RUMBELLE - Depozit krídiel 11. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

11. kapitola

    Aký je predpoklad, že sa nám splnia sny? Nie tie trápne bizarné z noci, ktoré vyfučia skôr, ako nám svetlo z vonka nadvihne žalúzie viečok, a vytrhne ich stránky z pamäte tak dokonale, že zaprieme aj to, že sme tento nočný denník vôbec kedy zakladali.

  Ešte sa sem vojde. Vyteperila sa do okienka na záchodoch. Pod zadkom ju zachladili nechutne žlté kachličky vo vitráži úplne čiernych fúg, dostatočne priestranné na jej malý zadok aj obe šľapy, ak poriadne stiahne nohy pod bradu. Belle v kocke. Raz o tom možno napíše poviedku. Nie, konečne si zavedie denník. Už sa na to chystá, odkedy prišla na gympel. A teraz, keď začínajú prvé lásky, bude aj o čom písať...

  Striasla sa. Gaston ako hrdina jej denníka akosi nesedel. Nie, nič sa zakladať nebude, leda tak košeľa pod zadok, aby to tak nechladilo.

  Ešte aj fúka. Nech fúka. Potrebuje čerstvý vzduch. Chlad. Vymrznúť, ochladnúť. Brzdi, na astmu nie je zápal pľúc najlepším liekom.

  Okno permanentne dokorán, akoby prilepené o náprotivnú stranu. Mreže mali zas o pár hrdzavých povlakov viac, ako minulý rok, ale ani tie tabličky na okne  nikto za celý ten čas neumyl. Stále tam v prachu, zmatnenom a riadne zafixovanom výparmi zvonka i zvnútra svietilo ukazovákom kedysi nakreslené neforemné srdce s obrovským písmenkom „G“ v prostriedku.

  Napľula na spodný okraj županu a skúsila to celé zmazať. Hnus! Ako sem len mohla vyryť Gastonovu iniciálu?! Čo jej to švitorilo? Jasné, puberta! Neospravedlniteľné! Drela sklo, až pišťalo.

   Tabla zostala rozbabraná, ale písať sa do nej teraz už nedalo. Aj tak dobre. Aj tak by nevedela, čo by tam napísala. Ten krpec krpatý jej odmieta čokoľvek povedať. Všetko je „Havo.“ Už mala aj nutkanie sa spýtať sestričky, ale rozmyslela si to. Nepotrebuje jeho meno, ale JEHO meno! A k tomu sa nedopracuje. Asi nikdy. Môže len snívať.

  Pregúľala hlavou. Má hrbatú hlavu? Nie, to iste je ten obklad na stene nerovnomerný, preto to drie. Nechcela si snívať? Kde začneš?

  Je to otec. Otec má syna. Syn má mamu. Mama a otec tvoria pár. Dosnívané... No a čo?! Je to o sne, tak kde je akože problém?! Obhajovala sa v hádke so svedomím.

  Dlabala na okno, na drhnutie, oprela hlavu dozadu a zadívala sa dolu do ulice. Ešte stále bola rušná, aj keď noc už rázne pokročila. Čierno-žltá, sústavne inak sa rozmazávajúca  scenéria. Od mokrej cesty, kde pod kolesami áut očividne praskal ešte posyp minulej zimy, až po koniec neba. Tam bolo viac čiernej, ako žltej. Zo žltej len bodky. Vedci vraj zistili, že tma je len naša ilúzia. Vesmír je celkom iste béžový. Ale nebude tomu veriť. Nikto. Nikdy. Zjavne sú ilúzie a klamy pre život nutné. Viktor jej o tom niečo vravel. Nepočúvala jeho filozofické žvásty. Vyžierala jeho dezerty a mamy a klamy ju prd nezaujímali. Ale prikyvovať vedela pomerne inteligentne. Nacvičovala to pred zrkadlom. Úplne vierohodne. Mal za to, že je vnímavejšia, ako iné. Pre likérom plnené bonbóny čokoľvek...

  K Viktorovi ju už nepustia.

  A ani nechce. Vydolovával by z nej jej tajomstvá šteklením a potom ich obracal na posmech. Kedy si ten všimne, že už je skoro dospelá?!

  Zaškerila sa do odrazu v ako-tak vyčistenom skle. Všimol si. Minule, keď ju po dlhšom čase preventívne vyšetroval, sa mu fonendoskop roztriasol medzi prstami, keď si bez vyzvania vyhrnula tričko a otočila sa mu ako vždy spredu. Nepočítal s tým, že v tomto veku bude ešte chodiť bez podprsenky. Bavilo ju sebavedome sledovať, ako mu myká nosom, aj ako sa zintenzívnil kmitočet žmurknutí, aj ako si zaliezol radšej za jej chrbát a tam jej vrazil ľadovú pečiatku svojho aparátu medzi lopatky. Smiešne, akí sú chlapi vykoľajení, keď ich prekvapíte nečakaným útokom. Až na debila Gastona.

  - Kde sú tie moje malé kozičky?! –

  Byť nadržaný a mať pri tom výraz soba zasiahnutého elektrickým vedením, v tom bol preborník. Pako! Takto ju uraziť. Náhodou, čo je malé, to je zlaté. Hmmm...to si myslia len babky, čo im podprdy vymeľňujú ramená a spoza ich hrubých popruhov sa vylievajú vlny kože, lebo Rolling Stones spredu už nič nevie zadržať. Chuderky.

  Lenže tým magorom vo vývoji, čo im semeno vráža na mozog sa jednotky zdajú nedôstojné ich záujmu. V živote by pred ním nedala dolu svoju push-upku! Lenže Ruby, ako investikatívna triedna klebetnica si svojvoľne urobila databázu spolužiačkovských konkurenčných firiem. V nej skončila suverénne ako „firma“ pred bankrotom. Cha! A aj tak jej dokázala Gastona vyfúknuť. Z trucu, že na ňu bonzla, že pod športovou podprsenkou nosí ešte push-upku. A odvtedy má Gaston blbé poznámky. A chce dôkaz. Nič mu neukáže!

  Pritiahla si župan viac na telo.

  Tu ale nehrozilo, že by niekto testoval, či sú do ruky, či len medzi prsty. Nakukla do diery nočnej košele. V tme, vôbec nie béžovej, sa črtali len chabé obrysy. A bradavky má náhodou pekné. Pevné. Napríklad taká Marilyn Monroe si na podprdy musela zvonka našívať malé vypuklé gombíky, aby to vyzeralo, že...no, že, aby to vyzeralo! Ona nemusí. Keď sa vypne a má obtiahnuté tričko. Keby mala... Ale ona nosí pušapku a na ňu ešte športovú podprdu a potom sa jej jednotky zmenia na vábne trojočky, ale...ale nič nepresvitá.

  Ktovie, čo by sa jemu viac páčilo. Trojky, alebo trčiace bradavky? Prižmúrila oči a predstavila si, ako stojí oproti nej a díva sa na jej hruď. Raz na takú, raz na tú druhú. Rozhodnuté. Jemu by sa páčili tie originál. A ona by ešte vypla prsia a stiahla lopatky k sebe a zhlboka sa nadýchla a strááášne pomaly vydychovala. A on by spomalene prešiel od pŕs k jej tvári, cez bradu, až k očiam a tam zabodol tie svoje do tých jej a vôbec, vôbec by sa netváril dementne, ako nadržaná stepná koza. On má mäkký pohľad. Taký ten príjemný, čo síce trošku privádza do rozpakov, ale ozaj len trošku. Nechtiac. Tak zvláštne. Došľaka, tie kachličky tak chladia!

  Otočila sa svetu vonku chrbtom a nohy spustila dolu.

  Je čas vrátiť sa na izbu. Toto je druhé poschodie. Sem nikto nevylezie po hromozvode, aby sa jej pozeral mäkko na prsia. Navyše je to okno zamrežované. Dosnívala. Zoskočila a vykročila. 

domiceli