RUMBELLE - Depozit krídiel 19. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

19. kapitola

      Do zamrežovaného okna sa zapieralo stále prudké poobedné slnko. Pred zo všetkých priznaných jaziev a šrámov obvineným sklom stála žena a natriasala v rukách chlapčeka, detailne opisujúc, čo zaujímavého je na totálne nazaujímavej nemocničnej planine, ktorú by len nafetovaný nihilista bol býval nazval záhradou.

  Preto to ani chlapcovi s kanylou v rúčke nič moc nevravelo a venoval sa svojej obľúbenej kocke.

  - Beua! – vytrčil drobné zúbky na prichádzajúcu, ale ruku s kockou stiahol k sebe.

  Žena sa otočila, jej náklad pohniezdil a pýtal sa dolu na zem. Pomaly ho zviezla po mäkkom výťahu svojho tela a nechala sa rozbehnúť k spolubývajúcej. Tú si bolo zatiaľ treba detailne obzrieť, najskôr takto, pekne zdiaľky.

  Neklamal. Malá, drobná, hej, hej, keď si takto tesne pritiahne ten neforemný župan aj vidno, že útla.

  Žene sa ťažko priznáva, keď má pred sebou inú ženu, že je to žena pekná. Priznala. A aj to, že by sa najradšej od hanby prepadla pod zem, niekam na urológiu zrejme, ale všetko lepšie, ako trapas s lacnou čokoládou. Spoznala svojho komplica z teraz už neslávnej bufetovej akcie.

  To už Belle za vrecko na župane ťahal chlapček a súril ju k jej posteli. Na vankúši ležala „šmejdovka“.

  - Aj Lobko dostal, aj Beua dostala. – chaporil sa po tej jej, ale nedočiahol.

  Usmiala sa. Fajn, ako vidí, takže sestričky budú mať trt babkin. Každému podľa zásluh. No, to si to aj ty dopracovala „Beua“! Čas na ďalší dobrý skutok. Posnaž sa trochu.

   - Waw, toto je moja najobľúbenejšia sladkosť! Vedela by som ich zjesť tony! – s nadšením sa vrhla na čokoládu.

  Chlapča spozornelo.

  - Lobko nebude jesť slony. -

  Žene osvietenej od chrbta drzým slnkom spadol zo srdca kameň. Možno si ho o poschodie nižšie, na onom urologickom oddelení pomýlia s močovým, ale trapas je našťastie zažehnaný. Teda nielen pekná, ale aj diplomat. A milá. Brat dostával ďalšie body. Svätožiara už takmer objednaná.

  - Nechcela som ťa...prepáč. Nebolo to myslené zle. Ona vlastne ani nie je odo mňa, aby si si nemyslela. To on...mám ťa pozdravovať a ...toto som mala kúpiť...a dať ti...- trochu ešte habkala, obhajovala sa a vytláčala z nervóznych prstov dužinu, našťastie boli poriadne uzavreté  viečkami suchých brušiek.

  Vysadila malého na okraj svojho válovu, sadla si obdobne a obaja, svorne hompáľajúc nohami, netrpezlivo vydolovávali nekvalitnú čokoládu z polepeného alobalu o mamu sa už akože nezaujímajúc. Nič sa nedeje. Nič sa nestalo. Nič...nič...nič...

  Je primladá. Vlastne, je to ešte decko. Je to trochu... úchylné. To kde loví?! Prišli na rad mínusové čiarky. Zvážnela. 

  Belle to neušlo. Nič, nič, nič sa zmenilo na manželka, matka, sokyňa. Jasné, je to jeho žena! Teraz ju testuje, zaraďuje do váhovej kategórie, aby vedela, či bude stačiť rozbiť mladej hubu, alebo na to pôjde sofistikovanejšie. Toho sa obávala viac ...snaží sa tváriť sa, že je nad vecou, ale asi to nepôjde. Mala by už niečo povedať. Niečo neutrálne. Ale čo neutrálne hovoria potenciálne milenky právoplatným manželkám?! To kam si sa už nanominovala?! Brzdi hormóny, drahá a vráť sa pekne na zem.

  Zviezla sa z postele, popamäti našmátrajúc vykopnuté kročky, podarovala zvyšok nechutnej pochúťky nadšenému malému a vykročila odhodlane k žene.

  - Ja som Belle. Váš  manžel, ...otecko malého Robka, bol veľmi milý, keď mi včera pomohol. Dvakrát, dokonca. A ešte mi poslal aj čokoládu. To nemusel... – ak sa začneš červenať, Belle, tak ťa zaškrtím zvnútra!

  Milé, ako sa červená. Lásku a kašeľ skrátka neschováš. Pobavilo ženu, držiacu malú spotenú a od čokolády zababranú ruku dievčaťa. Je čas vrátiť jej komplimenty. Ona si zrejme, chúďatko myslí, že vyštartovala po niekom manželovi. Otcovi rodiny. A nebodaj sa chce za to ospravedlňovať. Chúďa má výčitky svedomia. Musí jej byť šoufl, že tu má pred sebou manželku. A to on sa tu pred ňou hral akože na čo?! ...to má byť nejaká taktika boja vo vysokej tráve? Ako zbaliť pipku na nedosiahnuteľnosť...Toto si s ním ešte vybaví, takto vodiť dievča za nos...

  - Ak máme na mysli rovnakého muža, neogabaného, nevrelého, klamára a malého podvodníčka v jednom, večne v čomsi namočeného, namosúreného a strapatého...- začala zoširoka.

  - Nie! Je milý, šarmantný a náhodou tie polodlhé vlasy vášmu manželovi nesmierne pristanú. Viete, keď sa muž ožení a má aj deti, potom väčšina vyzerá na jedno kopyto, tak uhladene a stroho. Nudne, ale on...– zhostila sa Belle s riadnou vervou úlohy obhajcu a neskoro si zahryzla do jazyka. Ako ostatne vždy. Čo si len o nej pomyslí, keď ho tak vehementne obhajuje?! Priznanie v priamom prenose.

  No, nie je božia? Ako ho bráni? Vôbec si ju ten hňup nezaslúži! Keby magor čo i len tušil, ale jeho budú zas zaujímať len jej kozy a ...fakt má nápis OÚNZ na jednej z nich.

  - Robert nie je otcom malého Robka, slečna. – naklonila sa žena k chlapcovi v snahe zabrániť ďalším piktogramom na návliečke Belle. Zrejme neskoro, ale vôbec ju to nemrzelo. Sestričky síce nedostanú zabalenú čokoládu, ale nech si užijú pri prevliekaní aspoň túto jej transformáciu. No, pozrime sa, aký je len talentovaný, to bude mať po nej. Usmiala sa na chlapča.

  Belle medzitým habkala ako vyskočená mrena z brehu. Ako môže mať taký krásny vzťah s chlapcom a nebyť jeho tatkom?! Vyhodnocovala beznádejne. Videla predsa, ako sa k nemu správa. Tie oči, ten úsmev, to pohladenie...takýto muž musí byť otcom! A v tom istom momente ho automaticky posunula do roli otca jej detí. Bude najlepším otcom na svete! Nebude. Je manželom tuto prítomnej svedkyne.

  - Och, to ma mrzí. – zašepkala a žena vedľa nej sa usmiala, netušiac vôbec na čo naráža.

  - Och...- sparodovala ju, ale v dobrom. - ...to ťa nemusí. Keby si ho lepšie spoznala, ďakovala by si Bohu, že sú jeho pokusy s rozmnožovaním zatiaľ neúspešné, dievča.  – nalodila si chlapca zas do náručia. – Však Boby?! My dobre poznáme uja Roba, však?! – zatriasla sa mu hlavou na malej hrudi. Chlapec zvýskol od smiechu a žena schytala kockou do hlavy ...ale v  dobrom. Načo provokuje?!

  Šúchala si inzultované miesto.

  - "Uja Roba?!" – zachytila Belle. - Ahá, jáj, je to jeho teraz...nevlastný otec. Otčim." - vysvetľovala si sama pre seba, ale nahlas.

  - Ahá, jáj, prepáč, nedopovedala som... - nevedela, dobre sa baviaca sestra neparodovať jej naivné rozpaky. -  Robert nie je ani mojím manželom. Je to len brat. Našťastie! Teda, aby som upresnila, otec malého bol sviniar, ale úplne iného rangu...- mračila sa kdesi smerom do minulosti. -...Robo je tiež pekný kvietok, ale to vieš. Je to brat. A brat je brat. Veľmi mi s malým pomáha. – ukončila, mykajúc ukazovákom k vyplašenému chlapcovi, nech sa už nikdy viac neopováži hladkať ju tou sprostou tvrdou kockou.

  Poznáte ten pocit, keď vám vo vnútri začne hrať na plné pecky rocková kapela a vyznavači headbangingu vo variácii Windmill v predných pásoch krútia šialene svojimi hrivami a oči vám vypaľujú svetlá a tóny a vy máte chuť skákať z pódia, do náručí fanúšikov, alebo len tak sa aspoň nekoordinovane trepať na mieste?! Rozochvela sa.

  Slobodný, bez záväzkov! Robert...Otec jej detí... A nech sa niekto opováži vzniesť nejakú námietku.

  - Je ti niečo?! Celá si zružovela?! To čo máš za fľaky po tvári?! Mám volať sestru?! – zmerčila žena jej podozrivé zmeny nálad.

  „Volaj jeho! Prečo neprišiel?! Kde ho máš?! Chcem telefónne číslo, mejlovú adresu, facebookové konto, čokoľvek! Chcem sa s ním spojiť!...Jasné...otec tvojich detí! Inak by to nešlo.  Zadrel rozum. Neplatný pokus.

  - Ale?! Kdeže je moja lásonka?! Konečne ťa opäť môžem zovrieť a vyboškávať ťa jak tekvicu! – vlial sa do jej eufórie akýsi falošný tón a čiernovlasý, vytiahnutý chalanisko v závese s rozchichotanými babenkami, zrejme v rovnakom veku a rozpoložení, od chrbta objal Belle a prisal sa jej smädno a očividne náruživo na krk.

      Len čo sa s hrôzou otočila, zmocnil sa aj jej pier. Nemala šancu sa ubrániť.

domiceli