RUMBELLE - Depozit krídiel 7. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

7. kapitola

     Mala ísť radšej výťahom. Na štvrtom páse strmého  bočného schodiska si to definitívne uvedomila. Hlavné svetlo vypnuté, len kontrolky nad únikovými východmi slabúčko vyplazovali neduživé mliečne jazyky. Sotva habkala po zábradlí. Nemocnica už o takomto pomerne skorom čase začínala zadriemavať. Všetci a všetko pozaťahované v izbách, ordináciách a iných kuticiach. 

  "Keby nebol prišiel ten...ten..." Opäť sa jej vybavila jeho tvár a opäť rozmazaná. A nešla vymazať. "Kvôli nemu je tu! ... a ona, hlupaňa mu chcela poďakovať, že volal sanitku. Kvôli nemu ide teraz sama na oddelenie, inak by ju Viktor odprevadil a ako vždy obmäkčil sestričky. Ktovie, ako vlastne prekĺzne na izbu. Či sa tam vôbec dostane. A s akým prepleskom a  riadnou porciou hubovej polievky k tomu. Akosi jej...dych...nemôže..."

  Sestričke vypadlo pero, s ktorým sa hrala, lebo doktor ju očividne nemienil zapojiť do procesu vyšetrovania. Keby si aspoň telku mohla zas dať hlasnejšie, ale nie, on sa bude tváriť urazene a zazerať na ňu spoza zle založených okuliarov. Zodvihla a ostentatívne šmarila pero do stojanu.

  - Sestrička, môžete zatiaľ odviesť pacientku na oddelenie. Čaká na to vonku na chodbe. Ja sa ospravedlňujem, toto bude na dlhšie. – vypoklonkoval ju a chcel sa venovať vyplašenému chlapčekovi, ktorému ujo práve nevrátil kocku a dokonca vstáva od neho a strká si ju do vrecka bundy. Čo to...?! Ako to...?! To je jeho kocka!

  - Nečaká. Videl som ju odchádzať dozadu chodbou. – opravil lekára, ani nevedel prečo.

  Sestra aj doktor však okamžite vyskočili. Bez slov si vynadali, poprskali pár očných výčitiek a premýšľali, kto komu a v čom má dať teraz prednosť. Sestrička pochopila a zmizla skôr, ako sa službukonajúci lekár nadýchol.

  Skupinka pozostalých sa svorne dívala na pribuchnuté dvere. 

  - Máme nedostatok personálu. V lepších nemocniciach býva zvykom, že pacienta z oddelenia na ambulantné vyšetrenie priváža automaticky sanitár... aj odváža po jeho skončení..., samozrejme. Samozrejme. - habkal ospravedlňujúco, konečne vyjadriac, že jeho lokálpatriotizmus k tejto materskej inštancii začína mať riadne štrbiny.

  Nezaujímalo ich to. Chlapček s vykrútenými ústočkami, po strate kocky sa ticho rozplakal. Mladá žena pribehla, ale lavína nespokojnosti so starostlivosťou sa už nedala zahatať. Nič platný nebol ani on. Do toho telefón. Nástojčivý telefón. Sestra nikde. Ospravedlnil sa zas. Trapas. Nepríjemným drnčaním vyľakané dieťa už neplakalo tichúčko. Revalo na ratu. Lekár ho nechal  driapať sa po matke a vyštartoval radšej neprofesionálne k telefónu.

  - Nie...nie je! ...Áno! Rušíte... vyšetrujem...ako to, že neprišla ešte na oddelenie?! – buchol aparátom, pozrel sa na hodinky. Skôr preto, aby sa upokojil, nie, že by niečo logické z nich vydedukoval.

  Vo dverách sa objavila udýchaná sestra.

  - Práve volali.  Nie, nevrátila sa. Sem.  – prečítal si jej otázku a vypoklonkoval ju späť. – Prepáčte, ale mohli by ste aj vy počkať na chodbe, myslím si, že pre dieťa bude menej stresujúce, ak tu sústavne nebudú búchať dvere a...prosím, počkajte vonku. Matka postačí.- vyhodil aj jeho. Rád by aj matku. Možno aj dieťa.

  Neprotestoval. Nezvládal synovcov plač. To jediné sa nenaučil. Ťahalo ho von. Nemal dobré tušenie. Vidiac sestričku, ako zahla k výťahom, prebleskol mu v mysli obrázok „modrej vlajky“. To dievča zahlo opačným smerom. Čo je tam? Únikový východ? Nie! Bočné schodisko, ale to už videl. Nestačilo mu premýšľať, priamo kráčal za svojimi myšlienkami. Schody bral po dvoch. Intuícia neklamala.

  Sedela na schode, hlavu opretú medzi tyčky zábradlia dívala sa kdesi doblba a triasla sa.

  Nahol sa k nej a skúsil jej pomôcť vstať.

  - Kempovať na schodisku nie je dobrý nápad, srdiečko. Dostaneš vlka. – podopieral ju opatrne, cítiac, aká je zoslabnutá a naozaj útla i krehká. Sestre neklamal.

  - Zasa vy?! – spýtala sa neveriacky, keď trochu precitla a v prítmí zaregistrovala ďalšiu osobu.

  - No, vždy som túžil robiť aspoň statného sanitára, najmä kvôli jesennému dozberu pacientiek po schodiskách...asi som si tú medinu mal pred rokmi...dokončiť. – trepal, mal však skôr čo robiť, aby ju udržal v stoji a následne v chôdzi a nemusel obchytkávať po každom kroku, čo sa mu zvážala, neudržiac sa ani silou vôle na zoslabnutých nohách.

  - Prepáč, ale vidím to skôr takto...- zohol sa a vzal ju do náručia skôr, aby by sa mohla začať brániť.

  Nemohla. Hlava jej odkväcla na jeho hruď a ruka s kanylou ktoviekde. Už vie kde. Slabiny ju občas slabo pocítili. Keď neprší, aspoň kvapká. Ale bol to len pot, čo mu tiekol po chrbte. Bol rád, že nie je... ľahká. Ani v tomto teda sestre neklamal. 

  Hlavne klam ďalej sám sebe, ty Casanova!

  Vo vysvietených presklených lietačkách na oddelenie už vládol mierny chaos. Sestra z pohotovosti, ďalšie dve z oddelenia, nejaký lekár, očividne ospalý a znechutený problémom, ktorému ani nerozumel.

  Našťastie ho ich radary ihneď zachytili. Odkiaľsi prihrkotal vozík. Snažil sa ju opatrne doň uložiť. Neomdlela. Dívala sa mu priamo do tváre. Akosi skúmavo, dôkladne.

  - Bola na medziposchodí. Zrejme...nestačila s dychom.- prehrabával sa vo vlasoch a cúval.

  - Vy ste?! – natrčil na neho prst už konečne prebratý lekár, ale nečakal odpoveď. – Toto je precedens a neospravedlniteľné! Čo robia na recepcii?! Ako to, že sa nám tu po nemocnici potulujú nejakí civilisti mimo pracovného času ordinácií?! Kde je SBSkár? Kde sú sanitári?! Kto je za tento bordel  tu zodpovedný?! Kde má táto pacientka žiadanku na odborné vyšetrenie mimo oddelenia...?! – rozhadzoval rukami a personál ako odhadzovaní sa navidomoči strácal.

  Zostal sám s lekárom a pacientkou.

  - Videli ste to?!  - otáčal sa okolo seba po prázdnej chodbe do nepríčetnosti vyštengrovaný doktor... - Kto ju teraz odvezie kam patrí?! Há?! Ja sám?! Snáď...- rozčuľoval sa mladý sotva nedávno doštudovaný frkan a on mal sto chutí ho chytiť pod ten dôkladne jemne vyholený a navoňaný krk a riadne ním potriasť.

 Strčil preventívne ruky do vreciek bundy, aby ho to nenutkalo. Kocka. Vytiahol ju a povzdychol.

  - Sľúbili ste mi, že dostanem vlka... zašemotilo dievča kúsok od neho, stále pozorne sledujúce muža, čo si práve s úsmevom obzeral obrázky na farebnej kocke.

 Natrčil ju k nej.

   - Je to zatiaľ len malé neškodné šteňa, ako vidíš, ale aj z toho raz môže vyrásť riadny vlk. Prehodil ofinu spadnutú v tvári dozadu a vystrel sa, aby si ho mohla obzrieť a vyhodnotiť, v ktorej fáze premeny na vlka sa práve nachádza.

  Konečne sa trochu pousmiala a zapýrila. Konečne má trochu zdravšiu farbu. Konečne namyslený doktor dotelefonoval a z útrob chodby sa vrátila sestra.

  Aj chcel zavolať, že mu tú kocku musí vrátiť, ale...

Bude zvedavý, ako sa malému vyhovorí. Že ju daroval nejakej cudzej, úplne neznámej ženskej...A zrovna tú obľúbenú. So šteniatkom.

  Vlastná sestra ho už čakala na lavičke pred pohotovosťou.

   - Musia si ho tu nechať. Na pozorovanie. Ako minulý rok. Bojím sa, že sa zas začne pocikávať. Bude sa stŕhať zo sna. Ešte dlho... Vraj zas nemajú miesto. Majú plné oddelenie. Ani lôžko. Ani kreslo. Prosila som...Nemajú. Ja nemôžem zostať...- šepkala zlomená, ale pripravená, lebo sa to všetko opakuje.

  Aj jemu sa dnes zdá, že sa všetko akosi opakuje. Zopakovalo. Bude opakovať.

  Pomohol jej vstať a podopieral ju celú cestu k autu. Bola silnejšia, ako tá druhá. Mali by si z nej brať príklad.

  Usadil ju na sedadlo spolujazdca a vrátil sa do kufra po veci malého. Múdra žena. Počítala aj s tým. Jeho by to ani nenapadlo.

  Pustili ho iba po recepciu. Ani o krok ďalej. Tak zajtra. Keď budú návštevné hodiny.

domiceli