OUAT - Pešiaci medzi prstami...19.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

19. kapitola

Jeho veličenstvo pútnik

     Prašné chodníky, obrúbené obrovskými balvanmi a striedané kusmi zeme zaliatymi zakalenou vodou, nemali konca-kraja. Slnko sa začalo skláňať k horizontu, dotieravé komáre ožívali a všade navôkol sa črtali zelené vrcholky ihličnatých stromov z rozľahlého lesa.

- Vyšli sme z lesa, aby sme vošli do hory a nikde ani človiečika, au! – chňapol vysilený postarší muž po komárovi. – Čo to máme za krajinu, dôstojný otče?! -

Spovedník nevládal hovoriť, suché ústa mal zlepené, nohy sa nepodlomili len vďaka palici, ktorou sa podopieral, preto len zúčastnene prikývol. Druhý deň nekonečnej púte ho vyčerpal do úmoru.

- Všetky cesty vedú do Ríma, – napadlo ho predsa niečo, aby neurazil a trochu pozdvihol náladu muža, ktorého sprevádzal.

- Ale dúfame, že uznáte, že my nie sme pútnik. A neurazte sa, drahý otče, do večného mesta už ísť nemienime. Jednoducho nevládzeme, – švihol nahnevaný muž rukou a zúrivo sa zrútil na práchnivý peň, čo mu skrížil cestu.

- Ráčte! Bude sedenie, – ukázal na holé miesto uprostred zožltnutej trávy.

Starý spovedník sa ako poslušné dieťa posadil presne na označené miesto a ešte hodnú chvíľu hlasito dýchal. Po nohe mu prebehla nezbedná veverička. Zašpinila mu sutanu, vyčítavo naňho pozrela a vyskackala na krivú borovicu.

- Nemáte v tom trocha vody? Smädí nás, – ukázal kráľ na hnedý vak opásaný okolo spovedníkovho tučného brucha.

- Bohvie. Toto bolo v tom podzemí, čo sme sa z neho takmer nevymotali, ale predsa vymotali, ešte som sa ani nepozrel, čo je vnútri, – povedal spovedník a odpásal si vak, aby doň nazrel. – Akoby zlatý poklad, – poťažkal mech s úsmevom, no skôr než ho stihol otvoriť, znenazdania vyskočil na rovné nohy a prenikavo vykríkol:

- Osvietilo ma jasnozrivé videnie! Treba ísť na sever! -

Muž v pozadí ticho zahrešil. Jediné mravenisko v okolí, pôvodne ukazujúc svojím vrcholkom sever, sa zbortilo pod tlakom ctihodnej zadnice pána spovedníka, ktorý svojou krivou bakuľou zas vrazil pod oko svojmu spoločníkovi.

- Viete, otče, ako je to s tým machom? – ani nie zo zvedavosti, ale skôr z dlhej chvíle sa spýtal namrzený kráľ, pretože dobre vedel, že starý pozná odpoveď. – A čože ste tak ožili? To vás tak prebrala tá myška? -

- Veverička, Výsosť! ... Keď už tak. Veru, veveričkááá, – nesnažil sa spovedník udržiavať povinnú úctu a pobehoval okolo ako s nasoleným zadkom. Prefrngnúc tam, vrátil sa šmahom späť, obrat a útok do nízkeho krovia, trhané pohyby, výstrel nazad.

- Veveričkááá!!! Na sevééér!!! – zmizol nechápajúcemu kráľovi medzi stromami. Z hĺbky lesa sa ešte chvíľu ozývali spovedníkove výskoty, odrážajúce sa od vysokých stromov odstreľujúcich zvuky do rôznych smerov.

- ... sa mi zviera v hrudi a popadli mááá...

- ... hrôzy smrtiii...-

Jeho Veličenstvo sa ľútostivo zahľadelo na zvalcované mravenisko. Netušilo nič o mravcoch zažratých do spovedníkovej sutany. A vôbec sa už nevyznalo v astrológii či geografii. A netušilo, už vôbec netušilo, kde je onen sever, kadiaľ mala podľa spovedníkovho výkriku viesť ich záchranná púť. Cesta von z tohto otrasného, zahmleného, zavýjajúceho lesa.

„Zavýjajúceho! Hrom do holennej kosti! Ak sa tu zjaví nejaký vlk, tak sa... Dočerta, veď my sa ani to nemôžeme. Je to neúctivé, my sme...“

- Veveričkááá!!! -

Naozaj, malá hrdzavá potvorka sa mu práve mrvila v naberanom golieri, lúskajúc si spokojná veľkú borovicovú šišku. Kráľ, zmätený a podráždený, utiekol do krovia. Učupiac sa sa ukryl pred zrakmi vlkov i veveričiek. Hnedý vak zostal neotvorený, zabudnutý pri zvalcovanom mravenisku. Skôr, ako sa ktokoľvek stačil spamätať, vak ožil pod tisíckami životaschopných stvorení a stratil sa pod nimi.

– Ako sa odtiaľto dostať?! – zvraštilo veličenstvo čelo, starostlivo si utierajúc kvapky studeného potu do lopúcha. Spovedník je v háji. A ja v lese. Obaja sme v hore... Zradil nás. Opustil... „Vyrazíme ho. Alebo ho radšej...“

Pri myšlienke na kata sa mu roztrhol lopúch, beztak zanechávajúci na jeho čele tmavozelené škvrny.

- Aúúú!!! – roznieslo sa v korunách stromov.

„Vlk? Veverička? Sova?“ úporne premýšľal kráľ a ponáhľal sa drobnými krokmi kade sa dalo. „Nevieme. Namôjdušu nevieme, ale radšej veverička.“

  A opäť prašné chodníky, obrúbené obrovskými balvanmi a striedané kusmi zeme zaliatymi zakalenou vodou a  nemajúce konca-kraja.

      Vtom sa pred ním začalo objavovať čoraz väčšie svetlo a kráľ sa ocitol na utešenej lesnej čistinke. Akoby náhle otvorili pred ním dvere do tej najkrajšej komnaty paláca. Keď si povylieval z topánok vodu, ktorá sa mu tam nabrala pri brodení sa lesným prameňom, sediac na sviežej sihoti vyzul si mokré onuce a bosými nohami sa nadšene rozbehol po mäkučkej tráve. Čo tam po tom, že zmizli všetci dvorania, že nevie, kde je, ani ako sa sem dostal. Vznášal sa tanečným krokom nad ostrou trávou. Ako skončila poľovačka? Bol dnes vlastne na poľovačke ?! Všetko mal v paži. Nič sa ho nedotýkalo. Nič ho netrápilo. Bol by hocijakého zvera chytil za labky a odtancoval s ním celú gavottu.

  -  Základom je správne postavenie, -  recitoval si polohlasom vo svojom vnútri.

  - Ráčime sa postaviť vystreto až vzpriamene, -  aj tak nám odev nedovolí nič iné.

  - Pravú ruku vystrieme pred seba, hlavu vzpriamenú, pohľad priamo, rovno, vred.  Dáma…- teraz by bodla aj veverička, zalaškoval si kráľ oslobodený od strohej panovníckej mysle, - dáma veverička sa postaví po našej pravej ruke.

   - No, no,  nie tak blízko, poodstúpte pekne trochu. -

    Svoju ľavú ruku nonšalantne uložte na našu vystretú pravú... Budeme to musieť spresniť. V žiadnom prípade sa nedotknite svojou nahou rukou, ospravedlňte nás, krehkou jemne osrstenou labôčkou, našej ctenej kráľovskej ruky.

    - Napriek tomu, dovoľte nám, aby sme vás upozorniť ráčili, milé naše lesné stvorenie, že obaja máme rukavičky, uložte si, drahá veverička,  pacičku pekne krásne  na našu manžetu. -

     Hlavu má dáma natočenú k pravému ramenu, teda smerom od nášho veličenstva a pohľad uprený cudne k zemi.

    - Cudne, nie čudne ! -

    Uf. To bolo náročné, ale základné postavenie máme. Začne hrať hudba. Dvojštvrťový takt...  

    - Áaaaaa začíname...  -

  Raz dva - obaja krok pravou nohou dopredu.  Raz dva - obaja prinožíme ľavú nohu k pravej.  Raz dva - obaja krok ľavou nohou dopredu.  Raz dva - obaja prinožíme pravú nohu k ľavej.  Zopakujte štyri krát. Od toľkého tancovania sme mierne zadýchaní a vzrušení a prichádza vrchol. Raz dva -   my spravíme pravou nohou úkrok vzad,  vy ako dáma ľavou nohou úkrok vzad.  Raz dva - natáčame telo doprava, dáma doľava až už stojíme oproti sebe.

  - Ale ste nám očerveneli, drahá…Dovoľte mi opäť vás upozorniť, dáma má hlávku stále cudne sklopenú, my pozeráme priamo pred seba, tak trochu ponad vás, veverička naša. - laškoval, čoraz viac fantazírujúc.

    Raz dva – naše veličenstvo sa ráči ukloniť veveričke.  Veverička sa ukloní nášmu veličenstvu. Ak by sme mali  pokrývku hlavy, zložili by sme si ju.  Raz dva - úklon pokračuje,  teraz nepatrne nadvihnite hlavu a spod viečok sa pozrite na nás, na vášho pána.  Raz dva - je to také vzrušujúce. Hudba, my - úžasný mladý rytier a ten necudný pohľad priamo na nás... ...dáma omdlieva.  Raz dva - teraz asi trošku vypadneme z rytmu. Veličenstvo sa totiž musí pokúsiť dámu zachytiť. Je už tiež dosť vyčerpané a vzrušené a skončí v bahne, ktoré si vydupkal a navyše prichádza vrchol tanca, celkom beztrestne objímeme dámu okolo pása a zachytíme ju v páde. Len kto zachytí nás… Niekoľko krát raz- dva – a  odnášame tanečníčku k …no, kde, keď tu po laviciach niet páru ani slychu…toť len malá nepríjemnosť, nevadí, veveričke môže byť šuma-fuk, kam ju zložíme… . Od vyčerpania a vzrušenia omdlievame tiež.

  Kráľ sa zvalil do trávy. Vystrel všetky údy všetkými piatimi smermi a natiahol úsmev cez pery.  Opájal sa pocitom náhlej slobody.

    Cítil sa zrazu konečne ako kráľ...

Domiceli, Fra Vargelico