RUMBELLE - Depozit krídiel 6. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

6. kapitola

   Prítmie tohto kúta ordinácie ju upokojovalo viac, ako slová doktora. Viktor, ako ho familiárne nazvala, bol už vlastne jej starý dobrý známy. Stretali sa, odkedy tu pracoval a ona trávievala svoje pravidelno - nepravidelné výpadky zdroja vlastného organizmu, nikdy nie naprogramované a vždy s ďalším otáznikom v zdravotnom zázname. Veda postupovala míľovými krokmi, ale stanovenie presnej diagnózy u nej malo imunitu presne takú, po akej túžila sama i celý tím jej ošetrujúcich lekárov.

  Teraz však mali možnosť to lekári všetko nebrať tak priveľmi vážne a konečne fúknuť do popolov na hlavách. Hypokratova prísaha je jedna vec, ale samodeštrukčné sily sú pomerne slušná výhovorka prípadných zlyhaní na strane diplomovaných. A toto dievča zlyhalo. Odtiaľ vedie cesta cez nedodržiavanie liečby, cez jej úplné odmietnutie, reverz a nahradenie... hej, hej, sama si zvolila: drogy. Teraz je to na nej. Teraz patrí do rúk iným odborníkom. Porúčame sa. Tešilo nás. Teší nás...

  Viktor taký nebol. Aj dnes tu tajne sedela skrkvaná v klbku do nechutnej erárnej nočnej košele, na kresle nad konferenčným stolíkom, s prázdnym celofánom od čokolády a plnou šálkou,  počúvala, ako to vidí on. Už ho tak neobdivovala ako v detstve, ale stále to bol ten milý ujo doktor so šálkou hnusného bylinkového čaju, ktorý si s ňou na nočnej, alebo počas služby na pohotovosti, keď znudená monotónnosťou nemohla spávať, občas zahral človeče či pexeso a potom ju prepašovával späť na oddelenie čokoládovými úplatkami rozchichotaným sestričkám. Jedna z tých vážnych nakukla k nim za plentu, kde sa ich minisalónik ukrýval pred odpornou sterilitou ordinácie aj sestry.

  - Máme pacientov. Matka s dieťaťom, nejaká prudká alergická reakcia. – stroho oznámila.

  - Vidíš, Belle. Nie si v tom sama. Kedysi na pohotovosť chodili dolámaní, prípadne dobití, radosť sádrovať či zašívať, dnes alergici s vystrašenými mamami, čo neznesú kašeľ v detskej izbe a pritom je to už bežná súčasť, rovno daň za život tu, vo veľkomestách...- zafilozofoval si, aby mohol ešte pár sekúnd vychutnávať svoje vychladnuté patoky a možno aj prítomnosť dievčaťa, čo sa mu prirýchlo menilo pred očami na ženu, ale stále zostávalo rovnako naivné a dôverčivé. – Ja už tak bažím po krvi...- pomykal všetkými desiatimi prstami proti nej, ale jeho hry ju dnes akosi nezaujímali.

  Vstala rovnako smutná a apatická, ako bola prišla a keď sa nad tým tak zamyslel, dnes mu nepovedala nič. Oveľa viac vedel od kolegov, čo ju prijímali a...nepáčilo sa mu to. Malá mäkká Belle a veľké tvrdé drogy?! To nepasuje k sebe...

  

  Neóny fasujú vo všetkých nemocniciach asi rovnaké. Mdlé, preblikujúce, farbiace stíchnuté chodby zámerne do zelena, aby sa tu nikomu nepáčilo a čím skôr túžil odtiaľto vypadnúť. A presne podľa tohto tu točia potom horory.

  Znervóznený podupkával pred dverami, šúchal si neoholenú bradu a snoval prejav pre lekára. Body mu nahrávalo už to, že dnes schytal službu maník, čo sa venoval alergológii, hoci ho k vlastnej súkromnej ordinácii kdesi v meste, kde by zarábal ťažké prachy, komora lekárov medzi seba ešte nepustila. Hold o lukratívne joby je všade boj. O to viac si ho vážil, lebo ani tu, v sprostej obyčajnej štátnej nemocnici nezanevrel a bol prístupný. Zhováral sa s ním síce len raz, ale on vedel odhadnúť ľudí.

  Dvere sa odchýlili a skúšala z nich vykĺznuť drobná postava tak, aby ju priveľké svetlo z rozcabrených dvier neprezradilo.

  „Ženská“...zmraštil obrvy. Nočné hrátky na spestrenie nočných služieb. Ale kuš! Veď je ešte deň. To len tu, v suteréne vyzerá každá denná i nočná hodina rovnako temne. Ale aj tak: doktor Whale stráca u neho body. „Ženská, čo sa potichu vykráda z ordinácie. V hnusnom vypratom župane, akoby zošitom z bývalých montérok robošov, čo kedysi dávno stavali túto nemocnicu.“ Strácala body aj žena. Potom sa obzrela a strhla. Niečo sa jej zamarilo. Niečo rozvidnelo.

  On to vedel na stopercent. Ruka v strnisku mu ustrnula. Jej sa dvihla vyššie ku klopám županu a s ním ku krku. Kanyla pripevnená skrkvaným, trochou krvi už potriesneným obväzom trčala smerom k nemu.

  - Karma je zdarma. – dvihol kútik úst, keď prijal, že ho pravdepodobne tiež spoznala, podľa škaredo už vyzerajúceho odtlačku jej opätku na jeho hánkach, čo sa z menil na krvavú chrastu obkrúženú modrinou už vo farbe naftového oka na mláke. Komparatívna diagnostika dvoch rúk.

  Fajn, ruky sa spoznali.

  Pozrel sa pozornejšie na ňu. Na to, že mu už v noci ležala v lone, dobre, tak len na kolenách, opravoval priodvážne spomienky, je pre neho pomerne nová. Bledá. Jasné, nemá make-up. Obdobne vyzerajú všetky ráno. Aj ona by bola nevyspatá, možno zasnená, vláčna a poddajná. Strapatá s perami trochu opuchnutými, dokrčená s plachým úsmevom imaginárnej víťazky v jeho košeli netušiacej, že mužská košeľa na tele ženy je ako vlajka na dobytom území...

  - Vy...vy ste volali sanitku. – odhodlala sa mu prihovoriť, keď sa jej jeho tvár vynorila z dymu a potom rovnako rozmazaná, keď prichádzala k vedomiu...Teraz sa jej zdala ostrá a ostrá.

  - Nie, to je pacient, volali z recepcie. Mal to byť chlapček. Toto je pohotovosť pre deti a dorast...– opravila ju sestra a následne aj seba, vytrčila pol tela von, presnoriac zamračená chodbu a natŕčala zároveň ruku, aby jej konečne dal preukaz poistenca a usmernil jej konšpirácie, kde je to chlapča, čo tu malo byť.

  Jasné, že ho nemal, ale práve sa k nemu blížila dvojica, čo si „musela“ len odskočiť.

  Pomerne zdravo sa k nim rozbehol sotva dvoj-trojročný chlapček s kockou v ruke. Žena v závese sa hrabala v kabelke, kde kartu zas stratila, kým pomáhala synovi nastrkať všetko potrebné do malých trenírok.

  Muž sa zmenšil na jeho veľkosť a otvoril náruč. Vychytal. Pošimoriac chlapčeka ostrým nosom na líci, nevenoval už ženám medzi dverami pozornosť.

  Stiahla sa, aj bez odpovede na svoju otázočku a poslušne sa popri stene vracala na oddelenie. Netušila, že sa ešte raz pozrel jej smerom, ale modrá vlajka, nie je biela vlajka a táto žena, či skôr ešte dievča sa nebude zobúdzať po jeho boku, ako mu automaticky priniesli vízie. Akoby povedala jeho sestra, čo vedela jedinou vetou vyhodnotiť jeho intímny život: Hlavná vec, že dýcha a má. A to nie je pravda. Je. Ale nemala by byť. Modrá vlajka sa zatiahla za roh, oni vtiahli do ordinácie.

  - Chuderka, podľa mňa ani netuší, v čom sa to vezie... s jej diagnózou drogy nie sú riešením...alebo tuší a... už to... aj... ľutuje...- vytiahol sa doktor v domnení, že stále komunikuje len so sestričkou spoza plenty a zmĺkol.

  Nepočítal s tým, že už má pacientov plnú ordináciu, nielen čakáreň, ako čakal. Vrhol na sestričku vraždiaci pohľad. Tá ho ignorovala. Automaticky mu chystala papier do PC a nestarala sa o predošlú návštevu a viac-menej ani o túto. Stíšila len telku na skrini, nebadane skryla zvyšné nedojedené chipsy do stolíka a usadila sa k nemu, profesne pripravená na pokyny, ktorých však u tohto lekára bolo vždy pramálo. Stíhal sa obsluhovať aj sám.

  Chvíľu iba stál. Jeho hlava vyhodnocovala to, čo práve počul. Tá malá v modrom a...drogy? Do klopotu klávesnice, kam už lekár zaznamenával identifikačné údaje diktované jeho sestrou sa mu skladali indície posledných hodín, ako morzeovka, ktorú bude treba dešifrovať a...už asi tuší, kde skončil jeho miniatúrny balíček.

domiceli