OUAT - Pešiaci medzi prstami... 7. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

7. kapitola

„Mea culpa! Mea Réva!“

  Belle so zamračenou tvárou hodila zhúžvané a mokré prestieradlo, ktoré práve poslúžilo ako osuška na posteľ. Svoj hnev vybila ráznym kopnutím do hŕby opadnutého muriva a práchnivých kusov dreva pod oknom. Zvíril sa štipľavý prach a zafúľaná dievčina sa rozkašľala, až jej išlo pľúca roztrhnúť. Sviečka v kúte cely nesmelo zablikala, plameň sa bezradne stiahol a z dlhého knôtu sa k stropu dvihol tenký prúžok dymu.

  Keď sa dievčine nahnevanej na vlastnú prchkosť podarilo potlačiť záchvat kašľa, so zaslzenými očami chytila práve odhodenú ružovú prikrývku a našla jej ďalšie pracovné zaradenie. Opatrne ňou prikryla zákernú kopu smetí z rozpadnutej okenice. Kľakla si za túto hŕbu a pomaly ju začala vytláčať von z cely. Zostávali za ňou šedivé pásy rozdrveného muriva na ručne tkanom orientálnom koberci. Zvyšku koberca. Vytlačila ho rovno s kopou tiež.

  Zbaviac sa konečne ako tak neporiadku, vrátila sa do cely a podrážkou roztrhnutej dreváky nervózne vyškrabávala zvyšný prach z rýh. Pod nohou zacítila čosi tvrdé. Silnejšie dupla v domnienke, že ide o nerozdrvenú hrudku, ale neúspešne. V momente našla riešenie. Zohla sa k hrudke, že ju zdvihne a vyšmarí z diery okna, ale keď ju chytila do upotenej dlane, začal ten kúsok muriva ožívať. Na dotyk bol síce chladný, ale hebký a hladký, a keď otvorila dlaň, jagal sa v nej veľký modrý drahokam, olemovaný tenkým strieborným alebo kovovým prúžkom s jemným cizelovaním a patinou napovrchu.

  - Boh môj na nebi!... Najsvätejší pane, jediný! Či si to ja zaslúžim?! – ozvalo sa spoza dvier  cely hneď po dutom náraze.

  Belle zovrela svoj objav pevne v dlani, podišla k dverám a rázne ich otvorila. Ozvala sa ďalšia tlmená rana. To práve pozviechaná matka predstavená skončila opäť tam, odkiaľ vzišla. Škoda bolo námahy.

  Znova chcel do nosa vraziť štipľavý prach, preto si dievča rýchlo prstami stislo nosné dierky. Na hŕbe dreva a muriva ležala matka Tartaruga Rovena v nedôstojnej polohe. Jej čierne rúcho už dokonale obelelo a odfukujúc si spred očí zvírený prach, pokúšala sa opäť zodvihnúť. Do tretice všetko dobré... Ale tentokrát to nevyšlo.

  - Vravela som vám, aby ste dali do chodieb pochodne, že sa tu raz niekto prizabije. Lenže na moje reči tu nedá ani len tá sprostaňa z kuchyne, čo mi zničila moju celu a potom zdúchla ako smrad! Vyhodili...ste ju...ako smrad. –  opravila sa a radšej inštinktívne trochu cúvla.
   Chcela ešte dodať „Tak vám treba“, ale matka predstavená už mala jej rečí dosť. Keďže sa jej nepodarilo vstať a nikto jej nepribiehal na pomoc, zostala sedieť a kázať, zdola sa dívajúc na dievčinu.

  - Váš tón a obsah reči, mladá dáma ma udivuje a privádza do hnevu. Tak toto sa ti snažíme dostať do hlbín duše naším učením a úpornými modlitbami? – začala napodiv pokojne, ale rýchlo ju to prešlo, len čo zbadala oči Belle o kúsoček posunuté k povale. – Toto je výsledok?! Odmena za našu neutíchajúcu bohabojnú  starostlivosť?! -  Tartaruga sa zamrvila, aby si našla lepšie miesto, no miesto toho sa len hlbšie prepadla do odpadkov.

  - Aspoň mi pomôž vstať a prestaň sa tak natvrdlo usmievať, na to tu máme Viorelu! – podávala zaprášená matka ruku svojej zverenkyni.

  Tá sa však nemusela veľmi unúvať, lebo hore schodmi sa už sťažka vliekla sestra Perpetua s rukami zloženými na kríži. Na krížoch. Len čo zdvihla obočie a zhodnotila situáciu, rýchlo zdvihla sukne a pridala do kroku opačným smerom. Aby nažalovala, čo videla. Aj keď videla... Aj keď kvôli krátkozrakosti nevidela nič.  Iba niečo ako hmýriaca sa biela kopa pred celou Belle.

  - Ó matka predstavená! Veľactená patrónka naša! – postupne z väčšej diaľky sa ozývalo schodišťom. Po chvíli ticha sa ozvena vrátila a blížila sa k cele, uvedomiac si, že tá, čo vzýva, je za chrbtom. Hmýriaca sa. Biela kopa.

  Belle prebehla zrakom od jednej k druhej čudujúc sa, že to dobráčisko poloslepá Perpetua, hoci na druhý pokus, ale spoznala matku predstavenú v tomto prestrojení. Takmer vybuchla smiechom, len nemala odvahu. Preventívne sa rozkašľala, čím zabila dve muchy jednou ranou. Akože kašle a nemôže pomáhať a akože sa nesmeje. Lebo kašle. Nebolo to práve šťastné riešenie, lebo Perpetua skôr ako sa vrhla na svoju dobrodinku, dievča riadne vybuchnátovala po chrbte. V snahe pomôcť. S ťažkým ochkaním a krochkaním sa mníške podarilo matku znovu postaviť na nohy a úporne sa pustila do jej oprašovania, chňapnúc kde-tu jednu aj Belle. Dusiaca sa Tartaruga rázne zastavila jej pohyby. Až príliš rázne. Perpetua zmizla. Keď prach opadol, zviechavala sa druhá biela kôpka nešťastia z kopy.

  - Nič to sestra, nič. Poďte,  svorne sa preoblečieme. Najprv pomôžete vy mne a potom prezlečiete... mňa. Šup, šup. Večerné vigílie čakajú. -

  Matka predstavená ešte pozrela na Belle a zvraštila tvár, podoprúc si boky.

  - Vráť sa do svojej cely, dieťa. Modli sa. Pokorne a vrúcne. Pros Boha o milosrdenstvo a odpustenie. O tri dni si po teba prídu. -

  Ťažké dvere znova zatvorili kruh samoty. V ušiach doznievali slová matky predstavenej, ktorým sa márne snažila porozumieť.

  „O tri dni...si po teba ...prídu“ , opakovala si v duchu, ale žiadne jasnejšie slová, žiadne myšlienky, žiadne vysvetlenia sa nevynárali. Jej telo dopadlo na tvrdú posteľ a myseľ mimovoľne vytvárala obrazy. Odchod zo srevrenského kláštora? Kto príde?! Neznámi? Známi? Rodina? Bludičky z lesa? On...?

  - Kto si pre mňa príde ? -  spamätala sa Belle. „Ktosi“...odpovedal jej ironicky vnútorný hlas. Chcela sa s ním dobre povadiť, ale únava jej dovolila len zdvihnúť ťažkú hlavu, ktorá vzápätí znovu klesla na slamník.

  Keď sa prebrala, vonku už bola noc. Naťahovala sa do šírky, do hĺbky, do výšky i dĺžky a zašla i do chodieb, lebo plytvať fakľami sa sestrám neráčilo. I v cele sa usadila. Belle prebehla triaška od nočného chladu a keď si chcela ruky pritiahnuť bližšie k telu, na dlážku čosi cinklo. Pozrela tým smerom. Sprvoti nevidela nič, len po chvíli sa na ňu akoby prosebne zahľadel svojím jediným očkom chladný modrý kameň prebudený mesačnými lúčmi. Jej tajný nález, ktorý celý čas stískala v dlani.

  Silný vietor rozohnal búrkové mraky, rozjasnil nočnú oblohu a vytiahol poblednutý mesiac na tmu božiu. Obkrúcal sa okolo neho, laškoval ako neukojená žena, bezuzdne, nekontrolovane obchytkával suché konáre a zvetrané múry a zavýjal svoju studenú pieseň hrajúc na škridlových varhanoch akúsi zúrivú melódiu markytánky pripravujúcej svoju obeť na posledný  pochod smrti. Belle, zvyknutá na samotu, sa teraz bála. Zvuky, ktoré k nej doliehali, jej naháňali husaciu kožu.

  - Akoby sa čerti ženili, -  zašepkala a schúlila sa do klbka. – Čoby čerti, - povedala hlasnejšie, keď spomedzi lomozu a škrípania rozoznala ľudské hlasy a veselý smiech. – Šľachtici... – povedala pohŕdavo. – Slušná výchova...to matka Tartaruga nevidí. Alebo nechce vidieť... -

  Mohutné konáre vysokého stromu medzitým čoraz zúrivejšie vrážali do stien a ako ruky zlodeja sa snažili predrať sa do cely. Dievčina ležala nehybne a načúvala nepriateľským zvukom. Zrazu jej niečo pristalo na tvári a začalo liezť po líci. Strhla sa a zhnusene rukou odrazila, zarazila a aj dorazila nevítaného votrelca.

  - Prekliata izba! – posadila sa na posteli.

  Vtom do poškodeného múru pri okne vletel rozvetvený konár a odlomil z neho ďalšiu časť, ktorá sa zrútila do izby. Lomoz vonku prehlušil náraz a hluk padajúcej steny.

  Keď si Marilja spustila rukáv z očí, ktoré si chránila pred dobre známym zvíreným prachom a pozrela na tú skazu, zúfalo vykríkla a takmer upadla do bezvedomia.

  V stene, tam, kde sa odlomil kus muriva, žiarila vybielená, s múrom zrastená hrôzostrašná lebka a kus kľúčnej kosti. Krehké pozostatky niekdajšej čejsi ruky ležali rozhodené na kôpke pod oknom. A prsty, tenučké, biele a ostré prsty, držiace ešte Bohvieakým zázrakom pokope, trčali dohora, sťaby sa chceli do niečoho zakvačiť. Alebo do niekoho. Iba mesiac a narýchlo zažnutá, iba slabučko blikotajúca  sviečka, márne chrániaca plameň, trhavo osvetľovali toto mŕtvolné divadlo.

  Belle sa pošuchla na kraj postele, bližšie k dverám a nehlučne skĺzavala dolu. Bála sa, aby neznámeho mŕtveho, ktoviekedy zamurovaného medzi kamene tejto veže, náhodou nevyrušila. Postavila sa a bosou nohou šliapla na modrý drahokam. So zrakom prilepeným na trčiacu ruku sa preň zohla a stisla ho v dlani. Hneď ho však z nej zas vypustila, uvedomiac si, že to musí byť nejaký šperk tej ...kostry.

  Mala pravdu. Pod oknom okolo kostí ruky ležal akoby zámerne nainštalovaný, ovinutý masívny náhrdelník z farebne takých istých, ale už na prvý pohľad menších kamienkov, majstrovsky pospájaných zdobeným striebrom. Celý bol zaprášený, olepený murivom a iste poškodený od kameňa, v skrýši ktorého dlhé roky spal. Divná klenotnica pre taký vzácny šperk.

  Hoci sprvoti mala Belle v pláne čím prv ujsť z cely, zvedavosť ju premohla. Pristúpila ku kope sutín, pomaly sa k nej nahla a chytiac šperk jemne do prstov, vyťahovala ho z ruín.

  „Klap!“ kosti prstov sa v momente zosypali ako umne nastavená pasca. Preľaknutá deva vypustila náhrdelník z rúk a stiahla sa o krok späť.

  „Zbabelá, zbabelá!“ posmievala sa sama sebe, snažiac sa tak dodať si aspoň trochu odvahy.

  Zhlboka dýchajúc sa znova prikrádala ku kope, tentokrát z opačnej strany, akoby to mal byť bojový manéver zameraný na moment prekvapenia. Na vrchu kopy žiarilo v mesačnom svetle mnoho modrých očiek zvodne, neodolateľne mrkajúcich na dievčinu. Keď už držala náhrdelník znova v ruke, silno trhla a obrátila sa chrbtom k oknu. Dej sa čo dej. Ticho. Iba jemné cinkanie s štrkotanie o seba narážajúcich kameňov a kovu, jemne otieraných o vrchnú sukňu, skrývajúcich sa a znova vynárajúcich zo záhybov šiat ako delfíny z morskej hladiny.

  V dlaniach sa zajagal skvost.

  Belle ho nežne položila na posteľ, ponaprávala jednotlivé k sebe očkami pripnuté súčasti do úhľadného polkruhu a poodstúpila, aby ho poobdivovala v celej jeho dych vyrážajúcej nádhere.

  Ako pol dlane veľké ovály s trojočkami z kobaltovomodrých kameňov a jedného menšieho bieleho drahokamu boli vzájomne pospájané dvoma očkami gravírovaním zdobenej retiazky a tvorili vrchný, majiteľke iste krk tesne objímajúci rad. Pod nimi, vždy medzi, boli na necht veľké, hrubé strieborné platničky olemované tmavším kovom, zrejme zlatom, graciózne spleteným do akýchsi vrkôčikov omotávajúcich sa okolo po obvode, ktoré svojimi rozpletenými koncami pridŕžali v strede, ako v hniezde uchytený modrý kameň. Niekoľko z nich však chýbalo. Odhadom asi štyridsať.

  Belle sa pozrela smerom ku kope pod oknom. Tam možno niekde sú. Uvidela však iba jeden veľký, ktorý našla prvý. Zodvihla ho a premýšľala, kam ho priložiť. Bol takisto veľký, ako tie v prvom rade, ale jeho stred tvorilo len jedno očko, najväčšie zo všetkých, umne vybrúsené. Belle ho pošúchala, spozorujúc, že okolo veľkého kameňa je veľa drobučkých bielych drahokamčekov, ktoré sa jej náhle rozžiarili v dlani a dodali tomu najväčšiemu chladný lesk, pripomínajúci tmavú noc. Keď ho otrčila mesiacu, zbadala jednu dierku, ktorú práve svojím lúčom znásilnilo mesačné svetlo, zabodnúc sa  naslepo do plachty postele.

  - Musí to byť prívesok, - precedila pomedzi zuby a priložila cennosť do stredu medzi ostatné. A naozaj. Na jednom z malých krúžkov bola súčasť, pozostatok retiazky, na ktorý sa dalo niečo napojiť.

  Chvíľu jej to trvalo, ale keď sa to podarilo, oči jej zažiarili spokojnosťou. Milovala krásne veci: šaty, šperky, vonné oleje, mastičky, všetci tie čačky-mačky a cetky-pretky, všetko jemné, trblietavé, voňavé a krásne, to, čo môže mladú ženu urobiť šťastnou. Aspoň na chvíľu, na prchavú, nehmotnú chvíľu, pokochať sa, nechať sa vniesť do sna o tisíc a jednej noci, kde to všetko bude každý, každučičký deň a o noci ani nehovoriac.

  Ale tu, v kláštore, všetka nádhera, všetok lesk bojazlivo hasol skôr, ako mohol rozšantiť svoje plamienky a vyčariť jas na dievčenskej tvári. Drahé šatstvo, šperky, riady, topánky či predmety dennej potreby, kefy, hrebene, zrkadielka a nočníky zapadali prachom uväznené v truhliciach. Niežeby jej mníšky nedovolili, alebo nebodaj nedopriali užívať si bohatstvo, ktoré jej zanechal otec a ktoré tak starostlivo nedotknuté uchovávali, hoci boli časy, že nebolo čo do úst a najmenšia nepotrebnosť z truhlice by umlčala cigánov vyhrávajúcich v bruchách na celé dni, ale ... aj keď Marilja ponúkla svoje truhly pre obecné blaho kláštora a tým aj svojho brucha, sestry sa iba s hrôzou prežehnali a zmizli skôr, ktorá kde, ako čokoľvek povedali na vysvetlenie. Iba Tartaruga Rovena jej raz vysvetlila:  „Nikdy !“

  Viac sa dievčina nepýtala. Vysvetlila si to po svojom. Napríklad by mohla dráždiť mníšky... a oni by mali hriešne myšlienky proti božím prikázaniam, ako nepokradneš a... alebo napríklad sa sem také vzácnosti ani nehodia a sestry by mohli zhrešiť a dopustiť sa niektorého zo siedmich smrteľných hriechov, trebárs – závisti... alebo...alebo to radšej nechala tak.

  Ale oblečená chodiť musela. V habite nemohla, nebola mníškou ani novickou. Aj tie najjednoduchšie, najskromnejšie šaty vyzerali ako ruže medzi bodliačím, keď sa v nich zjavila medzi mĺkvymi ošumelými mníškami a múrmi jej terajšieho domova.

  Jedine šibnutá Viorela bola celá bez seba, keď mohla okolo nej obskakovať a vypliešťať očiská. Belle bola vďačná i za tento prejav uznania, i keď po nájazde Vioreliných večne špinavých prstov boli jej šaty často na zaplakanie. No nikto nevidel ich krásu, nikomu nevadil ich stav. V poslednom čase už ani samotnej Belle nie. Čoraz zriedkavejšie sa prehŕňala v truhlách, hoci mávala dni vzdoru, ako ich nazvala predstavená, kedy povyťahovala čo mohla, bez ladu a skladu to nahádzala na seba a ... zmizla. Ako nedávno...

   „Ach,“ povzdychla si, keď sa jej pred očami vyskladal mierne rozmazaný obraz z lesa. Tmavé vysoké konáre ako baldachýn na letnom povoze zakrývali svetlú siluetu mladej ženy, obťažkanú šperkami od hlavy po päty,  lesknúcu sa v žiari zapadajúceho slnka ako psí čumák,  okolo ktorej povievali, ako najjemnejšie motýlie krídla kusy jemného šifónu, drzo sa jej pletúc pod nohy a zakrývajúc výhľad. Výhľad na bod, ktorému priam letí v ústrety. Tam stojí. Tam stojí v plnej kráse svojej mužnosti. Vzpriamene, hrdo, bez pohnutia. Ale len chvíľu. Potom pohodí hlavou do boku, odsunúc pramene vraních vlasov na chrbát a vykročí... nie, vybehne jej v ústrety. A uteká. On uteká. Ona uteká. Oni utekajú... „Dočerta ! Kto pohodil ten papek do cesty ?!“ ...

  Studený vietor sa opäť prišiel otočiť do jej izby, priniesol so sebou ešte olistený, sotva odtrhnutý konárik zo stromu a odniesol si na oplátku  obraz z lesa.

  Keď sa teraz pozrela na svoje skvostné zlato-belasé rúcho, ktoré dnes prežilo dva pády kláštorných múrov, jednu spŕšku špiny zo strechy a more sĺz, musela sa zahanbiť.

  Zatriasla nad tým všetkým hlavou, pričom jej z vlasov spadlo ešte zopár úlomkov z omietky a začala zo seba stŕhať šaty. Deň vzdoru. Keď už stála iba v dlhej spodnej košeli, ktorej okraj už dávno nebol biely, úskokom pozrela na neznámeho kostlivca. Chvíľu zaváhala, ale potom mykla plecom na znak ľahostajnosti a roztrhla šnúrku pod krkom. S rozväzovaním sa nenamáhala.

  Jemná košeľa sa zatrepotala v nočnom šere a skĺzla jej k nohám, stihnúc ich letmo, prosebne pohladiť od bedier až po členky, akoby šeptajúc: „Neopúšťaj ma, vezmi ma so sebou...“   Vykročila z nej pyšne, ale stud ju predsa len nútil zohnúť sa po ňu a pridržať si ju pri tele. Akoby sa tá košeľa razom scvrkla. Márne by chcela súperiť so skvostnou perlovou belosťou kože. Nenamáhala sa zahaliť zvodné krivky pučiaceho tela. Nehanebne, pomstychtivo odkrývala a predvádzala jeho tajomstvá. Pritískala sa k nežným krehkým tvarom spolu s komplicom vetrom, ktorý vtrhol nepozvaný opäť dnu. Svorne sa hrali s jemnou husou kožou, skrývali sa v krivkách, kĺzali po oblinách, motali sa pod nohami ako mačence.

  Belle pristúpila k čelu postele, za ktorým mala truhlu so šatami. Otvorila jej veko a chvíľu sa len tak kochala v mäkkosti a kvalite materiálu. Po chvíli hrabania sa sa vzpriamila a v oboch rukách dvíhala do výšky jedny zo šiat.

  - Mamička, moja, - vzdychla. Pozrela smerom k náhrdelníku rozloženému na posteli a späť na šaty.

  Modrá farba kameňov bola presne taká istá ako hrubé lemy po obvode šiat, pretkávané striebornou pavučinkovou výšivkou do podoby tých najfantastickejších geometrických vzorov. Druhé lemy na vrchnej, po celej dĺžke prestrihnutej sukni boli tmavoružové a posledné ružové, strihané dopostupna, v oblúkoch pozdĺž oboch sukní, bez vzorky. Takého istého odtieňa boli i celé šaty. Hlboký výstrih dával vyniknúť bielemu lemu košele iste zvlášť šitej iba do týchto šiat. Obyčajne sa spodné košele nosili až po krk, niekedy ešte vyššie. No táto siahala sotva po výstrih a ten sa veru neštítil ukázať značnú časť belostnej hrude.

  Keď sa Marilja s ťažkosťami, lebo bola na to sama,  navliekla do honosných šiat a pohladila si hrdlo, oči jej zažiarili. Bez otáľania zhrabla z postele šperk a zavesila si ho na krk.

 

  Zúrivý vietor čoraz neúnavnejšie vrážal do starých múrov a ako predvoj sa šialene hnal po prázdnych kláštorných chodbách, do ktorých už nemohol preniknúť ani ten najodvážnejší záblesk mesačného svetla.

  Belle sa pritlačila k stene tmavej chodby a zatajila dych. Za kuchynskými dverami sa ozýval zúfalý buchot a škriabanie bláznivej Viorely, ktorú tam mníšky vždy na noc zatvárali, aby neblúdila opátstvom sťa mátoha, ako to mala vo zvyku. V kuchyni bola v bezpečí. Z jednej strany ju chránili mohutné kované dvere, jedny z posledných zachovaných v komplexe, jediné ešte s kovaním a pevné v tejto vojnami a starobou prežratej diere a z druhej strany kozy.

   Viorela sa bála všetkých väčších zvierat, najmä rožného statku a keď ju matka predstavená chcela potrestať, zavrela ju do chlieva. Na druhý deň sa úbohá, prestrašená dievčina, celá doškriabaná, čo si spôsobila sama, išla zodrať, len aby znovu nemusela stráviť noc s tými pokojnými, mierumilovnými rohatými strašidlami.

  Belle sa na chvíľu zahľadela na zamknuté dvere a uškrnula sa. Aj ona bola uväznená, ale na rozdiel od Viorely, ona má hlavu v poriadku. Vie ako na to, vie ako prejsť mníškam cez rozum.

  Divý vietor rozháňal neposlušné, násilím strhnuté listy a konáre zo stromov po nádvorí. Kontroloval každú štrbinku, či tam náhodou nenájde nejakého spoločníka, s ktorým by si mohol vymeniť pár slov z nočnej varty. Osamotený od ľútosti zavíjal a vybíjal si zlosť na stromoch, ktoré si úporne chránili jeseňou zošúverené listy ako chudobné otrhané matere chabé hábky svojich detí. Vlhké múry, hoci sa triasli od zimy, nechali si konármi ošľahávať posledné zvyšky plesnivej omietky.

  Vo vyvalených dverách z obytnej veže, rýchlo dýchajúc, stála Belle a nechala si mlčky hladiť tvár, líca i hruď zaťaženú masívnym skvostom.

  Po chvíli sa zhlboka nadýchla a vykročila do tmy.

  Vietor sa do nej zaprel, akoby ju chcel zatlačiť späť, pred niečím chrániť, varovať, za žiadnu cenu nepustiť ani o krok ďalej. Márne.

  Maličkými krôčikmi si deva predierala cestu k nízkej budove, odkiaľ sa už dlhé hodiny ozývali zvučné hlasy a smiech, ktoré ju tak lákali. Zem ešte mokrá od niekoľkodňového dažďa jej podávala svoje mazľavé dlane, v ktorých mohla neohrozene stáť a žiarlivec vietor bol bezmocný. Iba čo neukojený, zvedavý znova vykresľoval neopakovateľné krivky tela skrytého pod jemným materiálom šiat.

  Tesne pri dverách sa musela zase skryť v tme múru, lebo dvere sa poodchýlili, ale našťastie znova zabuchli. Pás svetla, ktorý z nich zvedavo vykukol ani nestačil zatajenej Belle pozrieť do očí.

  Narátala do sedem a čo najtichšie sa snažila otvoriť pred chvíľkou zabuchnuté dvere. Niekto jej však pomohol a zvnútra jej trhnutím vychmatol závoru, až sa zapotácala a len-len že nevpadla do stredu miestnosti. Vztýčila hrdo hlavu a nevnímajúc nič okolo seba vpochodovala bezhlavo, bez plánu dnu.

  Zavládlo ticho, ktoré vzápätí prehlušil silný dusivý kašeľ kosťou sa dusiaceho Gastona, ktorý len čo ženu zbadal, spoznal v nej záhadný prízrak z lesa. Zaskočilo ho to a zaskočilo mu.

  - Mea  culpa! Mea Réva! -  zaburácal svetlicou do kašľového podmazu kráľov zachrípnutý hlas.

  Kráľ s prstom vztýčeným a ukazujúcim na Belle, trasúci sa ledva stál za vrchom stola obalený v kožušinách, ktoré z neho pomaly opadávali. Kymácal sa z boka na bok a keď ešte raz vykríkol „Mea Réva!“, skôr, ako ho stihol niekto zachytiť, zrútil sa sťažka na zem.

  Zhrozená, zaskočená Belle sa ani nepohla. Stihla si všimnúť len to, že je v miestnosti jedinou ženou, že tu nie je ani jedna z mníšok a premkol ju strach. Ten mladý, stále kašľajúci muž, muž o ktorom, po tom náhodnom stretnutí v lese,  celé dni a hlavne vlhké noci, tajne snívala a kričiaci kráľ ukazujúci na ňu prstom, teraz ležiaci akiste v bezvedomí, ak nie aj mŕtvy pod stolom, prikovali jej nohy k doštenej podlahe. Muži zhŕknutí okolo kráľa, po jednom zdvíhali k nej zrak, zisťujúc, čo Jeho veličenstvo tak rozrušilo. Iba Gaston celý červený s očami zaslzenými od rozdráždeného hrdla  kašlal. Na všetko.

  Už to ďalej nevydržala. Pozbierala posledné zvyšky síl a cúvajúc zmizla v tme.

  Ešte stále idúcu pomaly pospiatky  zastavilo ju čiesi telo.

  Viorela. Celá zadýchaná a strapatá, vyplašene doteraz nakúkajúca oknom pri dverách do miestnosti na podivnú spoločnosť. Nevedeli, ktorá ktorú má skôr prichytiť. Nebolo však treba dlho premýšľať. Skôr ako sa stihli obe spamätať z prekvapenia, zobudil ich prísny pohľad matky predstavenej, stojacej vedľa nich s obligátnymi rukami vbok.

  Pomaly ustávajúci vietor sa ešte stihol Belle škodoradostne vysmiať do očí a potom opustil múry opátstva a niesol do šírych krajov chýr, vlastnú pikantnú  klebetu o dievčine, ktorá svojou krásou takmer zavinila smrť dvoch mužov. A pritom pravda bola niekde inde...

  Rovnako aj matka Tartaruga, nervózne sa prechádzajúca po svojej izbe, už od samého svitania vykladala zívajúcej  starej Perpetue o nevysvetliteľnom, nepredstaviteľnom zážitku, ako pristihla obe devy pred dverami niekdajšieho noviciátu, kde šľachtici bujaro oslavovali kráľovo uzdravenie.

  - Muselo sa čosi stať, keď to choré trdlo Viorela prekonalo strach a ušlo cez chlievy s kozami von... -  klopkala si po dvojitej brade, raz na jednu, raz na druhú,  predstavená.

  - To je zle, že s kráľom je zle, - prerušila dosiaľ bez slova sediaca Perpetua Tartarugin monológ.

  Tá sa len zahľadela von oknom a bezfarebne dodala :

  - Ja viem, že tu nesmie zomrieť. –

Domiceli, Fra Vargelico