RUMBELLE - Depozit krídiel 9. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

9. kapitola

    Meškal. V jadre týždňa to bolo aj tak jedno. Lokál fungoval periférne, kdesi od piatka k nedeli a potom zakapal, aby mohol vyfénixovať zas až ďalší piatok. Dnes bude mrnčať leda tak veža, pár pred samoobsluhou už lacnejšími cvičnými jazdami spojazdnených štamgastov, čo po dvadsiatej druhej nebudú mať kam inam zapadnúť a možno ešte niektoré z polcoloviek, ktoré si spomenú na niečo, na čo by už konečne mohli aj zabudnúť a začať šetriť na krmivo pre holuby v parku miestneho Domova služieb pre prestárlych dospelých. Na pol úväzku by ich už aj vzali. Niektoré na celý. Bol hnusný. Nie, bol len úprimný a preto ho bezmedzne milovali a dúfali, že ešte aspoň raz...

  - Meškáš. – dostal s neodolateľným úsmevom, ktorý sa dal dešifrovať ako: „A teraz mi pekne chlapček rozviaže vzadu na riťke zásterku a keď bude dobrý, bude mu to pekne dlho trvať.“

  Zastrčil kolegovi ukazovák s prostredníkom za zauzľovanú šnúru zásterky, trhol, aby zväčšil medzeru a zápalkou, trčiacou z huby mu skoro prepichol ušný bubienok.

   - Dnes som taký rozhorúčený, že aj tebe doprajem...- precedil cez zuby a zapaľovačom prepálil látku skôr, ako „cukríček“ stihol slastne povzdychnúť nad nečakaným vyznaním.

  Smrad pálenej umeliny šnúrky bol hnusnejší, než predpokladal, ale vystrúhať ešte „úprimný“ úsmev na kolegu, nemal problém. Pravidelne mu zachraňoval riť pred problémami a vážne očakával, že si on na oplátku raz všimne tej jeho. Ok, na rozdiel od iných, David športoval a riťku mu mohla závidieť väčšina miestnych šľapiek. Len tie chlpy...bŕŕ...A to nechutne dlhé prezliekanie sa do civilu po každej službe, na striedačku v jednom kumbále. Raz mu povie, aby si ju oholil. Na neho iste dá. ...sa má zabiť, že je taký neodolateľný?!

   David mu už mykal ukazovákom no-no-no, po chvíli ho nahradil všetkými piatimi na rozlúčku kyvkajúcimi prstami. Fakt ich mal pestované.

   - Ibajte do chudiny, chlapi...- treskla utierkou po stole, kde pristálo zopár lupienkov popola z horiacej zásterky ďalšia z kolegýň. – Zaseriete mi tu všetky poháre. To ťa už väčšia chujovina ako zapaľovač nemohla napadnúť? – napľula na miesto, odkiaľ pred chvíľkou zmizol popol a pozorne to celé leštila. Následne, preventívne pohár, čo stál bokom. Schovatý-neschovatý -  idem.

  - Tú väčšiu mám odloženú pre teba...-

  Schmatol jej dlaň a priložil nenápadne spredu seba, pritlačiac sa jej o zadok. Nebol tak pekne formovaný, ako Davidkov, ale zas mala iné prednosti...ako práve druhou rukou nahmatal v inom sektore, nad pultom, o ktorý ju prikvačil.

   - Poď dáme malý keksík. Urob si prestávočku. – zaslintal jej do ucha, ale uvedomil si, že to nemyslí vôbec vážne.

  Odhodila ho tým neforemným zadkom a s rehotom odjachala na druhú stranu baru.

  Našťastie. Bol by sa iba blamoval. Dnes mal niektoré spoje asi definitívne vyradené z činnosti. Bude rád, ak prežije nočnú a ráno ho Zelena nechá u seba na intráku aspoň sa vychrápať.

  - Zháňal ťa šéf. Akútne. – pristavila sa tesnejšie, než mu bolo milé barmanka s neforemným zadkom a vyzerala, že jej je ho ľúto.

  - Mal málo?! – zamračil sa.

  Iba mykla ramenami a tvárila sa, že vylaďuje stanice na veži. Z hlavného vchodu sem práve prúdil hlúčik nezvaných hostí.

  Mobil, čo mu vibroval vo vrecku už nebolo kedy dvihnúť.

  Až keď chlapčaťu vyschli jedmi spotené vlásky, tvárička po infúzii nadobudla prirodzenejší odtieň a sestrička sa konečne dotasila so suchou plienkou a obriadila ho, začínalo sa jej rozvidnievať. V poslednom čase mala pocit, že všetky jej pochody sú spomalenejšie, než by byť mali. Teraz zas.

  - Odviažem ti tú ruku, ale ty mi povieš, ako sa voláš, jasné?! – ukázala na obväz, čo sestrička zas uchytila o rebrá bočnice.

  Malý záporne zavrtel hlavou. Zobrala mu kocku. Nepovie jej nič.

  Povolila uzol. Chlapček iba zízal. Ahá, chce vydierať. Začrela do vrecka županu a natrčila mu kocku.

  - Bude havo. – zalíškala sa. Zabralo.

  - Havo. –

  Nie, nezabralo. Nič viac z neho nedostala. Len prišla o kocku. Nemala to srdce mu ju vziať, vidiac, ako zaspal s ňou pritlačenou k boku, akoby to bol poklad. Ktovie. Možno aj bol.

 - Tebe je, krpec. Stačí ti ku šťastiu sprostý „havo“ na kocke. Šak počkaj, keď vyrastieš. Všetko sa zmení. – povzdychla polohlasom, ponorená už vo svojom válove, s rukou pod hlavou, lebo druhú mala obdobne napojenú na ďalší infúzny životabudič, čo po kvapkách napĺňal jej organizmus živinami, nestarajúc sa, či niečo nepotrebuje aj duša. – Už si ťa vybavujem. Videla som ťa dolu na pohotovosti. Vletel si tomu chlapovi do náručia. To je tvoj tatko, však?! Iste. A tá žena vzadu zas mamina. – dávala si otázky aj odpovede, akoby ich čítala zo stropu. – Poviem ti, tebe je! Máš ich oboch a iste ťa majú radi. Najmä on. Povedala by som, že on vie mať rád. Tak skutočne, myslím... – zamyslela sa.

  Je načase dať si otázku, ako to asi tak je „skutočne“....že ťa bude nosom šimoriť na líci? A smiať sa očami tak zvláštne zmäknutými, keď práve teba neomylne zachytia na radare? ...že mu budeš môcť vletieť do náruče? A oprieť sa mu o rameno, ktoré sa zachveje nedočkavosťou, pomaličky, pozvoľna, ale isto odštartovávané, aby ťa stislo pevnejšie?...že ťa bude nosiť na rukách? A nájde ťa na každom bočnom schodisku, ako jediný, teba jedinú na celom svete, nech by tam boli pousádzané ako sliepky všetky missky a topmodelky sveta? ...že ti daruje kocku so šteňaťom? A...A prečo nie ?!

  – Aj ja by som chcela niekoho, kto by ma mal takto vážne rád. – nabrala do pľúc vzduch a natočila sa k spiacemu dieťaťu. Skrz mriežku videla jeho kúsky ako skladačku. Tak skladala.

  Hľadala v ňom črty starého „vlka“. Asi nie. Asi je viac na mamku. To chlapci zväčša bývajú. Tú si vlastne ani dobre nevšimla. Dôležitá informácia je, že nejaká mamka existuje a tu to pre teba končí. Nie?!

  Pritakala si sama sebe a dovolila melanchólii, aby ju zabalila do pavučiny smútku a rozjímania nad vlastným osudom, ktorý sa v šestnástich zdá taký nekonečne nudný a čierny a vôbec. Je to také všetko nespravodlivé.

  Stredne vysoký muž v dokonale padnutom obleku, s dokonalým účesom a dokonale nečitateľným výrazom v tvári, s rukou ovesenou o zhúžvaného, očividne nesvojho chlapíka sa šinul k baru s očami zabodnutými rovno do neho.

  - Sam o tebe veľmi rád rozpráva, však Sam? – pritiahol si chlapíka k sebe a potriasol ním.

  Mrkol na ďalšieho vzadu.

  Po boku šéfa si stal chlap a spoza chrbta vytiahol vedro. Plné vedro.

  To vedro dôverne poznal...

domiceli