OUAT - Pešiaci medzi prstami... 23. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

23. kapitola

Precitnutia

    Studená rosa sa znášala na mäkučkú trávu, pohládzala zelené ihličie i žlté listy vysokých stromov, spoza vrcholkov ktorých sa predierali už ako-tak teplé ale ešte svieže lúče jesenného slnka. Rastliny naťahovali svoje dlhé stonky za posledným svetlom tohto roka, plody hustých kríkov sa nadúvali a získavali zdravú, červenkastú farbu, veveričky behali hore-dolu po stromoch i po kyprej zemi a usilovne si už od skorého rána zhrabávali popadané šišky a bukvice, aby im ich v blížiacej sa zime požrali drzé krty a medvede. Na hrubom konári blízko vráskavého kmeňa zaspávala nočným lovom unavená sova a uprostred lúky na ťažkom, premočenom plášti sa práve ráčilo prebúdzať jeho veličenstvo.

    Malá ryšavá veverička sa práve chystala uchmatnúť veľký žaluď, keď sa zrazu veľká kopa šatstva vedľa neho pohla. Zvieratko zmeravelo a ostražito zdvihlo ušká. Po chvíli sa znova pohlo za svojím cieľom, no hora pri ňom sa zase prevalila. Veverička odbehla, skamenela a nechápavo zastrihala ušami. Cítila nebezpečenstvo, ale ošľahaná tunajším nehostinným prostredím sa takého mimoriadneho úlovku nechcela vzdať. Chvíľu obozretne vyčkala a potom s nahromadením všetkej svojej odvahy vyrazila vpred.

    Spoza hŕby čvachtajúcich šiat sa zrazu vynorila veľká červená hlava s vytreštenými očami a otvorenými ústami ako niekto, kto lapá po vyrazenom dychu. Veveričke sa od strachu zježili všetky chlpy. Duchaprítomne uchmatla korisť, pár rýchlymi skokmi, preventívne neustále meniac smer, preletela čistinkou a vyšvihla sa na najbližší strom.

     Kráľ si spokojne ešte raz zívol a pokúsil sa vstať. Vtáci v korunách stromov už divo spievali, až mu hučalo v hlave a otlačené údy sa pozvoľna preberali k životu.

    „Akoby sme celú noc boli bývali pretancovali,“ hladkal si kráľ striedavo stehná a ramená, kmitajúc strapatou hlavou neveriacky do bokov. Zvlhnutý odev nepríjemne chladil. Prázdny žalúdok márne čakal na obvyklé bohaté raňajky, tentokrát sa musel uspokojiť s malými čiernymi bobuľami, ktoré si pahltne hádzal do úst, zúrivo ich trhajúc z nízkeho kra. Zlákalo ho, že práve týchto je tu na okolí najviac. Ješitne si predstavil, že sú všetky pripravené pre neho. Všetky sú jeho. Len Jeho... Úbohé raňajky dokončil priezračnou vodou prameniacou mu  priamo pod  vznešenými lýtkami.

    - Aspoň sme to ráčili boli prežili, - oznámil Gregor II. kôpke plodov, ktoré držal v hrsti, snažiac sa nájsť na tomto nehostinnom chladnom ráne aspoň niečo pozitívne.

    - Hoci...aj keď... stratili sme cestu, spovedníka a... zlato... Zlato! Áno, už si spomíname... spomíname si na ten vak...hrkotajúci vak, ktorý sme ani nestihli otvoriť...vieme...my už vieme, čo ukrýval!...Prekliate zlato!!! – kričal kráľ do tmy stromov, z ktorých včera vyšiel, svoje náhle ranné osvietenie.

    Okolitým stromom to však bolo jedno a táto neokrôchaná ľahostajnosť kráľa dorazila. Čosi sa v ňom prelomilo.

    To prekliate zlato, kvôli ktorému už roky poobede pokojne nespával, prebúdzal sa každé ráno so strachom, s predstavou vlády stojacej mu pri posteli nielen s nočníkom ale aj s pergamenmi nezvratných dôkazov a s argumentmi zlyhania. Žalobcovia kričali mu do očí, tí, čo mu ležali pri nohách, pľuvali naňho ako na najposlednejšieho, toho, čo sklamal a je razom odsúdený na večnú nemilosť. „Za čo?!“ Za zlato. Prekliate zlato. Bohatstvo naškemrané rokmi, ociachnuté pečaťou historickosti a vzácnosti. Žltý kov, chladný, nevýrazný, nadobudol časom hromadenými obavami ničiacu silu. Obavy pohltili kráľa a kúsok po kúsku rozhlodávali jeho vnútro už od skončenia krušovadskej vojny.

    Vyhral. Dostal všetko, no skôr než sa stihol radovať... Zlato! Žltý blesk z jasného neba. Zmizlo. Sfúkla ho cena víťazstva. A kto vedel kam! „Mea Réva! Mea Réva!“

    Kráľ zastal uprostred myšlienky. Cez čelo sa mu divo rozbehli priehlbiny premýšľania, hľadajúce novú niť. Doteraz. Až doteraz sa tajne bil so svojím vnútrom. Len vnútri. Ako kráľ si mohol dovoliť nad ním víťaziť. Až doteraz. Osud ho nečakane zrazil na kolená. Jeho – kráľa. Vládcu! Láska a bohatstvo. Oboje ho zničilo. Teraz, keď si ho našlo, hoci v tejto chvíli schované a prísne strážené anonymným mravčím spoločenstvom kdesi hlboko v lese aj to prekliate zlato.

    - Mea Réva! – vykríkol Gregor II. a prekvapené stromy jeho výkrik radšej niekoľkokrát zopakovali. – Preklíname všetko zlato sveta! – muž padol na kolená. – Preklíname Srevrenu a bezcitné kláštorné múry! -

   „Révena Krušovadská. Krásna. Najkrajšia žena.“

   - Preklíname tie chvíle! – trieskal kráľ dlaňou do vlhkej zeme. Zvonka ho obalili blatom, zvnútra ničotou. Odsunuli ďaleko. Do nedosiahnuteľného nekonečna. Až na piedestál. Ten najvyšší. Tu stoj a zabúdaj. Ty si kráľ...

    - Kašleme vám na trón! Kašleme...- kráľovi klesli viečka a hánky ešte hlbšie zaboril do mäkkej, poddajnej zeme. – Chceme byť nič,- nežne zachrčal do roztrasenej trávy.

  Skláňajúc hlavu jeho hlboké, rozorvané výkriky zvlhčovali ju nepokojom. Výkriky vydolované až kdesi zo dna zabúdajúceho srdca rozochvievali bezmocnosť. Boli to výkriky chvíle, keď sa stretol s ním. Nenávistné oči mu napľuli do tváre tú strašnú pravdu. Krušovad. Stál tam s vytaseným mečom, nepríčetne sa smial, priam ryčal ako ranená zver.

    „Tam je! Tam! Nemôžeš ju ma ! Ale chceš, pravda?! Ber si ju! No, len ber! Dovolím ti to... Počuješ?! Choď si ku nej!“ A smiech. Ten šialený rehot. A bolesť prekonávajúca tú, ktorou ho sok sotil k vlhkému múru. „Je ti tam, kam patria všetky pobehlice!“

    Pred očami mu defilujú spomienky. Vybuchol v ňom gejzír. Vrhá sa na zúrivého krikľúňa. Soka? Čo mu urobil Krušovad?! A čo urobil on jemu?! A obraz ženy. Iba ona. „Ona je preč... Bola preč skôr, ako vôbec bola naša... Ako mohla byť s nami... Naša! Iba naša. Dajte nás pri ňu. Chceme byť veľa nej! Nech je kdekoľvek...Aj mŕtva...Je mŕtva?! Vravel to?!...Nie? Nie! Oni sú mŕtvi. Mŕtvoly sú zahrabané. Nepriatelia zasemenení v zemi. Nevzídu! Neboj sa kráľ...Si kráľ!“

    - My sme víťaz! – kričal Gregor II. do vetra rozhojdávajúceho listy stromov. – My! Sám! Počujete?! My! Vy! Oni! Ony!... „Vlastnoručne sme zabili. Zničili sme Krušovada, pochovali jeho armádu. A vy! Oni! To oni mi ju vzali... Kto sú oni?!“ – hľadal kráľ v myšlienkach obrazy svojich nepriateľov. Zrazu videl všetkých. Všetkých ľudí jeho života. Od dojky po... teraz náhle nevedel, či posledným bol spovedník, či slečna červenkastá tanečnica... Ale všetci boli nepriatelia. Do jedného.

    - Kráľovná?! Kde je?! Kde ste mi ju zašantročili?! Kde?! -

    „Je ti tam, kam patria všetky pobehlice!“

    „Odsunuli nás od nej. I naše myšlienky. Boli sme kráľom. Víťazom. Rovným s polobobom. Bohom. Zbohom, mea Réva... Zabudli sme. Zabudli. Odpusť. Boli sme kráľom. Révena! Boli, naozaj boli. Ty nás chápeš... Však? Ty si nás vždy...dokázala pochopiť. Naše vnútorné, vonkajšie, duchovné i biologické potreby. Vedela si to. Vedeli to aj oni?! ...Nie.

  Na božom mieste sa strácal náš hriech ako sneh v slnečných lúčoch. Odišla si nám. Prepáč nám...Révena... Odpusť nám, ak môžeš...“

    Unavené, spomienkami zmorené telo vládcu krajiny akoby nesené zázračnou silou míňalo popukané stromy s jedovato červenými listami, čo ho fackali po tvári. Prijímal milosrdné údery suchých konárov a dotieravé ruky lepkavých pavučín. Šiel. Len šiel späť do hĺbky lesa. Šiel za svojím nosom. Kamsi do neznáma. Zaslzené oči a z rán nevystrábené telo. Odovzdal sa osudu. Tma. Štipľavá vôňa rozochvela mu nozdry. Na vráskavú tvár vystúpili kropaje. Ticho. Ticho a pokoj...

   - Ticho! No, len pokoj! – nejasné, nie veľmi príjemné ševelenie opantávalo kráľovu myseľ. Prenikavý pach čohosi teplého a omamujúceho nedovoľoval mu otvoriť oči a akoby ho lákal do sily svojho pôsobenia a bral mu na oplátku tú jeho. Ktosi skríkol.

    - Dosť! Už viem všetko. A ticho! -

    Tučná žena pritláčajúc v pletenine obalené dlane k ušiam, trasúc strapcami na hlave, nešťastná z mužovho vybľakovania strácala sa v pare a znovu vynárala čoraz škaredšia a polepenejšia slizkými sivými výparmi špinavých kotlov. Pavučinové záclony v kútoch a strapce suchých bylín sa kráľovi chveli nad hlavou a čakali na vhodnú chvíľu, aby mohli padnúť a opantať svojou silou celú jeho tvár. Obrazy sa mu stále mihali a znovu strácali v blahodarnej tme viečok a vynárali sa z nej ešte hrôzostrašnejšie.

    Vlhká trasúca sa koža pokrývajúca oči tvorila chabé dvere do sveta smradľavej drevenej chatrče, držiacej pokope len silou vôle, plnej haraburdia, neslýchaného, nevideného a zapáchajúceho starobou a nezriadenosťou, sťaby sa tu stretali všetky zlé sily lesa, mutácie hrôzy s odpornou akoby viditeľne mokvajúcou kopou tých najnepredstaviteľnejších nečistôt stelesnených v komótnej, neforemnej figúre hrajúcej svoje tajomné divadlo v kulisách čiastočiek pary. Chrčala mu do tváre, pľujúc na neho slová, ktorým čuduj sa svete rozumie...

    - Sme tu, mea... -

    - Tichóóó! – zahromžila baba, bosorka hradu, v ktorom ležalo nevládne telo vládcu krajiny. – Kto to má očúvať?! Mea Réééva! – zaimitovala starena, zvihnúc ruky dohora pokračovala v monológ : - Milujeme ťa Révena! A potom sme sa v tom kláštore...-

    - ...skrývali pred neprajnosťou a zlobou sveta. – dokončil za ňu kráľ už niekoľkýkrát svoj príbeh. – ...ctihodné sestry, iba tie božie ženy mali pochopenie pre... –

    - Pche! Pfuj! – odpľula si bosorka na rozpálenú pec len tak zasyčalo.

    - ...a dopriali svetlo našej neobmedzenej láske. Áno. Áno tam sme sa stretávali... -

    - ....každý siedmy deň vždy v podvečer, keď sa slnko dotklo vrcholcov srevrenského lesa...- recitovala otrávená starena, ktorej v posledných hodinách pribudlo toľko vrások, koľko sa jej tam nenahromadilo za celé roky hoci jeden, možno ani dvaja by nepredpokladali, že sa nové ešte budú mať kde uložiť.

    - ...prestal pre nás existovať okolitý svet, keď sme ju videli blížiť sa... -

    - ...z prítmia jej kočiara v nádhernej siluete... keby som aspoň vedela čo to tá oná siluéééta je... – rozprávala sa už aj baba sama so sebou.

    Bosorka pomrvila vo svojich mozoľnatých prstoch suchý zvitok lesných bylín a vypadnuté semiačka po dôkladnom rozžutí vychrstla z úst do dymiacej zmesi v kotli. Akokoľvek sa snažila, nijakovsky sa nemohla primäť robiť niečo iné, zmysluplné, keďže jej stále v ušiach dunel kráľov monotónny hlas.

    Zachrčala na neho spoza chrbta.

    - No, dokedy mám čakať ?!...nádhernej siluete vznešenosti a ekcé...ece..chce-ce...-

    - ...excelentnom pôvabe jedinej pravej kráľovnej. -

    - Akej kráľovnej ? – zachmúrila sa baba, prestanúc prežúvať zelenú kostrnkovú zmes, ktorou mala napchaté ústa. No po chvíli kývla len rukou nechápajúc už ani svoju zvedavosť a opäť vypľula požuté korienky, tentokrát do vandla. Ale nedalo jej.

    - Očúvaj, ecelencia, či čo to si. Nerob zo mňa debila! Som baba bylinkárka, mám možno rozumu menej ako rokov, ale skúseností za celý les. Ani toľko stromov v ňom nenapočítaš, koľko vecí moje uši vňali do seba, vieš?! –

    - Ona bola našou a predsa, nepatrila nám! Svojím bohatstvom šatu bránila nám vniknúť... –

    - Očuj, ty chlivák, že ti neni hanba! Takéto intímne detaily tu vyťahuvať! ...škoda, že len detaily...- 

    - ...do kruhov, v ktorých sa pohybovala, ktoré ju väznili a ktoré...-

    - Jáj, šak tak preto, - pochopila situáciu starena a vyprostila, chlpatou labou, akéhosi zvera, posledný kúsok kostrnky, ktorý mala zadretý pod jazykom.

    - ...ju napokon aj zničili. Zničili. Zničili ju aj nás. Našu lásku. Naše životy. Jej živôtik...Načo?... Načo je kráľovná kráľovnou, keď nemá žiadnych v svete práv?! -  v amoku rozhodil rukami Gregor II. a prevalil babe jediný celý hlinený krčah. Ten zabalansoval a samovražedným skokom vrhol sa bezhlavo dolu hlavou z prične.

    - Hííí! Zuby zmije ti do krku! Štipľavý dym do očí. Konský moč na zuby! Hrom do hlavy!  - spínala starena ruky nad črepinami. – S inými som si poradila a s tebou aby som zamiesť nedokázala?! –

    - Načo sme kráľom my?! No...načo?! -

    - To teda neviem! – vyprskla rozzúrená striga, - A už nechcem počuť ani jediné slovo! Ty...ty...ty kráľ! -

    - Veď koľkože dní zostáva človeku... -

    - Z paznechtov smrti som ťa vytrhla! V lese našla skapatého! Radšej do zajačieho bobku som mohla stúpiť! Mňa nezaujíma, že si sa kedysi zapodel s kráľovnou, že vás odhalili, že ju odstránili, či zabili, že ty si zabil ich... Je mi šumafuk čo si mal s Krušovadom, nezaujíma ma tvoje stratené zlato... no, teraz trochu aj klamem...Keď si ho už raz našiel, mal si si ho držať... aby som ho pri tebe našla... alebo si aspoň držať v lebeni súradnice jeho terajšieho lesného stanovišťa! ... V podzemnej chodbe! Cha! Kráľ a jeho spovedník v nejakej príšernej diere! Ozaj uveriteľný výmysel... Zlato! ...Ale v čom budem nosiť vodu, to ti je jedno, čo?! –

    - Sme sám. Tak sám... -

    - A ja som čo? Luft? -

    - Kráľ ničoty... -

    - Ja ti dám „kráľ“... – pokývala baba s rukami vbok hlavou. Strapce sa jej zatriasli a poprehadzovali kúsky amuletov povpletaných medzi nimi. Jeden z nich strhla. Ešte sa hýbal. Pošúchala ho oboma zvrásnenými dlaňami, popľúvala ho, šepkajúc do neho staré nezrozumiteľné, akiste pohanské zaklínadlá, vhodila do hrnca k ostatným gebuzinám a dôkladne premiešala.

    - Bodaj ťa! Posledný hrnček! Jediný. Môj jediný! – zanadávala si ešte naposledy, načrela do obhorenej žufane a rázne pristúpila k zmietajúcemu sa mužovi. – Na! – otvorila mu škraňu nasilu, že sa nestihol ani len nadýchnuť. V ústach mu zaločkala odporná, páliaca, horkastá tekutina. Dusilo ho. Kašľajúc vyčľaplo čosi lieku na jeho hruď, tiekla mu i z nosa. Zelená žbrnda. Z očí mu hrčali slzy. Dusil sa vlastnými zvratkami, lebo telo odmietalo prijať nápoj. Márne chrchlal ako z posledného.

    Baba stále stála nad ním, bojujúcim s liekom a len čo sa trochu utíšil, vliala mu zvyšok žufane do pootvorených úst.

    Už sa nevládal brániť, v hrdle mu zažblnkotalo. Liek strávil. A ponoril sa do útočišťa nového snového mámenia.

Domiceli, Fra Vargelico