RUMBELLE - Depozit krídiel 13. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

13. kapitola

      Na tvári sa mu zas perlil pot. V jednej kvapke hnev, v ďalšej sklamanie, v tretej rozpaky... V každej sa dalo nájsť niečo z posledných hodín. Všetky rovnako slané, mútne, nepríjemné. Silnejšie sa zaprel do rúčok vozíka, ktorý tlačil pred sebou, teraz ako novo nominovaný sanitár, sprevádzajúci lekára na oddelenie. Oddelenie, kde ani jeden z nich v túto nočnú hodinu nemali čo hľadať.

  Ešteže má Viktor svoje metódy a konexie so sestričkami. Niekedy je promiskuita prínosná. Vždy je prínosná. O sebe zmýšľaš obdobne? Ako a kde by si „využil“ tvoje metresy? Nie zneužil, využil k niečomu, za čo by si nemusel následne dostať kopanec do zadku?! No, tak skloň hlavu, ideš cez bránu, od ktorej ty nemáš a jakživ kľúč mať ani nebudeš... Toto je iný level. Iná hra.

  - Toto je bordel! – zamrmlal.

  - Len nedostatok personálu. – odvetil druhý muž, kráčajúci sebavedomo. Bol tu doma. A bolo mu jedno, či on, na pohľad bezďák a stratená existencia hovorí o ošúchanom linoleu, popraskaných zažltnutých stenách a príšernom puchu, alebo o tom, že sa beztrestne dostane kto chce, kam chce, stačí mať biely plášť a vybielený úsmev. Jeho do toho beztak nič. Nemá právo komentovať. Hodnotiť. Vypovedať.

  - Izba číslo osem. Pokiaľ sa nezobudí lekár v službe a sestričky nebudú priveľmi zvedavé, máme dosť času, aby... je to na vás, ale to si píšte, z očí vás nespustím. – otvoril mu osobne dvere do medzi chodbičky, z ktorej sa šlo do izby. Zaparkoval až tam.

  Nad lôžkami svietili miniatúrne núdzové svetielka. Prvá a vlastne jediná mu do oka padla malá, vysoká postieľka. Detská.

  Spotené ruky sa mu konečne odlepili od rúčok vozíka a ako v tranze vykročil rovno k nej.

  Chlapček spal pokojným spánkom spravodlivých, ale vyviazané nožičky a rúčka mu zvlnili tvár do vejára nechápavých vrások.

 Lekár na neho zazrel. Nečakal precitlivenosť u takéhoto, takéhoto...došľaka, ako to, že ešte stále tohto chlapa akosi nedokáže stopercentne zaradiť.

  - Tak, je to síce nekonvenčné riešenie, aj čiastočne provizórne, ale klasické popruhy a remene, ako vídavate v televíznych seriáloch sú oveľa horšou alternatívou, ako nevinné čisté obväzy, ktoré ostatne chránia našich malých pacientov... - pohotovo obhajoval, aby nedostal cez papuľu za svojvoľné, akčné sestričky. -  Vytrhnutá kanyla z infúzie vám dokáže zanechať jazvy na celý život. Verte, je to pre ich dobro. Sú skrátka zraniteľní a tento... asi nemá ani dva roky, to znamená, že si z tohto zážitku nebude zhola nič pamätať. Tak je to už v živote zariadené. -

  - Má tri. Tri, dva mesiace a deväť dní. – zašepkal a lôžkami nechtov opatrne posunul kučierku z čela chlapčeka.

  - Do troch rokov si nič nepamätajú. – upresnil Whale, prepočujúc doplňujúce časové parametre a skôr sa staral o to, prečo je druhá posteľ prázdna. Neprišli sem predsa polemizovať o ľudskosti a neľudskosti v sfére zdravotnej starostlivosti. Sú tu kvôli Belle! Kde je Belle?! – Pravdepodobne iné číslo izby, alebo je na toalete. Zistím to. Ničoho sa už nedotýkajte a o pacientoch to platí dvojnásobne. – mrmlal si Whale, ale momentálne ho naozaj zamestnávalo niečo iné. Iná.

  V kúpeľni tejto bunky nebola. Vyštartoval do kancla za sestričkou.

  Osamel s malým a myšlienky sa mu rozhojdali, ako nečakaným vánkom vyplašené motýle. Nečakal, že bude mať také šťastie a osud ho privedie k maličkému ešte túto noc...Neodolal. Nahol sa nad dieťa a priložil pery k jeho teplému čelu. Skúsil nadvihnúť ručičku, jedinú uvoľnenú, aby ju starostlivo strčil pod deku, keď z nej vypadla kocka a buchla o podlahu.

 Ohol sa po ňu.

  - Musela som na vonkajšie vecká, lebo moje tu nesplachuje. – zaznelo kúsok vedľa neho, z medzidveria. 

  Ktosi narýchlo prevesil župan na vešiačik vedľa dvier, ten spadol, háčiky sa rozcinkali. Vyšiel až druhý pokus, potom hrmot postele, do ktorej sa nijako nedalo vliezť bez neho.

  Pokladala za povinnosť ohlásiť sa zrejme sestre v nočnej, čo kontroluje pacientov, prípadne sanitárke, ak sa malý pogrckal, alebo precikal a treba to po ňom spratať, aby ranná vizita našla stopy po dôkladnej starostlivosti. Mala ich všetky na háku rovnako, ako ony zas ju, odkedy tu tento rok je. Akoby im niekto doslova prikázal s ňou nekomunikovať. A ony poslúchali. O to viac ju prekvapilo, keď táto odpovedala. Mužský hlas!

  - To bolo od teba pekné gesto, vzdať sa...darčeka. Veď sa aj hovorí, že dvakrát darované prináša šťastie. – nabral dych do pľúc a vydýchol úsmev.

  Strhla sa a otočila tak prudko, až jej posteľ zamravčala odporom.

  Videla muža v matnom svetle zaprášenej lampičky s prstom na usmievajúcich sa perách, následne ukazujúceho do postieľky, kde sa chlapčiatko pomrvilo, ale pokojne odfukovalo ďalej.

  „Hromozvody a netesniace mreže...?!“ napadlo ju ako prvé, kým si uvedomila, že nič také nádherne romantické nehrozí. Vo dverách už stál Viktor a vytláčal z nich sestru späť na chodbu so slovami, že sa zmýlil, a jeho pacientka tu je a už ho netrpezlivo čaká.

  Sestra rešpektovala a chápala ich prazvláštny blízky vzťah a niečo ako telefonát na privolanie známeho uja doktora Viktora vybavila bez ďalších otázok. Dievčatko je rozmaznané, vždy lepšie, ak sa kolegovi podarí ju spacifikovať, ako by im mala vyfňukávať a stepovať každú chvíľku pred dverami služobnej miestnosti a pýtať tabletky od pubertiackeho hlavy bôľu.

  Sestrička chápala, Belle vôbec nič. Prebehovala hlavou z jedného na druhého a mykalo jej  nozdrou. To, že tu sedí v nočnej košeli, ktorej povolili vrchné šnúrky a je tak spraná, že cez sito na viacerých parcelách môžu robiť obaja rovno vizitu, zas mykalo tými ich.

  - Belle, nechceme ťa rušiť a ak ti to nie je po vôli, okamžite odídeme, len tuto...- až teraz si Viktor uvedomil, že vôbec nevie, komu to tu robí vlastne komplica.

  - Moje meno nie je podstatné...- pohol sa od postieľky bližšie k nej a druhý muž kopíroval jeho kroky.

  Stáli nad ňou v rozpakoch, v ktorých mala byť vlastne ona. Ale Belle sa len vysunula vyššie, aby ich mala v jednom zábere a pritiahla konečne paplón cez telo.

  - Potrebujem, aby si mi len odpovedala na niekoľko otázok. Týkajú sa toho večera... Toho, čo si sa sama vracala zadnou uličkou za Králičou norou. Je to...dôležité. – zachytil jej zvedavý pohľad a mal pocit, že sa topí a ak mu Viktor nepodá nejakú tú slamku, tak nebude mať silu vytiahnuť sa z jej dúhoviek už asi nikdy.

  Doktorovi Whale nebolo dvakrát po vôli s akým očividným záujmom a vlastne bez strachu na tohto chudáka jeho obľúbená pacientka doslova zíza. Mal to zariadiť inak. Mal si zaznačiť sumár otázok a tohto tu k nej nevpustiť ani na kilometer. Neskoro je plakať nad rozliatym...

  - Z toho ruksaku vám čosi tečie! – ukázal pod vozík, kde napchali vak so zle vyžmýkaným sakom.

  - ...o to vlastne ide. – nahol sa k nemu, vydoloval žvachol, čo ešte stále razil avivážou z vaku a otrčil Belle. – Chcel by som vedieť, či náhodou nepoznáš...toto...sako? ...či nevieš, komu patrilo. V ten večer bol bar, ja tam pracujem, tak viem, plný hlavne mladých ľudí a toto mesto zas nie je také veľké... -  skúsil jej pomáhať indíciami, predpokladajúc, že v piatok večer mladí budú tráviť čas skôr v Králičej nore, ako v Bistre u babičky. Ďalšie možnosti tu neboli. Vďaka za malé mestá.

  S nedôverou hľadela na nevkusný zvršok.

  - Vy ste barman? – spýtala sa však úplne od veci.

  - Belle, toto nie je zoznamka! – vrhol na chlapa s kvapkajúcim sakom Whale zúfalý pohľad a ešte zúfalejšiu otázku. – Nevraveli ste, že ste policajt v utajení a...a potom  drogový díler? Teraz už aj barman? Neliečená schizofrénia je vážna diagnóza...- striasol sa, ale natočil radšej k Belle, familiárne ju chytiac za plece, nahol sa takmer k jej tvári. – Belle, Belle, počúvaj ma... tu ide o vážne podozrenie z dílerstva drog a ty...tebe...Belle, v kabelke si mala pomerne slušnú, pekne natriedenú zásobu... – znervóznel lekár, skôr z jej myšlienkových pochodov nasmerovaných k tomuto čudnému indivíduu, než zo samotnej skutkovej podstaty, ktorej táto malá zrejme celkom neverí a nevidí všetky tie chápadlá, ktoré sú pripravené ju zovrieť a...

  Druhý muž pritakal a bolo mu ľúto, že druhé rameno je síce voľné, ale on by v živote nenabral odvahy sa ho dotknúť.

  Zas klameš?!

domiceli