Mal to byť chlapček. Toto je pohotovosť pre deti a dorast...– opravila ju
sestra a následne aj seba, vytrčila pol tela von, presnoriac zamračená
chodbu a natŕčala zároveň ruku, aby jej konečne dal preukaz poistenca a usmernil
jej konšpirácie, kde je to chlapča, čo tu malo byť.
Jasné, že ho nemal, ale práve sa k nemu blížila
dvojica, čo si „musela“ len odskočiť.
Pomerne zdravo sa k nim rozbehol sotva
dvoj-trojročný chlapček s kockou v ruke. Žena v závese sa
hrabala v kabelke, kde kartu zas stratila, kým pomáhala synovi nastrkať
všetko potrebné do malých trenírok.
Muž sa zmenšil na jeho veľkosť a otvoril
náruč. Vychytal. Pošimoriac chlapčeka ostrým nosom na líci, nevenoval už ženám
medzi dverami pozornosť.
Stiahla sa, aj bez odpovede na svoju otázočku
a poslušne sa popri stene vracala na oddelenie. Netušila, že sa ešte raz
pozrel jej smerom, ale modrá vlajka, nie je biela vlajka a táto žena, či
skôr ešte dievča sa nebude zobúdzať po jeho boku, ako mu automaticky priniesli
vízie. Akoby povedala jeho sestra, čo vedela jedinou vetou vyhodnotiť jeho
intímny život: Hlavná vec, že dýcha a má. A to nie je pravda. Je. Ale
nemala by byť. Modrá vlajka sa zatiahla za roh, oni vtiahli do ordinácie.
- Chuderka, podľa mňa ani netuší, v čom sa
to vezie... s jej diagnózou drogy nie sú riešením...alebo tuší a... už
to... aj... ľutuje...- vytiahol sa doktor v domnení, že stále komunikuje
len so sestričkou spoza plenty a zmĺkol.
Nepočítal s tým, že už má pacientov plnú
ordináciu, nielen čakáreň, ako čakal. Vrhol na sestričku vraždiaci pohľad. Tá
ho ignorovala. Automaticky mu chystala papier do PC a nestarala sa o predošlú
návštevu a viac-menej ani o túto. Stíšila len telku na skrini,
nebadane skryla zvyšné nedojedené chipsy do stolíka a usadila sa k nemu,
profesne pripravená na pokyny, ktorých však u tohto lekára bolo vždy
pramálo. Stíhal sa obsluhovať aj sám.
Chvíľu iba stál. Jeho hlava vyhodnocovala to,
čo práve počul. Tá malá v modrom a...drogy? Do klopotu klávesnice, kam už
lekár zaznamenával identifikačné údaje diktované jeho sestrou sa mu skladali
indície posledných hodín, ako morzeovka, ktorú bude treba dešifrovať a...už asi
tuší, kde skončil jeho miniatúrny balíček.
domiceli
"Malá mäkká Belle a veľké tvrdé drogy?!" véééľmi výstižné :D :D
OdpovedaťOdstrániťtak s neónmi a následnými horormi súhlasím :D veľmi dobre napísané :) normálne som už zabudla, čo bude ďalej :D
OdpovedaťOdstrániť