OUAT - Pešiaci medzi prstami... 5. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

5. kapitola

Opát Gavril II.

      V izbe vládlo ticho a prítmie. Len veľký drevený kríž a pár strieborných svietnikov na prvý pohľad prezrádzali opátov dom. Horeli všetky štyri sviece a opát Gavril kľačiac na mäkkom kľačadle pred krížom s hlavou schovanou v dlaniach, pozeral na jemné chĺpky zamatu, na ktorom ležala jeho masívna modlitebná knižka a úporne premýšľal.

  Keď sa prebudil, už necítil bolesť na hlave, hoci jeho prsty ju nemilosrdne obtáčali a drsne šúchali svrbiace narazené miesta. Opát mal iné starosti.

  Tentoraz bolo dôležité, aby sa jeho Tomika znovu nedostala do rúk Rumpelstiltskinovcov. Bude trvať ešte dlho, kým sa spamätá z prežitých trápení. Ale sestra Agáta, ktorá je v kláštore takisto v tajnosti, sa o ňu určite dobre postará.

  Keď to nepôjde inak, nezostáva nič iné, ako obyvateľov Temného hradu, rod v celom okolí nenávidený, ktorým každý opovrhoval, alebo sa ich bál, poriadne vystrašiť. Och ako ľutoval, že nemôže proti nim otvorene, priamo a rázne vystúpiť. Hlavne rázne!

  Už dvakrát sa pokúsili dostať Tomiku a vydierať ho. A dvakrát sa im to takmer podarilo. Tá úbožiačka už bola úplne zničená z neprestajného strachu o život. Pendlovala medzi nepriateľskou pevnosťou a útočišťom vo fortrézskom kláštore, či na iných miestach, len aby ju Temní opäť nedostali. Už ju nemohol ďalej takto vystavovať ďalšiemu a ďalšiemu nebezpečenstvu. Musí zakročiť. Mnohým ľuďom sa to nebude páčiť, ale musí zakročiť! A radikálne. Nezostáva nič iné, ako  pyšných Rumpelstiltskinovcov...

  „Čo? Čo urobiť? Ako konať? ...“

  Gavril, ako tak premýšľal o zlomyseľných pánoch Temného hradu, podišiel k veľkej zdobenej svieci a palcom a ukazovákom zadusil vysoký plameň. Zabudol si však prsty nasliniť, tak ho premkla pálivá bolesť vysielajúca z končekov prstov priamo do mozgu horúcu výčitku. Mozog nebol doma. Bolesť sa vrátila odosielateľovi. Prsty sa pošúchali jeden o druhý, imaginárne melniac onú bolesť, ktorá sa razom strácala ako soľ v polievke.

  - Kiež by sa takto dali zhasnúť starosti. Hoci by to aj bolelo... – zhlboka vzdychol páter a vrátil sa späť ku kľačadlu, ktoré bolo teraz ponorené v šere a iba vystupujúce časti Kristových nôh a sklonenej hlavy odrážali matné záblesky svetla zo sviece oproti.

  Opát sa pozornejšie, hoci neuvedomene, zahľadel na osvetlené temeno Spasiteľa, na ktoré nejaký babroš, čo si hovoril maliar, neodborne namaľoval akési červené bodky, ktoré miesto toho, aby vyvolávali ilúziu krvi od tŕňovej koruny, vyvolávali len nechuť. A Gavril sa vyznal v umení, preto ho to teraz pobúrilo. A navyše si spomenul na svoje zranenie.

  „Veru,“ pomyslel si neskromne., „hneď som mal povolať majstra polychrómie, ktorý by mohol podľa živého modelu neskutočne realisticky znázorniť  pravé ľudské utrpenie. To by bolo...“ zahľadel sa na Kristovu hlavu a vôbec sa mu nezdalo bohorúhačským hľadať určité znaky podoby so svojou. Bol predsa opát, predstavený kláštora vo Fortrézs. Podľa koho iného by mali stvárňovať Jeho ? Nebolo pochýb, kto vyhral konkurz vo svojej trúfalej hlave.

  - Budem musieť zohnať odborníka, ktorý túto katastrofu napraví. Katastrofy. – dodal po chvíli, pošúchajúc si hojace sa chrasty na hlave, teraz vskutku pripomínajúce tie hnusné bodky na zle vymaľovanom Kristovi.

  Odtrhol myšlienky od znetvorených hláv a pohrúžil sa do modlitby. Po prvých oddaných slovách sa však pristihol, že znova myslí na nevinné dievča skrývajúce sa v kláštornej veži a modlitbu odriekaval len automaticky.

 „Na koho sa tu môže spoľahnúť? Bratia v kláštore nesmú mať o jeho iniciatívach ani potuchy a Ignatyj je síce spoľahlivý, lenže tiež senilný a neznesiteľný. Gaston má svoje poslanie na kráľovskom dvore a sedliaci hrabú len pre seba ...ako kury, nerozmýšľajúc, čo bude večer a už vôbec nie, čo zajtra... a prečo ich vlastne vôbec zaradil medzi kandidátov?!“

  Všade hľadal, pátral, vymenúval si mená známych, preratúval, vybavoval v mysli podoby a tváre, len aby oddialil to jedno jediné meno.

 „Lebrossi. Arnolf Lebrossi. Iba on bude ten pravý sprostredkovateľ. Len či bude mať dostatok odvahy vstúpiť na diabolskú pôdu pevnosti Temného hradu, do toho špinavého pelechu Rumpelstiltskinovcov.“

  - Samozrejme, že bude mať dostatok odvahy! - dal opát hlasnú bodku za pochybovačnými tlmenými ohlasmi vlastného vnútra.

  A mal pravdu. O čo menej mal v sebe Lebrossi zdvorilosti, o to viac mal odvahy, ctižiadostivej túžby po moci, víťazstve, dobrodružstve, nebezpečenstve.

  Dal už poňho poslať, ale stále ho kvárila myšlienka, či je správne zasvätiť ho do celého plánu, na ktorom s Gastonom, synom mu dakus bližším, pre kráľa pracujú.

  Hoci títo dvaja muži vyrastali spolu, každý si hneď všimol tie blesky v očiach a až bolestivo zaťaté päste, keď sa dostali do vzájomnej  blízkosti. Nenávideli sa. Gaston a Arnolf. Dva celkom odlišné svety. Našťastie sa nestretali tak často.

  Ale aj medzi opátom a Lebrossim existovalo od nepamäti akési skryté napätie.

  Ako aj medzi Lebrossim a kýmkoľvek iným v šírom svete...

  „Pôjdeš k nim! Tam kde patríš! Si z ich krvi! Z ich hnusnej žltej krvi!...“ tieto slová mal opát na jazyku už nespočetne veľakrát, vždy, keď ho Arnolf rozčúlil v hádke do krajnosti. Vždy. Nikdy mu však nepovedal, kto je jeho skutočnou matkou. „Ešte nenastal správny čas,“ odkladal túto ošemetnú povinnosť zo dňa na deň. „Iba Boh vie, čo je pre nás...Nás ... najlepšie...“ Zaklínadlo nefungovalo. Strácalo váhu. Bol to predsa len jeho syn. Jeho a ...Tak ako aj Gaston. 

 - A je povinný pomôcť svojej rodine, keď je tá v núdzi ! – uzavrel znova nahlas, akoby vyslovené slová mali väčšiu váhu. A mozog mu hneď na to ponúkol celé vreteno argumentov „pre“. A snoval nite a nitky, kombinujúc, spájajúc, motajúc všetko do čoraz väčších a väčších sietí s menšími a menšími očkami, z ktorých neunikne ani jedna rybička, zrada, úskok, dôkaz viny ...

  „Arnolf Lebrossi. Žil dlhý čas mimo krajiny. Teda aj mimo vplyvu fortrézskeho opátstva. Veľa ľudí vedelo, aj vie, že si s bratom, ani s vrchnosťou vo Fortrézs nerozumie. Ba práve naopak. Jeho, teda ich spory boli také veľké, že sa už šírili klebety po celom okolí.“ snoval, obhajoval.

  Opát úporne vkladal kamienky do mozaiky „pre“, aby sám seba presvedčil, že jeho starší syn Arnolf Lebrossi, je ten najvhodnejší kandidát pre túto úlohu, pretože ho koniec-koncov nik nebude upodozrievať, že má niečo spoločné s Gavrilom, že to práve s ním kuje pikle, alebo inak paktuje s kláštornou mašinériou. A v tom je jeho sila. A v tom bude jeho sila!

  So sklonenou hlavou plnou ťažkých úvah, pobral sa opát Gavril do knižnice, kde sa mal so synom stretnúť. Rýchlo prebehol cez dvor do útrob kláštorného komplexu, pridŕžajúc si kutňu pred tvárou. Skrýval sa pred chladným vetrom i pred vlastným svedomím.

  „A možno na to, že vlastne tiež patrí k nim, príde sám, keď tam bude. Nejako inštinktívne.“ Zarazil klinec do myšlienok starý opát cupitajúc po klzkých dlaždiciach. „Alebo možno ani nie.“  Vytiahol ho na oplátku obraz Arnolfovej matky, vykutraný ktovie z akých hĺbok duše, už rozmazaný, nejasný, strácajúci akékoľvek obrysy ako pohľad slepca, ale ešte urputne oponujúci Gavrilovmu predpokladu. Klinec zostal visieť kdesi vo vzduchu ako nemé memento, ako výčitka, ako otáznik za výsledkom budúcich skutkov.

  Dvere do knižnice boli pootvorené a tak predstavený celého kláštora dobre vedel, že Lebrossi ho už očakáva. Gavril naposledy zaváhal.

  Mohutný zamračený muž v čiernom plášti prisilne obracal stránky v krehkej knihe odloženej na masívnom stole, pričom ho jej obsah vôbec nezaujímal, čo sa dalo usúdiť podľa toho, že jeho oči boli uprené na dvere, za ktorými stál zatiaľ skrytý opát. Prenikavé zreničky olemované sieťou drobných vrások, ktoré sťaby všetky vychádzali, alebo sa stretávali v ostrej čiernej ryhe nad nosom, navyše až príliš okato a nemilosrdne proklamujúce silnú krátkozrakosť, sa zabodávali do dreva a netrpezlivo čakali, kto vojde.

  Opát mal sto chutí zvrtnúť sa a vrátiť sa do svojho domu, ale naliehavá povinnosť mu nedovolila cúvnuť. Rukou potlačil dvere, ktoré sa s vŕzganím otvorili dokorán a vošiel sebavedomo synovi v ústrety.

  - Drahý opát, - začal Lebrossi, premeriavajúc si Gavrila svojím jedovatým pohľadom a iba na milimeter sklonil hlavu do boku na znak akéhosi pozdravu.

  Gavrilovi sa uľavilo, že Arnolf pretrhol bariéru medzi nimi tým, že drzo prehovoril ako prvý, použil sarkasticky oslovenie, čo vylúčilo familiárnosť a to všetko povedal, pokiaľ mu to jeho zachrípnutý hlas dovolil, s úctou. Hoci iba násilne hranou. Zrýchlil krok a vrhol sa synovi do náručia.

  Ten prekvapený otcovou detinskosťou takmer uskočil, ale keď videl dve škaredé, krvavými fľakmi podliate hrče na jeho plechavej hlave, rozmyslel si to a zľutoval sa.

  - Drahý synu. Mám pre teba veľmi naliehavú a veľmi delikátnu úlohu...-

  -  Ó-ó, jasné, tatinko zasa niečo od synáčka potrebuje...- skočil predstavenému do reči Arnolf, neberúc ohľad na dôležité postavenie jeho otca v spoločenstve mníchov i cekovo v kráľovskej politickej mašinérii. – Ako som len mohol predpokladať, že toto bude len čisto zdvorilostná návšteva, kedy sa dedko bude pýtať, ako sa majú vnúčatká, či  nevestička ráči byť zasa samodruhá...ale nie, ja budem pre vás vždy až na treťom mieste ! – zabodol muž obe ruky hánkami do stola, zničiac tak náročnú, vzácnu intarziu, ktorá už teraz nepredstavovala nádobu s vonným olejom, ale vonný olej rozprsknutý po nádobe. Po črepoch nádoby.

    Lebrossi ich dlaňou zmietol zo stola, pokochajúc sa ich lesku vo svetle sviec a vlial si ich do vrecka na kacabajke. Ruky náležite, pomaly oprašoval jednu o druhú čakajúc na otcov protiúder.

  - Nič, nič ...vnúčatkám posielam pusinky, neveste tiež...aj ostatku statku a vôbec...Tá úloha je nielen delikátna, ale má aj v globálnej perspektíve určitý kognitívny politický kontext a vnútroštátny dopad. Synu. – rozhovoril sa opát, potľapkávajúc svojho syna na privítanie. Hovoril rýchlo a jasne, pretože to chcel mať čo najskôr za sebou. Síce ho trochu prekvapila nevesta a vnúčatká, ale pochopil iróniu syna i osudu. Staršiemu synovi služba zatiaľ nedovolila...on nedovolil sa usadiť!

  - Rumpelstiltskinovci! – urobil pauzu. - Pamätáš sa na toho sviniara Rumpla, však? Tak teda Rumpelstiltskinovci mi teraz robia veľké problémy. –

  Nepustil svojho syna, hoci mu siahal sotva do pol ramena z objatia, a tak prišiel o pohľad, pri ktorom sa Lebrossimu počujúc Rumplovo meno prehĺbila vráska nad nosom. Gavril ho tľapkajúc po pleci takmer jedným dychom oboznámil s tým, čo od neho čaká.

  - Otec, mám taký neblahý pocit, že to, o čom mi tu rozprávate, by sa dalo označiť ako vražda, nemám pravdu?!... Mám pravdu. To je vražda! – škaredo sa uškeril.

  Arnolf odsotil opáta a ten nemal odvahu sa mu po tejto vete pozrieť do tváre. Spojil si prsty na rukách, nadýchol sa a povedal na ospravedlnenie, snažiac sa byť presvedčivý :

  - Keď nad tým budeš uvažovať ako nad vraždou, tak to vražda aj bude, ale... -

  - Aké „ale“?! Prekvapuje ma, že ma na takéto veci nahovárate práve vy. Otec! Myslel som, že vám váš stav ani len nedovoľuje podobné... Nestačilo by jednoducho... – skúšal, ale pritakal už pri prvom pomyslení. Dávno po tom túžil.

  - Nestačilo! – povedal rázne Gavril a stopol tak synove poznámky, ktoré začínali byť očividne podfarbené sarkazmom. Zobral všetku odvahu a pozrel Lebrossimu priamo do očí.

  - Chcel by som byť viac ako tvoj ...tak daj si povedať a stoj pri mne ! Priatelia mi chýbajú čím ďalej tým viac, viac ako ...dá sa povedať.... – začal zoširoka, nechajúc Arnolfa trápiť sa svojou doplňovačkou. – Už som skúsil všetko! Naozaj všetko! Tej hávede sa zbavíme len po dôkladnej deratizácii. Rozumieš?! –

  Opát narazil na synov nechápavý pohľad, preto pokračoval.

  – To znamená, keď ju vyhubíme! Do posledného koreňa, do poslednej bunky! – nadchýnal sa.

  - Dobre. Keď inak nedáte... – neoponoval už Arnolf, rukou si šúchajúc čiernu slnkom obhorenú bradu.

  Gavril príliš dobre poznal svojho syna a tak vedel, že za týmto gestom sa skrýva nevyslovený nesúhlas a bezmocný hnev, že opäť musí len poslúžiť a neprišiel na to sám, aby bol sám za hrdinu. Na to, žiaľ nemal dostatok zdravého sedliackeho rozumu. Darmo sa tým trápil.

  Otec ho poznal najlepšie. Skôr akoby riskoval ďalší, tentokrát už neutíšiteľný výbuch jeho hnevu, pokúsil sa odľahčiť dusnú atmosféru, ale len prilieval olej do ohňa.

  - Apropó, synu...a kedy si sa to vlastne oženil? Poznám ju? Na koho sa ponášajú moje vnúčatá?...A ... -

  - Na vašu zodpovednosť, - preriekol Lebrossi, uklonil sa a ešte aj v tom pozdrave bolo čosi zlomyseľne ironické. Muž zmizol za tmavým závesom na dverách. Ten sa krátko pomykal, po chvíli vypľujúc škaredú hlavu späť.

  - Apropó...- zaškerila sa hlava, - Neráčil som sa ani oženiť, ani vás urobiť starým otcom. Ani to nikdy neurobím! ...ešte to by mi tak chýbalo k radosti! Otče! – tlmený rehot sa sopľavo ťahal temným kláštorným nádvorím.

  Spamätajúc sa, Gavril si v duchu zablahoželal k rozhodnému tónu svojej reči a bolo mu v tomto momente jedno, že Arnolfovi Lebrossimu, jeho najstaršiemu synovi, nebol návrh celkom po vôli i keď s ním napokon súhlasil. Bol presvedčený, že splní svoju úlohu ako najlepšie bude vedieť a urobí všetko preto, aby sa vyšvihol v otcových očiach, aby v ňom videl hodného syna. Arnolfa Lebrossiho nikto nesmie považovať za zbabelca a krivoprísažníka. Nakoniec, bol to dobrodruh a lákalo ho všetko, čo páchlo nebezpečenstvom a tajomnosťou. A keby sa pripravovala výprava do čierno-čierneho pekla, dobrovoľne by sa hlásil do prvých radov, ako kornet nesúci svoju kožu v ústrety istej smrti.

 A Temné sídlo bolo pažerákom, ktorým sa vchádzalo rovno do útrob samotného Satana.

Domiceli, Fra Vargelico

 Vysvetlivky:

  Napriek tomu, že vojna medzi oboma kráľmi už skončila, ešte zďaleke nie je všetko doriešené, všetky krivdy pomstené a všetci zmierení s výsledkom... V podhubí nespokojných to stále vrie... No, to som vám toho povysvetľovala, že?!... Ale nemôžem viac prezradiť, to by bol spojler!